V týchto dňoch uplynuli dva roky od vtedy, čo bola vláda SR prinútená prijať tzv. balíček ekonomických opatrení. Napriek tomu, že do konca funkčného obdobia súčasnej vlády zostáva viac ako rok (samozrejme, za predpokladu, že vládna koalícia sa napriek existujúcemu napätiu nerozpadne a nebudú predčasné voľby), rozhodli sme sa požiadať viacerých expertov o nielen o zhodnotenie prijatých opatrní, ale aj súčasnej makroekonomickej situácie. Slovo dostal Jozef Uhrík, člen predstavenstva a hovorca spoločnosti Volkswagen Slovakia, a. s.

Ako hodnotíte doterajší vývoj slovenskej ekonomiky a vplyv vládou prijatých balíčkov opatrení.
Otázka transformácie z plánovaného hospodárstva (charakterizovaného prevahou dopytu nad ponukou) na trhové bola celkom isto komplikovanejšia, ako predstavy všetkých účastníkov tohto procesu. Skúsenosti, ktoré sme za desať rokov transformácie získali, dovoľujú niektoré poznatky zovšeobecniť. Môžeme hovoriť o veciach, ktoré sa podarili, ale aj nepodarili. Treba však povedať, že nie sme nijakou osobitosťou – s podobnými problémami zapasili či zápasia všetky transformujúce sa krajiny.

Združenie priemyselných zväzov sa od jeho založenia začalo zapodievať problematikou ako ďalej. Nechceli sme zostať iba v polohe kritikov, ale snažili sme sa dať dohromady tím zodpovedných pracovníkov z výrobnej, ale aj teoretickej sféry, ktorý sa pokúsil chrakaterizovať doterajší vývoj, hlavne však problémy s ktorými zápasíme a naznačiť, ktoré problémy je nevyhnutné riešiť v najbližšom čase. Pritom musíme brať do úvahy opatrenia, ktoré musia mať charakter trhových, nie administratívnych, pričom by popri riešení vecných problémov zakladali aj systémové opatrenia pre budúcnosť. Na druhej strane musíme brať do úvahy, že v súčasnom období pri budovaní novej makrosféry sa nenachádzame v štandardnej situácii trhového hospodárstva, a teda k štandardným trhovým opatreniam je nevyhnutné prijať neštandardné opatrenia, ktoré by pomohli nielen eliminovať negatívne dosahy doterajšieho priebehu transformačného procesu, ale napravili aj chyby, ktoré sa v tomto procese stali.

Po dlhej diskusii o formulovaní priemyselnej politiky sme prišli k záveru, že ak naše hospodárstvo chce ďalej napredovať, tak popri stabilizačnej fáze musí riešiť problémy, ktoré súvisia s rastovými podmienkami. V prvej fáze transformácie (do rokov 1994/95) sme riešili niektoré problémy šokom – liberalizácia cien, devalvácia koruny, nová daňová sústava. Doplatili sme aj na nedôsledne robenú privatizáciu – či už formou kupónovej privatizácie alebo následnou tzv. slovenskou cestou -, pri ktorej sme nevyriešili dva základné problémy – a to ochranu práv malého akcionára a zákonom upravenú zodpovednosť za zverený majetok v prvej etape transformácie. Sú to veľmi drahé skúsenosti. Negatívne sa na ekonomike prejavilo aj oneskorené a nesystémové vytváranie podmienok pre vstup zahraničného kapitálu, nie otimálne budovanie infraštruktúry, nekoncepčné finančné zabezpečenie výstavby bytov. Dôsledkom bola ekonomická nerovnováha spojená so všetkými negatívnymi javmi. Sú to veľmi drahé skúsenosti.

Po opatreniach v roku 1999 sa hospodárstvo postupne vracia k rovnovážnemu stavu – klesli úrokové sadzby, znížil sa deficit obchodnej bilancie, mierne sa zlepšil rating SR, Slovensko bolo prijaté do OECD, reštrukturalizovali a privatizovali sa vybrané banky. Do istej miery sa podarilo „umravniť“ privatizáciu. Negatívom je však absencia dlhodobej hospodárskej politiky, ktorá by po návrate k rovnovažnému stavu umožnila naštartovať nevyhnutný hospodársky rast predovšetkým v priemysle.

Ako teda ďalej?
Na to, aby sme mohli riešiť kardinálny problém slovenskej spoločnosti, a tým je nezamestnanosť, musíme, popri stabilizačných faktoroch, ktoré boli prijaté v roku 1999, vytvoriť predpoklady normálneho rozvoja. K makroekonomickej stabilizácii treba prirátať realizáciu prvej etapy procesu reštrukturalizácie vybraných bánk a podnikovej sféry – prvé pozitívne prvky sa už prejavili. Zatiaľ sme však nevyriešili problém súvisiaci s naštartovaním rozvoja. Hlavný problém vidím v tom, že po prevedenej analýze sme neprijali žiadne systémové opatrenie na dlhodobé rozpočtové plánovanie. Stále pracujeme iba so štátnym rozpočtom na jeden rok. To je príliš málo na to, aby sme mohli racionálne využiť prostriedky, ktoré poskytuje EÚ pred vstupom do nej. Tu treba pripraviť dlhodobé projekty, najmä v oblasti životného prostredia, poľnohospodárstva a infraštruktúry. Aby sme mohli na tieto dlhodobé projekty využiť prostriedky únie, je totiž nevyhnutné do štátnych rozpočtov na jednotlivé roky zakomponovať aj participáciu štátu na nich. Negatívom je i to, že po prebehnutej privatizácii sme sa pri uplaňovaní zákona o konkurze a vyrovnaní dostali k istým disproporciám. Vieme, že konkurz by mal znamenať oživenie, ozdravenie. Ale za situácie, keď je zablokovaný majetok vo veľkom rozsahu, pričom nestačia kapacity konkurzných sudcov a správcov konkurzných podstát, tento proces prebieha veľmi pomaly. Pritom agónia, ktorá je s tým spojená, spôsobuje veľké straty. Preto v rámci našej priemyselnej politiky presadzujeme názor, že je nevyhnutné dokončiť aj druhú etapu procesu reštrukturalizácie bánk a podnikovej sféry, a to reštrukturalizáciu podnikov, hlavne priemyselných. To vyplynulo aj z rokovania o nami predloženej priemyselnej politike v hospodárskej rade vlády. Intenzívne na tom pracujeme s ministerstvom hospodárstva a financií, so Slovenskou konsolidačnou, a. s. a Asociáciou správcov konkurzných podstát. Hlavným cieľom je, aby sme rozvoj ekonomiky nezabezpečovali iba na „zelených lúkach“, ale aby sme využívali aj majetok zablokovaný prebiehajúcimi konkurznými pokračovaniami alebo upadajúcich fabrík, ktorým treba pomôcť buď reštrukturalizáciou alebo nájdením solídneho zahraničného investora.

Avšak ani vstup do EÚ nebude bezproblémový.
Popri naštartovaní dynamiky a zvýšení výkonnosti ekonomiky SR v snahe priblížiť sa k priemeru treba presvedčiť EÚ o dodržiavaní zákonnosti hlavne v hospodárskej sfére. K tomuto účelu sme osobitne vypracovali materiál Vymáhateľnosť práva. Analýzu situácie a návrhy na opatrenia sme prerokovali na ministerstve hospodárstva za účasti I. Mikloša, Ľ. Fogaša a J. Čarnogurského. V nadväznosti na to pokračovali rokovania s predstaviteľmi kokurzných sudcov a Asociácie konkurzných správcov. Rokovala o ňom aj tripartita aj s konkrétnymi opatreniami, ktoré v tejto oblasti treba urobiť. So vstupom do EÚ popri formálnych a právnych veciach súvisiacich s harmonizácii práva netreba zabúdať na to, aby sme do únie vstupili s čo najmenšími „škrabancami“. Preto treba vypracovať generálnu dopadovú štúdiu vstupu do EÚ a z toho stanoviť priority, aby sme sa vyvarovali predvstupových, ale aj povstupových problémov. Robia to aj okolité krajiny. U nás takýto dokument chýba. Som však presvedčený, že po konzultáciách s podpredsedníčkou vlády budeme na takomto dokumente spolu s vedeckými inštitúciami pracovať.

Vráťme sa však k problému nezamestnanosti.
V prvom rade by sme mali poznať skutočnú výšku nezamestnanosti. Nemožno to interpretovať tak, že za situáciu je zodpovedný len minister práce a sociálnych vecí. Treba do toho zapojiť aj orgány činné v trestnom konaní. Porušovanie zákonov čiernou prácou je rukolapným dôkazom ako u nás funguje vymožiteľnosť práva. Pri analýze rozvojových ambícií jednotlivých podnikateľských subjektov musíme prísť k záveru, že najmä naše transformujúce sa štátne podniky, ale aj už sprivatizované subjekty trpia prezamestnanosťou. Z toho vyplýva, že pri racionalizačných opatreniach, ktoré sú nevyhnutné, príde k uvoľneniu ďalších pracovníkov. Ak nezabezpečíme dostatočný rast pracovných miest, ktorý by tento handicap eliminoval a súčasne zabezpečoval aj pracovné miesta pre ľudí, ktorí budú vstupovať do pracovného pomeru, dostaneme sa do komplikovanej situácie. Nehovoriac o tom, že je tu tretí problém, a to predĺženie veku odchodu do dôchodku, ktorý bude vyplývať s reoganizácie systému nášho sociálneho a dôchodkového zabezpečenia. Preto otázku trhu práce a budovanie pracovných miest považujeme za kardinálnu.

Čo teda navrhujete?
Zabezpečiť budovanie pracovných miest prísunom zahraničných investícií. Tu musí dôjsť ku koordinácii prijímaných stimulačných opatrení pre vstup zahraničných investícií napríklad s opatreniami, ktoré presadzuje EÚ. Tie boli sformulované do zákona o štatnej pomoci, ktorý však nie je skoordinovaný so stimulačnými opatreniami. Ďalej je potrebné pozerať sa na otázku zamestnanosti aj prostredníctvom ponuky na trhu práce. To znamená, že musíme zabezpečiť kvalifikáciu a vzdelanie minimálne na doterajšej úrovni, čo bolo našou prednosťou. Navyše, treba brať do úvahy nové požiadavky, ktoré vyplývajú z rozvoja spoločnosti. Požiadavky na kvalifikovanosť sa rapídne zvyšujú a tento trend musíme zabezpečiť. Investície do vzdelania sú na prvý pohľad komplikované, avšak vzhľadom na to, čo sme museli riešiť v minulosti – napríklad náklady na reštrukturalizáciu bánk – je to minimálna požiadavka. Treba vytvoriť podmienky, aby viac populácie mohlo získať vysokoškolské vzdelanie. V záujme vytvorenia predpokladov na rast priemyslu možno pristúpiť aj na kombinované financovanie učilišť.

Nie malú úlohu pri riešení problému nezamestnanosti, ale aj zvýšenia dynamiky rastu slovenskej ekonomiky môže zohrať malé a stredné podnikanie.
K tomu, aby sa mohla sa rozvinuť dynamika malého a stredného podnikania, treba vytvoriť podmienky – a to je normálna ekonomická klíma, musia tu byť lokomotívy základného priemyslu, ktoré poskytnú možnosti rozvoja malého a stredného podnikania či už vo forme služieb alebo vyroby komponentov pre veľký priemysel. K vytvoreniu normálnej ekonomickej klímy treba vyriešiť odvodové zaťaženie. Je tu istá predstava vlády. Keďže sa však zmeškal správny okamih, prípravy celkovej reformy daňovej sústavy, nastúpil poslanecký folklór. Ten je poznačený populizmom. Ak by sme takto pokračovali, môže dôjsť ku katastrofe. Optimálna daňová sústava je jedna z najkomplikovanejších vecí národného hospodárstva. Nemôže sa však vyriešiť za jeden či dva roky. Princípy postupného dopracovávania sa dajú sformulovať tak, aby neboli kontraproduktívne. Na druhej strane treba dať dohromady odvodové povinnosti ako celok, vrátane rozumnej odpisovej politiky, ktorá by mala zohľadňovať vývoj vedy a techniky.

Keďže sa v pozícii vrcholového manažmentu pohybujete niekoľko desaťročí, čitateľov istotne zaujme váš názor na nevyhnutnosť privatizácie.
O tomto probléme možno diskutovať z rôznych hľadísk a dlho. Odporcovia privatizácie argumentujú tým, že aj v rozvinutých ekonomikách existuje celý rad prosperujúcich štátnych podnikov. Na druhej strane, to čo v našich podmienkach zostalo v štátnych rukách je ukážkou, že štátne vlastníctvo alebo nemá šancú uspieť alebo je politicky zneužívané rôznymi záujmovými skupinami. A to bez ohľadu na to, aká vláda je práve pri moci. Minimálne preto, aby aj do týchto organizácii nastúpili princípy štandardného manažmentu, je nevyhnutné privatizovať aspoň taký podiel, aby sa vplyv normálneho manažovania aj v týchto oraganizáciách prejavil. Proces privatizácie nie je možné porovnávať s vyspelými ekonomikami, v ktorých existuje štandardné podnikateľké prostredie, štandardný výber manažmentu a kde sú brzdy na možnosť zneužívania týchto organizácii. Preto si myslím, že privatizácia, aspoň čiastočná je nevyhnutná.