V týchto dňoch uplynuli dva roky od vtedy, čo bola vláda SR prinútená prijať tzv. balíček ekonomických opatrení. Napriek tomu, že do konca funkčného obdobia súčasnej vlády zostáva viac ako rok (samozrejme, za predpokladu, že vládna koalícia sa napriek existujúcemu napätiu nerozpadne a nebudú predčasné voľby), rozhodli sme sa požiadať viacerých expertov o nielen o zhodnotenie prijatých opatrní. Ale aj súčasnej makroekonomickej situácie. Slovo dostáva analytik Pavol Karász, pracovník Prognostického ústavu SAV.

Názory politikov, často aj ekonomov, na ekonomickú situáciu SR v druhej polovici roku 1998 sa diametrálne lišia hlavne podľa ich politickej príslušnosti. Rovnaké tvrdenie, samozrejme, platí aj o hodnotení súčasného vývoja. Aký je váš názor na tieto problémy?
Názory na dosiahnutý stupeň ekonomického vývoja Slovenska od nástupu súčasnej vlády sa môžu líšiť. Nástup novej vlády na jeseň v roku 1998 bol charakterizovaný nie dostatočným zmapovaním situácie slovenskej ekonomiky.Toto konštatovanie považujem za veľmi dôležité, pretože z neho vyplývala hospodárska politika vlády, ako aj terapia nahromadených problémov, ktoré sa vláda snažila riešiť. Základná chyba nastupujúcej vlády bola určená nie dostatočnou objektívnosťou videnia vtedajšej situácie ekonomiky SR, ako aj ciest ktoré k nej viedli a aj možností slovenského hospodárstva. Bolo to dané najmä tým, že tvorcovia hospodárskej politiky boli dosť poplatní svojím predchádzajúcim odborným prácam, ktoré boli v značnej miere poznačené vysokou mierou liberalistického, a teda jednostranného videnia. Navyše, tvocovia ekonomickej politiky neboli schopní oddeliť politický náboj od objektívnej skutočnosti. Tieto faktory zohrali nesmierne dôležitú úlohu, pretože východiskové zhodnotenie situácie sa diametrálne líšilo od politických vyhlásení, ktorými súčasná vládna koalícia išla do volieb.

Problémy slovenskej ekonomiky však boli známe nielen vtedajšej vláde, ale aj opozícii.
Napriek tomu, že o vážnych problémoch slovenskej ekonomiky – či už štrukturálnych problémoch domáceho hospodárstva, vonkajšej, ale aj vnútornej nerovnovahe – sa vedelo, v žiadnom tieňovom kabinete sa nepripravila použiteľná a efektívna terapia. Pritom treba zdôrazniť, že vonkajšia (ale aj vnútorná) nerovnováha vzhľadom na veľkosť našej ekonomiky a disponibilné devízové zdroje bola alarmujúca. Deficit bežného účtu platobnej bilancie totiž dosiahol dva roky za sebou 10 % z hrubého domáceho produktu (HDP). Pre nastupujúcu vládu však bolo charakteristické isté prešlapovanie, čím sa komplikovaná situácia nielen neriešila, ale ešte sa zhoršovala. Krátkodobé ekonomické nástroje – ich parametre sa navyše rýchlo menili – známe ako prvý a druhý ekonomický balíček neboli nielen správne načasované (meškali), ale ani komplexne nezohľadňovali problémy slovenskej ekonomiky. Keď hovorím komplexne, mám na mysli predovšetkým to, že tvorcovia ekonomickje politiky si v nie dostatočnej miere uvedomili. že vonkajšia nerovnováha je štrukturálnym problémom slovenského hospodárstva. Ekonomika sa totiž dostalo do štádia, keď sa pomocou makroekonomických nástrojov jeho štrukturálne problémy už nedali nielen riešiť, ale ani zmierniť.

Prijaté opatrenia sa však pozitívne prejavili na znížení vonkajšej nerovnováhy.
Prijaté hospodársko-politické opatrenia na potlačenie domáceho dopytu a na zamedzenie dovozu však boli také silné, že nielen príliš potlačili domáci dopyt, ale mali aj príliš silný vplyv na obmedzovanie aktivít domácich podnikateľských subjektov. Tie v tom čase neboli dostatočne schopné konkurencie na to, aby sa mohli udržať a presadiť na zahraničných trhoch. Nepriaznivo boli tymito opatreniami postihnuté aj ekonomické subjekty, ktoré boli v prevažnej miere závislé na domácom trhu. Situáciu navyše komplikovala medzipodniková zadlženosť, zlé úverové portfólio komerčných bánk a zamrznutosť finančných tokov. Tieto problémy sa všakdo istej miery boli zmiernené tým, že deficitnosť verejných financií sa našťastie ďalej neprehlbovala.

Verejné financie si tiež žiadali reformu.
Nastúpená línia vo verejných financiách už neprehlbovala vnútornú zadlženosť. Tá sa v predcházajúcich rokoch totiž významne zvyšovala, pretože spotreba verejného sektora presahovala zdroje, ktoré bola domáca ekonomika schopná vytvoriť. Na druhej strane však treba povedať, že ďalšie problémy verejných financií zostali zakonzervované. Mám na mysli predovšetkým problémy zdravotníctva, školstva, financovania dôchodkového zabezpečenia a, samozrejme, aj problémy súvisiace s decentralizáciou verejných financií, a tým aj problémy s realizáciou reformy verejnej správy.

Vráťme sa však k ekonomickým balíčkom.
Kedže mali príliš devastujúci vplyv na domáci dopyt, pri ich spolupôsobení enormne rástla nezamestnanosť. Tá upútala pozornosť tvorcov hospodárskej politiky až vtedy, keď bola extrémne vysoká. teda až v rokoch 1999 a 2000. Namiesto toho, aby sa na riešenie problému vysokej nezamestnanosti hľadala účinná hospodárska. politika a aktívna politika trhu práce,vláda v druhej polovici uplynulého roku použila najjednoduchšiu terapiu, ktorá však nemá ekonomický prínos – verejnoprospešné práce. Ich jediným prínosom je sanácia sociálneho zmieru, problém nezamestnanosti však nerieši, aj preto, že neberie do úvahy jej štruktúru.

Aká je teda štruktúra nezamestnanosti v SR?
.Doterajšie analýzy slovenského trhu práce ukazujú, že prirodzená nezamestnanosť sa v súčasnosti pohybuje okolo 15%, takže sa nedá zmierniť prostredníctvom zmeny dopytu. Možno ju riešiť iba takými ekonomickými nástrojmi, ako sú štrukturálne zmeny ekonomiky, zvýšenie pružnosti pracovnej sily, rekvalifikácia, zvýšenie mobility a podobne. Táto prirodzená miera nezamestnanosti súvisí, saozrejme, aj s obrovskou prezamestnanosťou, ktorú Slovensko zdelilo este z čias centrálneho plánovania. ale aj doterajším vlečúcim sa riešením (a či skôr neriešním) štrukturálnych problémov domácej ekonomiky.

Keďže aktuálna miera cyklickej nezamestnanosti osciluje okolo 3%, sezónne až v rozpätí 4 – 5% , možno ju vyriešiť prostredníctvom zvýšenia dopytu po práci. Žiaľ, ako som uviedol, zvýšený dopyt po práci sa dosiahol iba prostredníctvom verejno prospešných prác, čo je však veľmi krátkodobé riešenie. Ak sa peniaze minú, tak osoby zapojené do verejnoprpspešných prác sa opäť vracajú medzi nezamestnaných. Navyše, kedže o distribúcii prostriedkov na verejnoprospešné práce rozhoduje birokracia, máme ďalší zdroj klientelizmu, korupcie a všetkych javov, ktoré sú s tým spojené.

Výsledky zvoleného riešenia a efekt vynaložených prostriedkov nie sú teda príliš optimistické.
Okrem toho, že pravdepodobne prispeli k udržaniu sociálneho zmieru, vynaložené prostriedky, ktoré nie sú malé, neprispeli ani k zlepšeniu kvalitatívnych parametrov trhu práce, ani k formovaniu schopnosti dlhodobo nezamestnanej pracovnej sily zamestnať sa. Takže z hľadiska stredno a dlhodobých potrieb krajiny a jej hospodírskeho rastu tieto prostriedky neboli efektívne využité. Ako ukazuje vývoj v priebehu tohto roka, vážna situácia na trhu práce pretrváva, pričom sú signály, že scenár zverejnoprospešnými prácami by sa mal opakovať. Keďže Slovensko neprekypuje finančnými zdrojmi, aby ich mohlo neefektívne míňať, nazdávam sa, že je nevyhnutné zamyslieť sa nad iným spôsobom generovania dopytu po práci. Spôsobom, ktorý by viac motivoval hospodárske subjekty zamestnať nezemestnanú pracovnú silu. Mechanizmov je nespočetne veľa, avšak vzhľadom na regionálne špecifiká Slovenska majú veľmi silnú regionálnu dimenziu.

Ktoré z nich považujete za najefektívnejšie a najrýchlejšie uskutočniteľné?
Pod vysokú mieru nezamestnanosti sa významne podpisuje administratívna, ale aj finančná náročnosť pre malých a stredných podnikateľov, ako aj pre samozamestnanie. Možno sa nazdávať, že prostriedky v rozsahu jednej až dvoch miliard korún sa dajú efektívnejšie využiť na motiváciu podnikateľských subjektov zamestnať nezamestnanú pracovnú silu. Pritom je veľká pravdepodobnosť, že táto pracovná sila bude podstatne dlhšie v zamestnaní, než by sa podieľala na verejno prospešných prácach.

Je reálne, aby sa vysoká miera nezamestnanosti v krátkom čase významnejšou mierou znížila?
Prognózy z hľadiska strednodobého časového horizontu, ktoré vypracovali domáce, ako aj zahraničné inštitúciami ukazujú, že vysoká, teda dvojciferná nezamestnanosť je dlhodobým javom slovenského hospodárstva. Na jej postupné výraznejšie zníženie je v súčasnosti jedniná cesta, a to reštrukturalizácia podnikovej sféry. Z krátkodobého hľadiska sú to aj nástroje na zvýšenie domáceho dopytu. Tu si však treba uvedomiť, že slovenská ekonomika je náročná na import – domáca ponuka nedokáže uspokojiť nielen domácu spotrebu a už vôbec nie výrobnú spotrebu.

Náročnosť domácej spotreby na dovoz v istom zmysle vyriešila dovozná prirážka, ktorá navyše sanovala príjmy štátneho rozpočtu.
Na druhej strane však vo významnej miere deformovala trhové prostredie. Takže v konečnom dôsledku jej účinnosť z hľadiska formovania trhového prostredia a predpokladov pre trvalý hospodársky rast je viac než kontroverzné. Preto ju v konečnom dôsledku možno hodnotiť, ako nástroj, ktorý neprispieva stredno a dlhodobým záujmom krajiny. Krátkodobé problémy krajiny však riešiť pomáha.

Problém vysokých dovozov na domácu spotrebu možno do istej miery vyriešiť zvyšovaním kvality a znižovaním cien doma vyrábaných tovarov. Vysoká náročnosť na dovoz palív, energie a surovín súvisí so štruktúrou slovenskej ekonomiky. Preto treba pokračovať v znižovaní energetickej a surovinovej náročnosti výrobcov, meniť štruktúru domácej ekonomiky a podporiť jej exportnú výkonnosť so zámerom diverzifikácie exportnej výkonnosti na malé a stredné podniky.V súčasnosti je totiž veľká časť exportu produktom malého počtu hlavne veľkých podnikov. Nemalú úlohu môže zohrať aj zvyšovanie pridanej hodnoty pri zušľachťovacom procese, čo však väčšinou súvisí s prítomnosťou zahraničného kapitálu. Príkladom je automobilový priemysel.

Aké sú najdôležitejšie pozitívne výsledky SR za posledné dva roky?
Možno konštatovať, že čiastočne sa podarilo zažehnať nebezpečenstvo vyplývajúce z dôsledkov vonkajšej nerovnováhy. Podarilo sa neprehlbovať problémy verejných financií. Problémy s nimi spojené sú však zauzlené a ich riešenie bude vyžadovať viac času, viac trpezlivosti a väčší celospoločenský konsenzus . Ich reforma, ktorá je nevyhnutná, bude každého daňového poplatníka stáť podstatne viac ako pred niekoľkými (teda aj dvoma) rokmi. Navyše, je podmienená politickou dohodou. Znížil sa dopyt verejného sektora po finančných zdrojoch, znížila sa cena peňazí. Napriek tomu sa nepodarilo vyriešiť dostupnosť zdrojov, čo súvisí so zauzlením situácie v podnikovej sfére a opatrnosťou komerčných bánk. Za najvýraznejší úspech však treba považovať reštrukturalizáciu bankového sektora. Postupná privatizácia – dva najväčie bankové domy sú v podstate sprivatizované – prinesie aj nové technológie manažovanie rizika úverovania, a teda štandardné podmienky na slovenský úverový trh.

Z hľadiska finálneho výsledku sme však na polovici cesty, pretože situácia v oblasti finančnej reštrukturalizácie podnikov prešlapuje na jednom mieste a sú signály, že vývoj v tejto oblasti nepokračuje tak, ako by to bolo želateľné. Zdá sa, že finančná reštrukturalizácia podnikovej sféry nebola po organizačnej stránke úplne domyslená do konca – činnosť Slovenskej konsolidačnej, a. s. a Konsolidačnej banky, š. p. ú. nie je dosť presvedčívá. Ak sa v tejto oblasti nepostúpi a finančná reštrukturalizácia sa nedokončí,tak prostriedky vynaložené na reštrukturalizáciu bankového sektora nebudú vynaložené efektívne. Treba však povedať, že reštrukturalizícia bankového sektora bola nevyhnutná. Je totiž kľúčom k k finančnej reštrukturalizácii podnikovej sféry a ekonomickému rastu.

Vývoj v posledných mesiacoch ukazuje, že prijaté opatrenia sa už pozitívne prejavujú na ekonomckom raste.
Keďže HDP sa v prvom tohtoročnom štvrťroku medziročne zvýšil o 3 %. – pred rokom to bolo iba 1,5 % – možno povedať, že vývoj v oblasti štrukturálnych zmien trošku nabral na obrátkach. Pozitívne treba hodnotiť aj to, že prílev zahraničných investícií dosiahol vlani rekordnú výšku.Ich objem na hlavu – vlani presiahol 600 USD – predstihlo Slovensko napríklad Poľsko a dostalo sa na úroveň Slovinska.

Podiel na tom má aj zlepšený zahranično-politický obraz Slovenska.
To možno považovať za najdôležitejší prínos súčasnej vládnej koalície. Slovensko sa stalo Aj vďaka tomu sa Slovensko stalo tridsiatym členom OECD a plnohodnotným kandidátom vstupu do Európskej únie. Napriek tŕnistému rozhodovaciemu procesu v rámci koalície sa hospodárska politika, ako aj zahranično politická orientácia SR stala pre našich partnerov čitateľná.

našich partnerov čitateľná.