Nebolo vari obdobia, kedy by hodnota účastín začas nevystúpila do priam nezodpovedných končín a kedy by akciové kurzy rázne nepristáli na pôde tvrdej reality. Špekulatívne bubliny sú fascinujúcim zjavom; sú akousi fatálnou zmiešaninou ekonomických súvislostí a psychologických faktorov. Chamtivosť, nevedomosť a ekonomika sú v takýchto fázach burzového obchodovania poprepletané do gigantického klbka. Špekulatívne bubliny majú fascinujúce čaro takisto v dôsledku správ v novinách a časopisoch, ako aj rozprávania tých, čo ich zažili: Keď hodnota jednej tulipánovej cibuľky presiahne cenu obytného domu, keď upratovačky rozdávajú zaručené burzové tipy ako zbohatnúť v priebehu týždňa či dvoch, keď od občanov získavajú peniaze ominózne investičné fondy, o ktorých obchodných praktikách nikto nič poriadneho nevie – potom nie je ťažké krútiť hlavou nad údajnou hlúposťou a ignoranciou vtedajších aktérov.

Azda najcitovanejším príkladom špekulatívnej bubliny je takzvaná „hystéria tulipánových cibuliek“. Odohrala sa v Holandsku v rokoch 1636 a 1637. Podľa jednej anekdoty sa skončila vtedy, keď istý námorník prišiel na burzu a nevediac o hodnote jednej tulipánovej cibuľky, ju – položenú na licitačnom stole – jednoducho zjedol… Omnoho realistickejšie sú však dobové správy, že pri jednej aukcii sa nenašiel kupec, ochotný a schopný zaplatiť za jednu cibuľku požadovanú atronomickú cenu. Potom licitátor znižoval ponuku – a zrazu nebolo ani jedného záujemcu. V tom momente sa zrútil celý špekulatívny domček z krehkých tulipánových karát.

Iná kolosálna špekulatívna burzová bublina uzrela svetlo sveta v roku 1929. Spľasla v októbri toho istého roku. Po nej nasledovala Veľká hospodárska kríza… Dôvod pre kolosálne zvyšovanie kurzov v roku 1929 bol pomerne jednoduchý: Nové technické vynálezy ako rádio, telefón, pásová výroba vo fabrikách a ozvučenie filmových nahrávok sa zdali byť zárukou novej ekonomickej epochy. Renomovaní národohospodárski odborníci, ako povedzme profesor Irving Fisher, prorokovali „burzové kurzy na dlhodobo vysokej úrovni“. Po prepade kurzov do čiernej diery boli začas stíchli …

Vlani sme tiež zažili spľasnutie špekulatívnej bubliny. Aj tu bolo príčinou kurzového ohňostroja nadšenie nad novou hospodárskou érou; tento raz sľubovali lepšie, svetlé zajtrajšky internet, biotechnológia a počítačový priemysel. Dôvodom vytriezvenia a prepadu kurzov bola skutočnosť, že takmer nijaká „novoekonomická“ firma (najmä však skoro ani jedna internetovská spoločnosť) nebola vstave generovať zisk.

Presná definícia a včasné rozpoznanie špekulatívnych bublín je v burzovej praxi takmer nemožné. V odbornej literatúre jestvuje mnoho definícií špekulatívnej bubliny. Najpoužívanejšou je táto: „Špekulatívna bublina existuje vtedy, keď sa cena za aktíva (teda za cenné papiere, akcie) dlhodobo priveľmi vzdiali od fundamentálnej, ekonomickými dátami podloženej hodnoty“. Avšak, ekonomickí experti dosiaľ nedospeli k jednotnému a jednoznačnému určeniu „fundamentálnej hodnoty“ a „dlhodobého časového obdobia“.

Iná definícia špekulatívnej bubliny sa opiera o jej možné dôsledky: Podľa nej sme svedkami špekulatívnej bubliny, keď „dianie na tovarových trhoch je v rukách udalostí na finančných trhoch“. Za normálnych časov je tomu opačne. Táto definícia poukazuje na jednu vskutku dôležitú skutočnosť: Ak sa takéto bubliny príliš nabobtnajú a potom zrazu spľasnú, tak toto môže viesť k ďalekosiahlym negatívnym následkom v reálnej ekonomike.

Pre vznik špekulatívnych burzových bublín nejestvuje nijaký všeobecný scenár. Pri bližšej analýze však možno aspoň náznakovo vypozorovať niekoľko spoločných čŕt: Na začiatku stojí expanzívna menová politika príslušnej ústrednej banky spojená s neveľkou mierou inflácie. Je určitým paradoxom, že špekulatívne bubliny sa poväčšinou prelínajú spolu s nízkym rastom spotrebiteľských cien. Na prvý pohľad je to nepochopiteľné. Pozornejšie upretie pozornosti však ozrejmuje toto údajné protirečenie: Pri vzniku špekulatívnej bubliny nerastú ceny (reálnych, teda hmatateľných) tovarov, ktoré sa odrážajú v miere inflácie, ale zvyšujú sa ceny aktív, cenných papierov, účastín. Ide teda o infláciu aktív (po anglicky: asset price inflation).

K nej sa nezriedka pridružuje ďalší činiteľ: Prelomový technologický vývoj razantne zvyšuje produktivitu práce, čím sa zvyšuje manévrovací priestor pre rast zárobkov bez toho, aby sa nadmieru zvyšovala inflácia. Týmto získava centrálna banka pokojné svedomie; nemusí verejnosti priveľmi vysvetľovať, prečo tak rázne znižuje úrokové sadzby. (Azda najlepším príkladom je americká špekulatívna bublina a následný krach v roku 1929: Produktivita práce vzrástla v rokoch 1919-1929 o vyše 40%. Spolu s ňou sme mohli pozorovať dynamický rast hrubého domáceho produktu, nízku nezamestnanosť a neveľkú mieru zvyšovania spotrebiteľských cien.)

Zostrujúci sa konkurenčný boj, deregulácia a pokles cien surovín môžu tento mechanizmus, na začiatku ktorého stojí expanzívna peňažná politika, ešte viac zosilniť. Dokonca sa teoreticky nedajú vylúčiť ani ďalšie makroekonomické faktory podporujúce kurzový ohňostroj: S expandujúcou ekonomikou rastie totiž deficit platobnej bilancie, ktorý má podľa ekonomickej teórie za následok devalváciu príslušnej meny. Zväčšujúci sa príliv kapitálu môže však viesť k tomu, že výmenná hodnota meny sa zvyšuje – napriek rastúcemu dovozu. Príčina kapitálového prílivu je jednoduchá: Medzinárodní finanční odborníci očakávajú lepšiu ziskovosť vložených peňažných prostriedkov. A tento predpoklad sa sprvoti stáva skutočnosťou: prostredníctvom explodujúcej hodnoty akcií. Príliv kapitálu môže byť teda ďalším z dôvodov vzniku (ale predovšetkým) nafukovania špekulatívnej burzovej bubliny.

Medzisúčet: Menová expanzia prekypruje pôdu pre nevídaný kurzový vzrast. Svojím dielom prispieva aj kapitálový príliv zo zahraničia. Teraz vchádza do hry psychológia. Čoraz viac aktérov na parkete sa snaží naskočiť na rozbehnutý vlak. Takýto skok je o to nebezpečnejší, o čo rýchlejšie sa náš príslovečný vlak pohybuje, teda o čo vyššie už vyskočila hodnota účastín. Inak povedané: Vzniká efekt snehovej gule. Aby bola čoraz väčšia, o to sa nezriedka „postarajú“ banky. Považujú totiž akcie za dostatočný dôvod udeľovania úverov na kúpu dodatočných účastín. (Takýto úkaz sme mohli pred rokmi pozorovať v Japonsku.)

Navyše, v dnešnom svete sú extrémne významným činiteľom masovokomunikačné prostriedky. Počas špekulatívnej bubliny referujú mimoriadne priaznivo a príťažlivo o dianí na burze; predovšetkým o fantastických možnostiach, ako poľahky a rýchlo zbohatnúť. Brnkaním na ľudskú strunu chtivosti a dychtivosti po peniazoch sa totiž dá pomerne pohodlne zvyšovať náklad, čo je základnou prioritou každého burzového časopisu v trhovej ekonomike.

Snehová guľa sa teda valí do údolia. Každý vie, že niekedy musí naraziť na neprekonateľnú bariéru, že údolie je (alebo bude) slzavé. Každý, pravda, súčasne dúfa, že práve jemu sa podarí opustiť parket v tom najpríhodnejšom okamihu – tesne pred gigantíckým nárazom, za najvyšších kurzov. V skutočnosti sa to podarí len hŕstke vyvolených a šťastlivcov. Zvyšok drží v ruke kolektívneho Čierneho Petra, teda vlastní účastiny so zlomkovou hodnotou. A istotu, že peniaze, čo vložili do akcií, už má na konte niekto iný, šikovnejší, múdrejší…

Dá sa aspoň náznakovo predvídať trpký koniec špekulatívnej bubliny, jej spľasnutie, náraz nabobtnanej snehovej gule, vykoľajenie priveľmi fujazdiaceho burzového vlaku? Stopercentne nie, ale jestvuje niekoľko neklamných príznakov. V prvom rade je varovným signálom sprísnenie menovej politiky. Ústredná banka začne pozorovať na monetárnom horizonte nebezpečenstvo nadmernej miery inflácie. Na takéto signály reaguje zvyšovaním úrokovej miery. Zdvihnutie sadzieb znamená zníženie príťažlivosti investovania do účastín a následne pokles akciových kurzov. Ak sme svedkami niekoľkonásobného zdvihnutia úrokových sadzieb, potom by takéto poplašné zvony mali prebudiť každého nepolepšiteľného burzového rojka.

Ďalším znamením blížiacej sa burzovej katastrofy je náhly pokles investičných a spotrebiteľských výdavkov. S najväčšou pravdepodobnosťou ide o príznaky absolútneho presýtenia celej ekonomiky, o predzvesť faktu, že hospodársky boom je už so silami na konci, že konjunktúra je beznádejne prehriata.

Proces spľasínania špekulatívnej bubliny, teda radikálneho znižovania kurzov, je bolestivý pre každého ekonomického aktéra, nielen na parkete. Majetok akcionárov sa rozplýva ako jarný sneh. Ak si začnú tuho uťahovať opasok a rázne znížia výdavky na spotrebné účely, zasiahne to podnikovú sféru v reálnej ekonomike. Firmy menej predávajú, znižuje sa podnikový zisk, ktorý je pre burziánov prioritným mikroekonomickým faktorom, podmieňujúcim rozhodovanie v prospech kúpy alebo predaja príslušných účastín. Reakcia spoločností? Krátia investičné náklady, čo je zase neklamným znamením pre aktérov na parkete, aby uvažovali o predaji akcií danej firmy.

Toto nie je pravda všetko: Nadmerné množstvo peňazí, napumpovaných na burzu prostredníctvom expanzívnej menovej politiky ústrednej banky, má – okrem iného – za následok, že podniky neveľmi racionálne nasmerujú, – ako sa vraví – alokujú „ľahko“ získané finančné prostriedky z nadmerných akciových kurzov do nerentabilných oblastí: kupujú konkurentov, za ktorými by sa za normálnych okolností ani neobzreli, naštartúvajú nerealistické výrobné programy, na ktoré by inak nepomysleli, expandujú do odvetví, ktoré sú im úplne cudzie. Prosto: Nemálo akciových spoločností preceňuje svoje sily. Domnievajú sa, že hodnota ich účastín bude stúpať donekonečna a tým že nebudú mať nijaké problémy s refinancovaním krkolomných podnikových operácií. Počas spľasínania špekulatívnej bubliny si však práve mnohé takéto podniky zlomia väzy na tom, že si naložili do firemného ruksaku priveľa nákladu, ktoré je teraz priťažkým závažím. Jednoducho sa po ním zložia.

V neposlednom rade nemožno zabúdať na medzinárodných finančníkov, ktorí sa dosiaľ „starali“ o príliv kapitálu. Keď zistia, že hrozba spľasnutia špekulatívnej bubliny je vskutku reálna, kliknutím počítačovej myšky presunú kapitál, ktorý spravujú, inde – tam, kde sa na obzore črtajú možnosti vyššieho zúročenia a lepších ziskov.

V kocke: Tak ako sa kurzy akcií šplhali počas špekulatívnej bubliny – na prvý pohľad – „nezvratne“ hore, takisto „nezvratne“ sa onedlho zrútia do priepasti. Nezvratné je pritom jedno-jediné: Ako sa špekulatívna bublina nafúkla, tak musí aj spľasnúť.

Na tomto procese zarobí „veľké peniaze“ len máloktorý z „normálnych“ aktérov na burzovom parkete. Preto je najlepším poučením zo špekulatívnych bublín poznatok, že najúčinnejšou stratégiou je dlhodobá, uvážlivá investičná politika: ukladanie peňazí do starých-známych, osvedčených akcií gigantických internacionálnych koncernov. Na prvý pohľad síce neposkytujú krátkodobý fantastický zisk, ale majú jednu obrovskú, neprekonateľnú výhodu: za burzových krachov neklesajú tak prudko, ako účastiny „vychytených“ podenkových spoločností, o ktorých sa tak veľa hovorí počas špekulatívnej bubliny – a po nich ako o odstrašujúcich príkladoch.