Prenesme sa myslou do obdobia spred pätnástich rokov. Sme v bývalom Sovietskom zväze, v republike Azerbajdžan, v meste Sumgait nedaleko Baku. Je koniec februára… Tri krvavé dni, ktoré obcania prežili, alebo nie, sa navždy zapíšu do histórie arménskeho národa. Mucenie, pálenie ludí, znásilnovanie, výsmech, pustošenie bytov, obchodov, ateliérov, nicenie áut. Tisícky ranených. Vlna arménskych utecencov.

Co sa stalo? Šokujúce dianie v roku 1988 v Azerbajdžane súviselo s konfliktom v Náhornom Karabachu, o ktorý bojovalo Arménsko s Azerbajdžanom. V Sumgaite, podobne ako v Baku, žili celé roky pokojne vedla seba Rusi, Arméni, Židia a Azerbajdžanci. Arméni v tom case v Azerbajdžane tvorili takmer polmiliónovú menšinu, a spolu s Rusmi predstavovali drvivú väcšinu kvalifikovaných odborníkov. V Sumgaite obývali predovšetkým 3. mikrorajón, 41. kvartál. A nikdy by neverili, coho sa dožijú…

Davy tiahli na arménsky rajón a krutým spôsobom zabíjali každého Arména, ktorého našli – od detí, žien, až po bezbranných starcov. Casto dokonca azerbajdžanskí susedia, priatelia a známi akoby zabudli na predošlé vztahy a chladnokrvne zabíjali svojich (kedysi blízkych) arménskych spoluobcanov, pricom ich casto mucili tak, aby im spôsobili co najväcšie utrpenie. Je nepochopitelné, ako sa clovek v 20. storocí dokázal priam zo dna na den premenit a vyžívat sa v stredovekých ukrutnostiach.

Polícia Arménom nepomohla. Jej necinnost, a v mnohých prípadoch dokonca spoluúcast na prenasledovaní Arménov, je nevysvetlitelná. V arménskej casti mesta, v kvartáli 41-A, mala polícia dokonca svoje oddelenie, no krviprelievanie sa nijako nenamáhala zastavit…

Gorbacov zlyhal

Svedkovia tiež uvádzajú, že Azerbajdžanci pri útokoch používali sekery, nože, kovové tyce, kamene a iné predmety. A besneli coraz viac, pretože ich „sebavedomie“ stúpalo priamoúmerne s pokracujúcou necinnostou sovietskej vlády a armády. Nemal ich kto zastavit… Sovietska vláda tieto udalosti politicky ignorovala a interpretovala ich ako retaz výtržníckych zlocinov, cím sa snažila odviest pozornost od faktu, že išlo o akciu proti skupine obyvatelov.

Michail Gorbacov sa tváril, že sa nic vážne nedeje… Ako líder vtedajšej velmoci v tomto prípade úplne zlyhal a jeho lahostajnost dodnes Arménov šokuje. Mnohí si pamätajú jeho slová v televíznom prenose, kde tvrdil, že armáda sa „oneskorila“ len o niekolko hodín, hoci pogrom v Sumgaite (a neskôr v Baku) trval niekolko dní za absolútnej ignorácie zo strany vtedajšej sovietskej vlády.

Krvavý kolotoc v Sumgaite sa zastavil až 29. februára. Vyšetrovatelia z Moskvy zistili a dokázali niekolko faktov. Pogrom proti Arménom bol organizovaný, zoznamy arménskych obyvatelov mesta boli spísané týžden vopred, v dnoch 28. a 29. februára boli v mnohých arménskych bytoch povypínané telefóny, a v azerbajdžanských bytoch sa svietilo, aby sa predišlo „omylom“…

Podla oficiálnych údajov bolo zavraždených „len“ 27 Arménov, znásilnených 12 žien (a neplnoletých dievcat), znicených približne dvesto bytov, patriacich Arménom, a asi 50 áut, z ktorých väcšina bola spálená. Ocití svedkovia však tvrdia, že skutocných obetí a zranených bolo omnoho viac a skreslené informácie o obetiach mali zmiernit krajne napätú situáciu v krajine. Ranených bolo 276 vojakov. Celkovo bolo odsúdených len 94 osôb, ktoré sa zúcastnili na prenasledovaní Arménov. Organizátori protiarménskych pogromov ostali nepotrestaní.

Po týchto udalostiach v rokoch 1990 až 1991 v Azerbajdžane pokracovalo masové vyhánanie Arménov z krajiny. V rokoch 1988 až 1992 bolo vyhnaných približne 360-tisíc Arménov, ktorí opustili takmer 92 tisíc bytov a domov. Azerbajdžan sa tak stal prvou republikou v rámci bývalého ZSSR, ktorá sa stretla s fenoménom utecenectva.

Sumgaitské udalosti tiež prispeli k tomu, že „inšpirovali“ ostatné zväzové republiky, ktoré zacali v Sovietskom zväze organizovat demonštrácie, otvorene vystupovat za svoju nezávislost. Predpokladali totiž, ak v Sumgaite a následne v Baku sovietske vojská nepokoje tvrdo nepotlacili, a teda ponechali anarchii volnú ruku, rovnako oni môžu otvorene organizovat demonštrácie za svoju nezávislost bez strachu z dôsledkov, co neskôr, okrem iného, viedlo tiež k rozpadu Sovietskeho zväzu.

Cast Arménov zacala po sumgaitských udalostiach húfne opúštat Azerbajdžan. Iní naivne dúfali, že druhý raz vláda taký horor nedopustí. Ešte v lete roku 1988 sa však zacali prvé vlámania do arménskych bytov v Baku. V Baku sa zacali odohrávat rovnaké scény ako v Sumgaite, a objavili sa aj prvé obete. Metodicky, byt za bytom, blok za blokom „cistili“ mesto od Arménov. Opakovali sa skupinové verejné znásilnenia, vraždy, pálenie ludí zaživa.

Baku slzám neverí…

Sovietske vojská, ktoré sa v Baku nachádzali, sa do konfliktu nemiešali a nijako ho neriešili. Polícia takisto nereagovala. Jedinou pomocou sovietskej vlády pre arménskych utecencov boli lode, ktoré ich prevážali do Krasnovodska, hoci Arménov bili ešte aj pred ocami vojakov, ktorí im pomáhali nalodit sa. Utecenci sa dodnes nedockali žiadnej politickej, morálnej ci materiálnej podpory a v Baku po sebe zanechali roky práce, svoj majetok a hroby blízkych. Utekali obcania Azerbajdžanu, lojálni svojmu štátu, ktorí v Baku žili a pracovali celé generácie, vytvárali hodnoty a nemiešali sa do azerbajdžansko-arménskych politických konfliktov. Štvrt milióna bakuských Arménov o to tažšie hladá odpoved na otázku: „Preco?“ Boris Grigoryants, jeden z arménskych utecencov, ktorého krutá smrt minula len o vlások, dodnes nechápe: „Nikdy by som nepredpokladal, že ludia, s ktorými sme celý život svorne pracovali, by sa mohli dopustit stredovekých zverstiev. Pálili ludí, vyhadzovali ich z balkónov, zabíjali starcov, ženy i deti. No toto všetko sa skutocne stalo. Sám som prešiel cez mnohé útrapy.“

Majster sveta v šachu Gari Kasparov, ktorý takisto zachranoval svoju rodinu z Baku, neskôr povedal: „To, co ste videli v televízii je nic oproti tomu, co som prežil.“ Jeho slová dokreslujú správy v tlaci: „Ocití svedkovia rozprávajú, ako ludí vyhadzovali z okien, zabíjali kovovými odrezkami a rezali nožmi. Dospelí muži s hrôzou rozprávajú, ako pred niekolkými dnami pri budove železnicnej stanice zaživa spálili štyroch ludí…“ (Izvestija, 18.1.1990)

Svet však na rozdiel od sovietskej vlády na krvavé udalosti reagoval. Ozvala sa zahranicná tlac, ako napr. The New York Times alebo londýnske Times, Európsky parlament prijal rezolúciu, ktorá vyzvala Radu Európy zastat sa Arménov, skupina amerických senátorov vyjadrila v liste M. Gorbacovovi znepokojenie v súvislosti s pogromom na Arménov v Baku.

Kedže sa žiadne vyšetrovanie nepokojov nezacalo, nikdy sa nepodarilo presne urcit pocet obetí. Všeobecne sa vie, že ide o stovky mrtvych. Oficiálne pramene uvádzajú, že v období od 20.januára do 11. februára 1990 bolo v Baku zabitých 38 vojakov.

História sa opakuje…

V roku 1915 sa uskutocnila masová genocída Arménov zo strany Turecka, ktorú už Francúzsko oficiálne uznalo. Turci vraždili vlastných obcanov – Arménov, žijúcich na tureckom území, a celkovo vyvraždili vyše 1,5 milióna Arménov. Väcšina Turkov, podobne ako Azerbajdžancov, sa dodnes tvári, akoby sa nic nestalo. Nedávno v USA uviedli film Ararat (režisér Atom Egoyan), v hlavnej úlohe s Charlesom Aznavourom, ktorý je dalšou spomienkou na vtedajšie krvavé udalosti. Uvedenie filmu sprevádzali búrlivé protesty tureckých predstavitelov, ktorým sa však premiére filmu zabránit nepodarilo. Arméni s trpkostou konštatujú, že v roku 1988 sa odohral podobný scenár v Sumgaite.

Postoj Arménov v otázke Náhorného Karabachu sa nemení. Príkladom je i výrok generálneho riaditela firmy Armes a hlavného predstavitela arménskej komunity na Slovensku Ašota Grigoriana: „Arménsko má v otázke Karabachu jedinú pozíciu: Karabach nikdy nebol súcastou nezávislého Azerbajdžanu a po páde Sovietskeho zväzu takisto ako Azerbajdžan získal nezávislost. Pocas tritisícrocných dejín Arménska Karabach nikdy nebol súcastou iného štátu a urcite nie Azerbajdžanu, ktorý vznikol vdaka Leninovi v 20. storocí, a dnes nie je dôvod menit tisícrocné dejiny. To je vôla arménskeho obyvatelstva Karabachu, kde žijú v podstate iba Arméni (pocet iných národností je velmi malý).“

Slovo druhej strany

Azerbajdžanci obvinujú Arménov, že zacali konflikt v Náhornom Karabachu a vo februári 1988 zabili dvoch Azerbajdžancov, co malo byt prícinou neskoršej masakry v Sumgaite. Tvrdia, že niekolko hodín pred útokmi údajne do mesta prišli arménski fotoreportéri, aby mohli zdokumentovat, co sa bude diat. Kto pozná arménske tradície (Arménsko ako najstaršia krestanská krajina v roku 2001 oslávila 1700 rokov od prijatia krestanstva ) a arménsku kultúru, hrdost a mentalitu, musí sa nad podobnými tvrdeniami minimálne zarazit, ak nie pousmiat.

Arménov nazývajú fašistami, ich neobratná argumentácia na webových stránkach kypí žlcou a urážkami a koncí konštatovaním, že udalosti v Sumgaite zosnovali samotní Arméni.

Vojna o Náhorný Karabach a vyhlásenie nezávislosti Azerbajdžanu sa podpísali aj na jeho ekonomike. Konflikt odradil aj zahranicných investorov a obchod s Ruskom a inými bývalými sovietskymi republikami sa oslabil. Medzinárodný menový fond odhaduje, že v rokoch 1991 až 1995 poklesla v Azerbajdžane výroba približne o 60 percent. Miera inflácie v roku 1991 predstavovala 105 percent a v roku 1992 1100 percent.

Arménsku ekonomiku postihol podobný osud ako ludí. Pred konfliktom v Náhornom Karabachu získavalo Arménsko asi 85 percent surovín a palív práve z Azerbajdžanu. Azerbajdžanská blokáda a nepravidelné dodávky zemného plynu cez Gruzínsko vyvolali v krajine energetickú a ekonomickú krízu.

Epilóg?

Od „Sumgaitu“ uplynulo už pätnást rokov. Bakuskí Arméni v USA (ktorých tam prijali na základe oficiálneho uteceneckého programu), v Moskve, Jerevane a iných mestách na prežité hrôzy nezabúdajú.

Tragédia Arménov je mementom pre všetkých, pretože pre každého z nás platia slová E. Hemingwaya: „A nepýtaj sa, komu zvonia do hrobu… zvonia tebe…“ Ostáva len dúfat, že podobných smutných výrocí bude coraz menej, hoci história nás neúnavne presviedca, že ludia si asi nikdy nedokážu uvedomit hodnotu ludského života.

Mariana Pavuliaková je spolupracovníckou PROFITu. V USA sa vydala za Rubena Grygoryantsa, pôvodom Arména z Azerjbadžanu.