Nielen ekonómovia – pretože danová reforma sa týka doslova každého obcana -napäto cakali, s akými návrhmi danovej reformy príde ministerstvo financií. Minulý týžden sa cakanie skoncilo. A zostala rozpacitá pachut.

Zásadné zjednodušenie danového systému, spocívajúce v zavedení jedinej sadzby dane z príjmu, zjednotení sadzieb DPH, zrušení väcšiny výnimiek a v zjednoznacnení samotných danových zákonov, je správne. Najmä pre podnikatelov je to dokonca tá najzásadnejšia dobrá správa, akú návrh núka. Vyplnenie danového priznania už nebude nocnou morou, obchádzanie platenia daní ci „optimalizovanie“ danovej povinnosti už hádam nebudú uberat podnikatelom cas a energiu, každý obcan už nebude vystavený stresu, co nanho vinou nejednoznacnosti a nejasnosti zákonov môže vymysliet danový úrad.

Zrušenie niektorých daní, ktorými sa nemorálne zdanovalo už raz zdanené (dane z dedicstva, darovania, prechodu a prevodu nehnutelností), je tiež pozitívne. Opacné hodnotenie si naopak zaslúži úvaha o nahradení cestnej dane novou danou na všetky motorové vozidlá.

Vážny problém však prichádza s navrhovanými sadzbami: rovná dan má mat 20-percentnú sadzbu, rovnako ako zjednotená DPH. Okrem toho sa bude zvyšovat väcšina spotrebných daní a dane z majetku. Výsledkom bude, že vláda obcanom vytiahne z vreciek tolko penazí ako dnes, väcšine dokonca viac. Obzvlášt smutné je, že to platí aj pre sociálnu skupinu, ktorej za hovorieva stredná vrstva – asi najviac na takúto reformu doplatia ludia s hrubým príjmom okolo 20-tisíc korún mesacne. Pre ministra financií Ivana Mikloša sa „fiškálna neutralita“ stala posvätnou kravou, preto sa bojí rizika výpadku v štátnych príjmoch. Pritom aj z prepoctov, ktorými ministerstvo disponuje, sa núka vela prijatelnejších možností: neúmerný výpadok príjmov by podla nich nehrozil ani pri kombinácii 18-percentnej rovnej dane a rovnako vysokej DPH, alebo 15-percentnej rovnej dane a 20-percentnej DPH. Navyše, akákolvek kalkulácia potenciálneho výpadku môže mat teoretickú platnost na rok ci dva. Mimoriadne pozitívne efekty nižšej rovnej dane by totiž boli nespochybnitelné: ludia by prestali vymýšlat a zacali by platit, zahranicné firmy by prestali presúvat zisk do materských krajín, a zdanili by ho tu, iné firmy by sa zaregistrovali na Slovensku, pretože by sme sa stali danovým rajom strednej Európy… Ak by aj krátkodobý výpadok zhoršil aktuálny stav verejných financií – co však predpokladá, že by sa neškrtalo vo výdavkoch – takýto deficit by bol jediným deficitom, ktorý je obhájitelný.

Nedostatok odvahy má ešte jeden rozmer: o rok Slovensko pravdepodobne vstúpi do Európskej únie. Každý, kto sleduje osudy Írska ci kandidátskeho Estónska, vie, že ak sa krajinou s nízkymi danami so všetkými pozitívnymi dôsledkami (vrátane zrýchlenia ekonomického rastu) nestaneme pred vstupom do Únie, pre obavy inštitúcií Únie z „nekalej danovej konkurencie“ sa takou nestaneme zrejme nikdy.

Miklošovo ministerstvo pred vyše mesiacom vcelku necakane otvorilo priestor nádeji, že iniciatíva sa prestane trestat a že ludia prestanú slúžit verejným financiám. Prehnané ocakávania boli naivné. Ale otázka ostáva – ked je tu vzácna šanca nieco spravit, preco to nedokážeme poriadne?