Iný elektronický bilboard, v Beaubourg Center v Paríži odpočítaval sekundy do prelomu tisícročí. Čas postupne klesal. Údaj o americkom dlhu narastá raketovou rýchlosťou. Oba bilboardy, aspoň v predstavách, evokujú katastrofu: miznutie času v Beaubourgu, posúvanie dlhu do nadmernosti a možnosť finančného kolapsu na Times Square.

Faktom je, že tento dlh nebude splatený nikdy. Žiaden dlh nebude nikdy splatený. Záverečné spočítavanie nikdy nenastane. Ak sa dá čas počítať, chýbajúce peniaze sú nespočítateľné. Spojené štáty sú už teraz neschopné platiť, no to nikdy nebude mať dôsledky. Súdny deň pre túto virtuálnu bankovú lúpež nikdy nepríde. Je príliš jednoduché vstúpiť do virtuality, aby sme sa zbavili akejkoľvek zodpovednosti, pretože tu už nie je nič na posúdenie, žiaden svet, podľa ktoréhosa posudzovať dá. Zmiznutie takéhoto sveta je úplne nový fenomén. Pri pohľade na bilboard na Brodwayi s lietajúcimi údajmi, má človek dojem, že dlh sa vznáša k stratosfére. Je to jednoducho údaj vo svetelných rokoch galaxie, ktorá sa stráca vo vesmíre. A rýchlosť vyrovnania dlhu je ako jeden z jeho pozemských satelitov. To je presne to čím je: dlh krúži po svojej vlastnej dráhe, s vlastným nosičom ktorým je kapitál a pohybuje sa v paralelnom vesmíre. Nie je to ani tak veľmi orbitálny vesmír. Je skôr ex-orbitálny, ex-centrický, s iba veľmi slabou pravdepodobnosťou, že sa jedného dňa pridá k tomu nášmu. To je dôvod, prečo dlh nebude nikdy splatený. Nanajvyš môže byť skúpený za lacný peniaz, na to, aby bol neskôr vrátený na dlhový trh (verejný dlh, národný dlh, globálny dlh) kde sa stane menou výmeny. Keďže neexistuje ani len približný dátum ustálenia, má dlh neurčiteľnu a neodhanuteľnú hodnotu. Pokiaľ bude takto visieť nad hlavami, bez akéhokoľvek overenia, slúži ako jediná záruka proti času. Na rozdiel od počítania sekúnd, ktoré označuje koniec času, nekonečne určený dlh je zárukou, že aj čas je nezmožiteľný. .. A my naozaj potrebujeme virtuálnu istotu času, nakoľko naša budúcnosť sa má odvíjať v čase reálnom.

Vyčistenie dlhu, stanovenie počtov, zrušenie platieb tretieho sveta… Na to ani len nemyslite. Žijeme iba vďaka tejto nevyváženosti, životnosti a prísľubu nekonečnosti vytvorenej týmto dlhom. Globálny alebo planetárny dlh, samozrejme, nemá žiaden význam v klasických pojmoch burzy alebo úverov. Ale nakoľko sa správa ako náš kolektívny a úverová čiara, symbolický úverový systém, pričom ľudia, spoločenstvá , národy sú pripojené jeden k druhému omylom. Ľudia sú jeden k druhému pripútaní (a toto platí aj pre banky) svojou virtuálnou bankovou lúpežou, rovnako ako sú komplici spojení svojim spoločným zločinom. Každý istotne žije pre toho druhého v tieni nezmeniteľného a nevyriešiteľného dlhu, keďže dnešný globálny dlh je oveľa vyšší ako výška dostupného kapitálu. Takže dlh už nemá iný význam ako zjednocovať všetky civilizované bytosti do spoločného osudu odpykaný úverom. Podobná vec sa odohráva s

nukleárnymi zbraňami, ktorých globálna kapacita je oveľa väčšia, než by bolo potrebné na zničenie celej planéty. Tiež pripomína spôsob zjednotenia ľudstva do rovnakého osudu poznačeného hrozbou a zastrašovaním. Napokon je teraz jednoduchšie porozumieť tomu, prečo Američania tak dychtivo propagujú svoj domáci dlh Takým veľkolepým spôsobom. Iniciatíva na Times Square je vytvorená tak, aby sa štát cítil vinný za spôsob riadenia krajiny, a zameraná na varovanie občanov pred hroziacim pádom finančných a verejných sfér.

Avšak exorbitantný údaj odoberá bilboardu akýkoľvek význam (ešte aj údaje stratili kreditnú hranicu). Nie je to v podstate nič iné ako gigantická reklamná kampaň a, mimochodom, toto je dôvod, prečo ten neónový

„bilboard“ je urobený tak, aby vyzeral ako triumfálna napodobenia prehnanej burzovej tabule. A ľudia na ňu vyvaľujú oči, fascinovaní veľkolepým svetovým predstavením (medzičasom ľudia len málokedy venujú letmý pohľad odpočítavaniu času na Beabourg, aby boli svedkami postupného konca storočia). Ľudia sú kolektívne v rovnakej situácii ako ten ruský pilot, ktorý do poslednej sekundy bol schopný vidieť pád svojho lietadla Tupolev a jeho následného zhavarovania na video systéme inštalovanom v lietadle. Mal ultimatívny reflex pozrieť sa pred smrťou na obraz? Prežil i keď len na desatinu sekundy obraz pilota, alebo naopak? Prežíva virtuálna realita po katastrofe skutočnosti? Našimi pravdivými satelitmi sú globálny dlh, tok kapitálu, a nukleárne náboje, ktoré krúžia okolo zeme V orbitálnom tanci. Ako číre artefakty, neskutočnou rýchlosťou a okamžitou možnosťou spiatočky, našli svoje pravé miesto. Toto miesto je ešte nezvyčajnejšie ako burzový trh, banky, alebo nukleárne zásobárne:

Je to orbit, kde vychádzajú a zapadajú ako umelé slnká.

Posledné z týchto nadmerne sa vyvíjajúcich paralelných svetov sú Internet a mnohé svetové informačné siete. Každý deň, v skutočnom čase, by nezdolateľný rast (alebo možno nárast) informácií mohol byť meraný tam, s číslami predstavujúcimi miliony ľudí, a miliardy úkonov, ktoré pokrývajú. Informácia teraz expanduje do takej miery, že už nemá nič spoločné so získavaním vedomostí. Jej obrovský potenciál nebude nikdy naplnený a nebude nikdy schopný nadobudnúť konečný stav. Je to presne také ako ten dlh. Informácia je rovnako nevyriešiteľná ako dlh a my sa jej nikdy nezbavíme. Zbieranie údajov, prispôsobovanie a prenos informácie po celom svete je presne tá istá vec ako zbieranie nezaplatiteľného dlhu. A aj tu, keďže oživovanie informácie je väčšie, ako sú potreby a možnosti ktoréhokoľvek indivídua, či ľudského druhu vo všeobecnosti, nemá už iný význam ako spájať ľudstvo do osudu intelektovej automatizácie a mentálnej zakrpatenosti. Je jasné, ža ak malá dávka informácie obmedzuje ignoráciu, obrovská dávka umelej inteligencie môže iba vyvolávať vieru, že naša prirodzená inteligencia je nedostačujúca. Najhoršia vec, ktorá sa môže jedincovi stať, je priveľa vedieť a tým padnúť poza vedomosti, poznanie. Je to rovnaké so zodpovednosťou a emocionálnou kapacitou. Neustále pripomínanie mediálnych pojmov násilie, utrpenie, a katastrofa vzdialené od vyvolania akejkoľvek kolektívnej solidarity, iba ukazuje našu skutočnú impotenciu a ženie nás k panike a pobúreniu. Lapení vo svojej autonómnej a prehnanej logike, sú všetky tieto paralelné svety ako časované bomby. Je to oveľa viditeľnejšie pri jadrových zbraniach, ale platí to rovnako pre dlh ako aj pre tok kapitálu. Najmenší vstup týchto svetov do tých našich, to najmenej spozorovateľné stretnutie ich a našich obežných dráh, by okamžite narušilo krehkú rovnováhu našich obchodov a ekonomík. Toto isté by sa stalo (alebo sa stane) pri úplnom oslobodení informácie, ktoré by nás mohlo premeniť na voľné radikály zúfalo hľadajúce svoje molekuly v nedostatočnom kyberpriestore.

Um by však pravdepodobne nástojil na tom, aby sme tieto svety pripojili k nášmu homogénnemu univerzu:

Jadrové zbrane by mali mierové využitie, všetky dlhy by boli zmazané, všetky kapitálové toky by boli prevedené v zmysle sociálneho blahobytu, a informácia by prispievala k vedomostiam. Toto je, nepochybne,

nebezpečná utópia. Nechajte tieto svety byť paralelné k našim, nechajte ich hrozby visieť vo vzduchu: ich ex-centrickosť je to, čo nás chráni. Pretože bez ohľadu nato, aké paralelné alebo ex-xentrické sú, sú koniec koncov naše. My sme ich vytvorili a umiestnili mimo náš dosah, ako náhradu transcendencie. My sme tí, čo ich umiestnili na ich obežné dráhy ako akési katastrofické predstavy. A možno je to tak lepšie. Naša spoločnosť bola kedysi upevňovaná utópiou pokroku. Teraz existuje vďaka katafstrofickým predstavám.

Zdroj:www.ctheory.com