V týchto dňoch uplynuli dva roky od vtedy, čo bola vláda SR prinútená prijať tzv. balíček ekonomických opatrení. Napriek tomu, že do konca funkčného obdobia súčasnej vlády zostáva viac ako rok (samozrejme, za predpokladu, že vládna koalícia sa napriek existujúcemu napätiu nerozpadne a nebudú predčasné voľby), rozhodli sa FINI požiadať viacerých expertov nielen o zhodnotenie prijatých opatrní, ale aj súčasnej makroekonomickej situácie. Slovo dostáva aj opozícia v osobe Sergeje Kozlíka, podpredsedu pre ekonomiku v predchádzajúcej vláde a ekonomického experta HZDS.

Keďže žiadna opozícia nezvykne nájsť veľa dobrého na vládnej koalícii, môžete s odstupom času zhodnotiť ekonomickú situáciu SR koncom funkčného obdobia vlády, v ktorej ste zastávali aj funkciu vicepremiéra pre ekonomiku.
Z hľadiska ekonomického vývoja prešla Slovenská republika tromi etapami od svojho vzniku. Roky 1993 a 1994 boli poznamenané vznikom samostatného štátu a nevyhnutnosťou etablovať tento štát. Samozrejme, že ich poznačila aj snaha stabilizovať základné makroekonomické východiská. Aj pod tlakom Medzinárodného menového fondu prebehla desaťpercentná devalvácia slovenskej koruny, zaviedla sa dovozná prirážka. Ako absolútna priorita tohto obdobia prebehla prvotná stabilizácia devízovej pozície štátu a naštartoval sa ekonomický rast, ktorý sa prejavil už v prvom kvartáli v roku 1994. Rok 1994 bol poznamenaný vyše 4-percentným ekonomickým rastom, ktorý na prvom mieste odrážal využitie disponibilných domácich kapacít či už na export alebo na uspokojenie domácej spotreby. V rokoch 1994-1998 sa tento potenciál vyčerpal. Tieto roky sme z ekonomického hľadiska definovali ako roky, v ktorých by sa mali dobudovať niektoré rozostavané investičné akcie znamenajúce obrovský umŕtvený potenciál – dokončenie prvého a druhého bloku Jadrovej elektrárne Mochovce, dokončenie Gabčíkova, využite hydropotenciálu Váhu Vodným dielom Žilina, ďalej naštartovanie výstavby diaľnic. Tie mali predurčiť potom prílev zahraničných ale aj domácich investorov do ďalších oblastí Slovenska. K tomu sa pridružoval (už vo veľkej miere na súkromnej báze) rozvoj prvovýrobnej základne – chemický a celulózo-papiernický priemysel, ale aj niektoré ďalšie odvetvia skôr prvovýrobného charakteru, ako napríklad hutnícky priemysel. Tieto odvetvia znamenali vytvorenie bázy pre budúci rozvoj výrob s vyššou pridanou hodnotou ako napríklad Hlinikáreň nad Hronom.

Toto obdobie prebehlo celkom úspešne, stačí napríklad porovnať nábeh Mochoviec s Temelínom – aj my sme museli prekonať mnohé medzinárodné prekážky. Slovensku dôverovali medzinárodné banky – pretože SR nemohla takéto obrovské investície zvládnuť vlastnými zdrojmi. Sekundárnym dosahom tohto veľkého investičného boomu sprevádzaného pomerne vysokým tempom ekonomického rastu, bol rast hrubej zadlženosti, a to nielen súkromného sektora, ale aj vlády. Treba však povedať, že sa napĺňalo takzvané zlaté pravidlo – zadlženosť bola v rozhodujúcej miere viazaná na investície, ktoré v budúcnosti mali podnecovať exportnú výkonnosť alebo náhradu dovozov.

Nevýznamným, a to negatívnym dôsledkom bolo isté prehrievanie ekonomiky, rast úrokových sadzieb a pod.
Iste, treba si však uvedomiť, že v roku 1995 prudko klesla inflácia, ktorá vyvolala ohromný nárast reálnych miezd. Aj preto už v roku 1997 začala Národná banka Slovenska robiť veľmi dôslednú reštriktívnu menovú politiku. Keďže sa naša vláda s odborármi nedohodla na znížení reálnych miezd, musela zaviesť administratívne opatrenia na zníženie ich rastu – do roku 1998 ich rast klesol zo 7 na medziročné 3 %. Dôsledkom ekonomického rastu bol veľký hlad po peniazoch, ktorý pri reštriktívnej menovej politike NBS vytlačil pomerne vysoko úrokové sadzby. Na druhej strane však treba povedať, že objemy úverov medziročne rástli, aj keď priemerná úroková sadzba na úvery v rokoch 1997-1998 dosiahla 16 %. Navyše, hlavne vo chvíľach útokov na slovenskú korunu, sa úrokové sadzby najmä na krátke peniaze vyšplhali až na úroveň 30 %.

Za týchto podmienok však ďalší ekonomický rast Slovenska nebol príliš reálny.
Nám bolo jasné, že tento stav musí skončiť na prelome rokov 1998/1999. Napokon, v roku 1998 sme to vyjadrili aj v programe pre budúcu vládu. Jednoznačne sme deklarovali, že ekonomická politika sa musí obrátiť. Bolo totiž nepochybné, že po roku 1998 by mala nastúpiť nová fáza, v ktorej by spracovateľské kapacity na báze vyššej pridanej hodnoty mali nadviazať na potenciál vybudovaný v rokoch 1994 – 98. Rátali sme s menšou náročnosťou na úvery, pretože vlna masívneho úverovania už prebehla. Keďže sme rátali, že zároveň vznikne tlak na splácanie úverov. To si, samozrejme, po roku 1998 vyžadovalo pomerne obozretnú menovú, najmä však kurzovú politiku.

Po voľbách však centrálna banka musela opustiť pevný kurz meny v rámci fluktuačného pásma a prejsť na plávajúci kurz.
Napriek tomu, vzhľadom na pomerne veľké dolárové úverové zaťaženie bolo nevyhnutné voliť istú obozretnejšiu politiku výmenného kurzu najmä v priebehu roku 1999, keď prišlo k veľkému zakolísaniu eura oproti americkému doláru. Takáto možnosť – podobne to urobilo Maďarsko – spočívala napríklad v tom, že by sa koruna bola zavesila na kôš mien dolár a euro, a nie jednostranne iba na euro.

Fiskálna politika, ale aj neochota vlády urobiť opatrenia v oblasti regulovaných cien sa v tom čase celkom oprávnene stretávala s výraznou kritikou. Aj odborníkov.
Už v roku 1997 bol prijatý pomerne razantný balíček, ktorým sme stabilizovali vývoj rozpočtových vzťahov. Svedkami toho, že vo volebnom roku sa nerobia nepopulárne cenové opatrenia sme už teraz a možno budeme v budúcom roku. Fakt, že niektoré cenové úpravy boli nevyhnutné je však nepopierateľný. Avšak úpravy realizované v roku 1999 už v sebe v rozhodujúcej miere zahŕňali práve kurzové výkyvy, a teda neriešili základné disproporcie, ktoré ešte na Slovensku existujú.

Čo sa týka deficitov verejných financií, treba povedať, že roky 1995 a 1996 boli veľmi priaznivé, dokonca v roku 1995 boli prebytkové. V roku 1996 dosiahol schodok verejných financií 1,4 % z hrubého domáceho produktu. Významne sa však prehĺbili v rokoch 1997 a 1998, teda v čase vrcholu spomínanej investičnej expanzie. Avšak v zmysle už uvedeného zlatého pravidla – deficity boli prísne viazané na rozvojové infraštrukturálne programy. Možno s dlhodobejšou, ale istou budúcou výnosovosťou a proexportným zameraním. Navyše si treba uvedomiť tieto vysoké deficity verejných financií zároveň vytvárali vysoký ekonomický rast. Okrem toho si treba uvedomiť, že jedno percento ekonomického rastu znamená tvorbu rádovo 10 – 15 miliárd Sk spoločenských zdrojov. V rokoch 1994 – 1998 narástli na dvojnásobok fondy sociálneho a zdravotného poistenia, ako aj úradov práce. O 40 % narástli zdroje štátneho rozpočtu, a prbližne o 25% narástli reálne mzdy a o 20% reálne dôchodky. To znamená, že Slovensko významne posinilo svoju základňu. Súčasne však vzrástla hrubá vnútorná a vonkajšia zadlženosť.

Rast reálnych miezd vytvoril vytvoril tlak v obchodnej bilancii. Jej deficit sa však veľmi výrazne kumuloval s dovozmi technológií, ktoré ešte v rokoch 1997/98 neprodukovali, ale objavili sa na strane dovozov. S produkciou však začali v roku 99 a najmä však vlani. Dá sa povedať, že napriek vysokému deficitu obchodnej bilancie, exportné výsledky boli veľmi dobré. V roku 1998 vzrástol export o 12 % – pre porovnanie v roku 1999 to bolo 9%. Teda ekonomika SR bola v roku 1998 v exporte výkonnejšia ako v roku 1999, a to aj napriek tomu, že v roku 1999 prudko padol kurz slovenskej meny. Vo vyše 20-percentnom raste exportu v roku 2000 už „lietal“ Slovnaft (aj vďaka rastu cien jeho produktov), ale aj export elektrickej energie. Prejavili sa nové kapacity v celulózkach a v ďalších chemických produktoch, bola konjunktúra v oblasti ocielarskych produktov atď.

Takže sme sa dostali až k súčasnému stavu slovenskej ekonomiky.
V prvom rade musím povedať, že súčasná vláda nastúpila s istými predsudkami . Za základný omyl pokladám, že podnikateľov začali deliť na tých, čo privatizovali za Mečiara, ktorí boli navyše kriminalizovaní, a za iných. Boli zrušené niektoré pravidlá, napríklad daňový systém podporujúci investície a pod. V podnikateľskej sfére vládla istá neistota, ktorú prehĺbila rozhádanosť vlády. Vláda nerealizovala včas niektoré nevyhnutné kroky – deregulácia cien a dovozná prirážka -, s oneskorením sa prijal zákon o štátnom rozpočte na rok 1999. Len v novembri 1998 odišlo zo Slovenska asi 40 mld. Sk zdrojov, ktoré, samozrejme potom chýbali. Už spomínaná neistota sa preniesla aj do výmenného kurzu slovenskej koruny, ktorý, podľa mojej mien v rozpätí marec – máj roku 1999 klesol viac než bolo únosné. To sa, samozrejme, negatívne premietlo do finančných nákladov na nákup surovín, materiálov, ale aj do splácania zahraničných úverov. Nemyslím si, že politika jednostranného zavesenia slovenskej koruny na euro bola správna. Aj preto sa rad podnikov ocitol v krízovej situácii, bola pribrzdená výstavba diaľnic, ktorá mohla slúžiť aj na posilnenie devízovej pozície štátu a zároveň mohla vytvárať istý priestor na udržanie podnikateľského prostredia. Cenové a kurzové dosahy významne ovplyvnili pokles spotreby. Výrazne, až o 25 % klesol objem investícií. Nevyužitie disponibilného potenciálu za uplynulé viac ako dva roky sa prejavilo spomalením ekonomického rastu, čo znamená, že ročne na sa Slovensku nevytvorí asi 30 – 40 mld. Sk zdrojov. Tieto zdroje chýbajú v podnikovej a v bankovej sfére, vo verejnoprávnych fondoch, takže sa významne prehĺbili deficity v týchto systémoch.

Svedčia o tom výsledky roku 1999, keď významne narástli problémové úvery v bankách, rádovo o 70 mld. Sk. Výrazne sa prehĺbila medzipodniková zadlženosť. Napriek tomu, že vláda prisúvala isté prostriedky do verejnoprávnych fondov, naďalej sa významne prehlbujú ich deficity. Pritom to nie je iba preto, že neprebiehajú dostatočne rýchlo a hlboko reformy v týchto fondoch, ale aj preto, že ekonomika neprodukuje dosť zdrojov. Objem daňových nedoplatkov vzrástol asi z 35 mld. Sk na konci roku 1998 na vyše 60 mld. Sk koncom uplynulého roka, teda asi o 70 %. . Z tohto pohľadu treba zrejme aj hodnotiť vývoj daňovej a finančnej zaťaženosti. Ak uvážime, že daňová zaťaženosť sa musí rátať na priznané daňové plnenia, tak tvrdé opatrenia, ktoré vláda urobila v oblasti cien a daní sa prejavilo vo významnom raste finančného zaťaženia spoločností za uplynulé dva roky. Pritom fiškálna pozícia štátu sa nezlepšila. A tak sa prehlbujú deficity verejných rozpočtov. Ak za 4 roky od 1995 do 1998 dosiahol úhrnný deficit asi 65 mld. Sk, tak za posledné dva roky vzrástol a ďalších 65 mld. Sk. Možno teda predpokladať, že štátny dlh do konca roku 2001 narastie na 2,5-násobok oproti roku 1998 – zo 180 na 430 mld. Sk koncom roka 2001.

Do tohto je už zahrnutý nevydarený krok vlády v oblasti reštrukturalizácie bánk, keď vláda síce odtiahla z bánk 105 mld. SK zlých úverov. A tak z potenciálneho dlhu urobila reálny dlh štátu, teda daňových poplatníkov. Pritom nezaviazala, či nenašla spôsob ako banky motivovať, aby aktívnou politikou vytvárali spoločenské zdroje na úhradu týchto 105 mld. Sk, ktoré sa stali záväzkom štátu. Tieto náklady sa budú každoročne odrážať na navyšovaní deficitu štátneho rozpočtu rádove o 10 mld. Sk iba na úrokoch, bez splácania istiny. Myslím si, že významná chyba vlády bolo zrušenie zákona o revitalizácii, ktorý sme už nestihli uviesť do života. Tento zákon totiž nevytváral tlak na štátny rozpočet ani na vytváranie záväzku štátu.

Program reštrukturalizácie vybraných bánk bol však v podstate spracovaný a vládou schválený už v roku 1995. Prečo vaša vláda riešenie tohto problému odsúvala?
Treba si uvedomiť, že sa tu mystifikuje – vtedy to bolo 30 mld., dnes 105 mld. Sk. Boli to presne tie isté úvery ako teraz. Také riešenie, že z bánk zoberieme zlé úvery, ale pritom nenájdeme riešenie, ako banky zaktivizovať, sme považovali za polovičaté. Na štát by bolo v tom čase padlo 30 mld. zlých úverov – podotýkam, že 70 % z nich vzniklo za čias bývalej federácie a boli viazané na strojárske firmy. Dnes by však z nich bolo rovnakých 105 mld. Sk. Je to otázka kvalifikácie úverov. K realizácii plánu reštrukturalizácie sme neprikročili, lebo sme ho – jednostranne prebrať na štát tieto úvery – nepovažovali za dobrý. Dva roky nám trvalo, než sme zadefinovali revitalizačný zákon. Myšlienka spojiť záujem štátu, bánk a výrobcov nebola zlá. Využiť nie reálne peniaze, ale záväzky a pohľadávky, banky mohli odpísať zlé úvery oodpísať cez vytvorené rezervné a oprávne položky, štát mohol odpísať pokuty a penále. Bola ešte otvorená úvaha ísť do istiny v niektorých typoch daní, ale to ešte nebolo v tomto zákone. A u podnikateľov mohli nastúpiť nejaké majetkové zmeny vlastníckych vzťahov. Bol to previazaný model, ktorý, domnievam sa, mohol zabrať. Banka, ktorá by odpisovala voči podniku zlé úvery, by sa stala financujúcou a kontrolnou bankou daného podniku.

Prechod vlastníckych vzťahov na banky bol však vo väčšine prípadov v rozpore s tzv. zákonom o cenných papieroch, ale aj ďalšími zákonmi.
V istých prechodných obdobiach je možné prijímať výnimočné riešenia. Na revitalizáciu sme mali sme pripravených 56 poľnohospodárskych podnikov. Podržala nám to však Národná banka Slovenska, takže že sa to nespustilo. Navyše, blížili sa voľby, a tak sme tento model nestihli verifikovať tento model v praxi.

V rokoch 1997 a 1998 sa pod vplyvom vývoja obchodnej bilancie a deficitov verejných financií objavovali názory, že SR je natoľko nedôveryhodný dlžník, že na svetových trhoch by nebola mohla získať úver.
Nemyslím si, že to bola pravda. Napríklad v septembri 1998 sme mali v podstate pripravený kontrakt s nemeckým Creditanstaltom, s japonskou Exim bankou bol kontrakt uzavretý. Sú to zdroje , ktorými teraz sa chváli Dzurindova vláda – úver na 18 rokov s dvojpercentným úročením na obchvat Bratislavy okolo Zoologickej záhrady. Istý tlak však voľby priniesli – pretože to voľby so sebou vždy nesú a ponesie to aj táto vláda. Uvedomme, že súčasná vláda vôbec nedosiahla úroveň ratingu predchádzajúcej vlády. Ani ho nedosiahne, pretože príde volebný rok a vo volebnom roku nie je dôvod rating zvyšovať. Naopak, prídu rôzne problémy, pretože vláda sa bude chcieť zapáčiť občanom – voličom. Vláda neprijme žiadne cenové a niektoré ďalšie nepopulárne riešenia. Takže niet dôvod, pokiaľ ratingová agentúra nechce zahrať nejakú politickú podporu súčasnej vládnej garnitúre, na zvýšenie ratingu.

Na druhej strane je však pravda, že rating sa stratil na základe negatívnych tendencií, ktoré sa výrazne prejavili už koncom roka 1997.
Iste, ale každá vláda má 4 roky na to, aby si nastavila nejaký model a aby nerobila hrubú čiaru. Ja si myslím, že aj to bola významná chyba tejto vlády, že urobila hrubú čiaru. My predpokladáme, že budeme v budúcej vláde a že tejto chyby sa nebudeme chcieť dopustiť. Nie som tu na to, aby som chválil súčasnú vládu, ale nepochybne rátam s krokmi, ktoré by bola musela urobiť každá vláda. My ich excerpujeme a určite v nich budeme pokračovať. Istá kontinuita musí byť. Ale pokúsime sa zapojiť niektoré ďalšie kroky. Ak som tu spomínal revitalizáciu, myslím si, že stále nie je zo stola, že k tomuto námetu sa dá vrátiť, aj keď už nebudú štátne banky. Lebo to nie je podmienka, aby to realizovali štátne banky. Jednoducho, ak je tu efektívny spôsob, ako sa dajú spojiť záujmy troch dohromady, štát, súkromné banky, súkromný podnik a že každý z toho niečo má a že ten bankrot je najnevýhodnejšie riešenie, tak si myslím, že treba tento nástoj využiť. Nehovoriac o tom, že zlé úvery dnes už v bankách privátnych alebo pripravených na privatizáciu zase narastajú. A pritom objemy úverov nerastú.

Kritizovali ste výrazné spomalenie ekonomického rastu Slovenska v posledných rokoch. Myslíte si, že keby ste boli vo vláde, dokázali by ste predchádzajúci rast udržať? Cena peňazí bola príliš vysoká a zrejme by sa nebola dala ľahko znížiť. Navyše, situácia na trhu odzrkadlovala aj istú nedôveru vláde.
Peňažný trh neodzrkadľoval nedôveru, ale expanzívnu politiku vlády a reštriktívnu politiku Národnej banky Slovenska. Nebola otázka to nedôvery. Aj teraz je situácia deformovaná, pretože nízke úrokové sadzby zodpovedajú tomu, že štát ma silný balík markových, dolárových a euro peňazí a nimi diktuje bankám nízke úrokové sadzby. Tým stláča úrokové sadzby na úložky do negatívnych úrokových sadzieb. Veď to je nezmyselné.

Normálna nebola ani predchádzajúca situácia – nízka inflácia a vysoké sadzby na úložky, a tým aj úvery.
Súhlasím, ekonomika bola prehriata. Do volebného roku sme však išli s istým zámerom, pritom sme si uvedomovali, že ak budeme po voľbách vo vláde, ktoré opatrenia budeme musieť urobiť na to, aby sme ekonomiku ochladili. Nemyslím si však, že to muselo byť spojené s nielen takým hlbokým poklesom výkonnosti ekonomiky, ale aj s takými tvrdými sociálnymi dosahmi, ako to nakoniec bolo.

Verejné financie, teda nielen štátny rozpočet, sú jedným z najväčších problémov nielen tejto vlády. Ich reforma je nevyhnutná. Ktorej časti príjmov či výdavkov by mala reforma najviac „postihnúť“?
Všetko, úplne všetko. Samozrejme sú rôzne veľké balíky balíky peňazí. Najväčší balík – okrem štátneho rozpočtu – sa točí v sociálnej sfére, potom v zdravotníctve. Možno povedať, že v systéme sa točia dva štátne rozpočty. Jednoducho, štát si môže dovoliť len také zdravotníctvo, taký sociálny systém, na aký si vie zarobiť. To isté platí aj o štátnej správe.

Druhá vec je, že, žiaľ, niet na čo nadviazať. Ak bude na čo, veľmi radi nadviažeme. Trocha sa zredukovali počty poberateľov sociálnych dávok a dávok v nezametnanosti. Tu však musí prísť obrovský tlak na podstatné rozšírenie hmotného plnenia. Finančné plnenie by malo byť skôr za odmenu, najmä voči neprispôsobivým skupinám obyvateľstva.

Zdravotníctvo môže mať len takú kvalitu, akú má ekonomika – súčasné naše zdravotníctvo ju predbieha. Nechcem ísť do detailov z hľadiska nástrojov, myslím si však, že dozrieva predpoklad pre spoločenskú dohodu a pevne verím, že ju vyjadria už volebné programy na budúce voľby. Mali veľmi dôrazne zadefinovať prístupy, aby budúca vláda mala oporu realizovať nielen reálnu liekovú politiku, ale aj redukciu siete zdravotníckych zariadení a pod. Občan by mal byť pripravený na to, čo ho čaká a, myslím si, že to vie prijať. Predchádzajúce skúsenosti to potvrdzujú.

Nemenej vážnym je problém vysokej miery nezamestnanosti. Aké cesty pokladáte za najschodnejšie a najefektívnejšie na jej významné zníženie?
Opäť zaktivizovať politiku zamestnanosti – dnes ide 90 % prostriedkov úradov práce na dávky v nezamestnanosti. Treba nájsť odvahu – aj za podpory silného zákona – spustiť model preklopenia pasívnej do aktívnej politiky zamestnanosti. Bonifikovať podnikateľovvytvárajúcich pracovné miesta, či už nepriamo prostredníctvom zníženia odvodového zaťaženia, alebo priamo dotáciou na vytvorenie a udržanie pracovných miest. Druhou linkou je znižovanie miery nezamestnanosti vyraďovaním falošných hráčov (pracujúcich na čierno a odmietajúcich pracovať) z evidencie. Treba podstatne viac rozlišovať kto má súkromné hospodárstvo, na ktorom si privyrobí a zároveň má sociálne alebo nezamestnanostné dávky. To sú veľké výzvy pre budúcnosť.

Významnú úlohu musí zohrať zvýšenie ekonomického rastu. V bankách je totiž 60 mld. Sk sterilizovaných zdrojov. Vláda musí dať silný signál a prisunúť istý objem zdrojov na podporu podnikania a nedávať ich napríklad na oddĺženie verejno-právnych fondov. Ak už minúť prostriedky, tak radšej formou podpory aj nejakého investičného procesu. Oneskorene sa prijímal zákon na podporu investovania či už odpočítateľnou položkou alebo inou formou zdanenia, o ktorej hovoríme už asi 5 rokov.

Možno očakávať zvýšenú aktivitu malých a stredných podnikateľov napríklad znížením administratívnych nárokov na účtovníctvo a pod.
Nedá sa čakať, pretože nedostanú úvery. Banky stále vyžadujú niekoľkonásobné prekrytie, uplatňujú záložné právo, atď. Napriek tomu, že zastávam trhový mechanizmus, štát musí vytvárať inkubátory potenciálnym malým a stredným podnikateľov. Štát by mal nielen vytvoriť prvotné podnikanie napríklad mikropôžičkové schémy, ale aj naučiť ľudí podnikať. Týka sa to hlavne desaťtisícov, ktorí by sa mohli samozamestnávať.

Vraciame sa k myšlienke niektorú z existujúcich štátnych bánk – Záručnú a rozvojovú banku, Eximbanku – premeniť na podpornú banku, ktorá by mohla podporovať možno aj väčšie infraštrukturálne projekty a zároveň aj ísť do niektorých mikropôžičkových schém. Záručná rozvojová banka to robila. Sú privatizačné zdroje, ktoré by sa mohli poňať ako návratná forma, nejaký revolvingový zdroj. Je síce pravda, že treba prostriedky na vytvorenie balíka pre reformu sociálneho systému, treba doriešiť dlhopisy Fondu národného majetku SR, atď. Prostriedky na vyčlenenie balíka 5 – 10 mld. Sk na revolvingový systém na podporu malého a stredného podnikania by sa mali nájsť. Bez peňazí to totiž nepôjde. Kto nezaseje, nebude žať. Aj s rizikami, že môže byť obdobie sucha.