Keď vidiečanovi ukázali výškovú budovu STV v Mlynskej doline, povedal: „Aha, a na ktorom poschodí je televízia?“. Človek mu musí dať za pravdu, produkcia verejnoprávnej televízie pôsobí ako keby bola robená na kolene. Čo by nebol problém, ak by STV bola súkromnou televíznou stanicou, ktorú nefinancujú koncesionári. A pri porovnaní s verejnoprávnymi televíziami iných krajín STV neobstojí ani s prižmúrením niekoľkých miliónov očí.

Rok po privatizácií Slovenských telekomunikácií (ST) bola vyplatená väčšia časť dlhu, ktorý STV vytvorila v období 1996 – 2000. Nárast sumy na niekoľko sto miliónov korún spôsobilo najmä prudké zvýšenie cien za telekomunikačné služby. Pri vyplácaní tejto sumy boli pocity Milana Materáka, ústredného riaditeľa STV, zmiešané. Ako pre denník Práca povedal, dostal sa pred dve možnosti. Buď by riskoval obmedzenie vysielania, na ktoré by ST malo podľa zákona právo, alebo vystaví seba obvineniu z neoprávneného použitia finančných prostriedkov, ktoré FNM poskytol z privatizačných výnosov na základe rozhodnutia vlády. Zarážajúci je postoj vedenia STV a samotný fakt, že štát platí dlhy za verejnoprávnu televíziu je možno snahou zmierniť tažkú situáciu STV, na ktorej má vláda a parlament svoj podiel. Pravdou ale ostáva, že kritická situácia v STV sa pôsobením M. Materáka nijako nezlepšila. Program STV nedokáže pritiahnuť divákov, a ani inzerentov. Kto už by dal peniaze na reklamu, ktorú nikto nevidí. Tento problém nemožno riešiť apelom na pocit zodpovednosti inzerentov. Televízia je totiž klasickým príkladom situácie, ktorú ekonómia označuje ako morálny hazard. Ani manažéri, ani zamestnanci nemusia žiť v obave krachu. Štát sa postará.

Nikto samozrejme neočakáva, že sa za rok či dva STV vyrovná svojou kvalitou ČT alebo BBC. Ale začať by mohla.