Alan je na Slovensku známy. Nie raz prednášal na pôde Univerzity Komenského, alebo na iných vedeckých fórach. Posledný raz bol v Bratislave na Univerzite Komenského na pozvanie Slovenskej sociologickej spoločnosti. Alanovi je blízka teória sociálneho konštruktivizmu. Je to vedecká koncepcia, ktorá vlastne ruší klasické vnímanie skutočnosti cez pojmy subjekt a objekt.

V posledných desaťročiach dva zo svetov budia mimoriadnu pozornosť, pretože vybudzujú problém premeny reality, v ktorej všetci žijeme. Je to svet mediálnej reality a virtuálnej reality. Mediálna realita veľmi ostro vyhrotila transformáciu reality na jej obrazy, s ktorými zaobchádzame ako s primárnou skúsenosťou. Je to neautentická sprostredkovaná realita. Je súčasťou sveta, s ktorou zaobchádzame tak, ako keby bol autentický. V súčasných teoretických a metodologických diskusiách sa hovorí o tomto probléme. Ukazuje sa, že existuje veľký rozpor medzi zákonom definovanou požiadavkou, že mediálne spravodajstvo musí byť objektívne, a vlastne nič také neexistuje. Samo o sebe je to veľmi zaujímavé. Druhým problémom je novší problém virtuálnej reality a je oveľa silnejšie naviazaný na moderné informačné technológie.

Protiklady virtuálnej reality

Koncept virtuálnej reality je sám o sebe protikladný. Je to vlastne svet, ktorý vlastne len nahrádza (supluje) a inscenuje materiálnu realitu a vzťahy, ktoré prebiehajú v tejto realite. Chýba jej rad vlastností skutočnej reality, napríklad sociálne vzťahy. V rámci virtuálnej reality sa nedajú zapojiť niektoré zmysly a sú úplne zbytočné, nedajú sa použiť a sú ako druhoradé vyradené. Nie je to homogénny svet. Virtuálne reality sú rôzne, podľa toho ako si ich kto definuje. Technologicky najzaujímavejšia sa koncentruje okolo konštruovania trojrozmerného priestoru, teda v objektoch, v ktorých sa dá dokonca v reálnom čase pohybovať ako v skutočnom svete, aktivizovať sa a interagovať s nimi. Ide o svety, ktoré plnia rôzne funkcie, poznávacie, či výukové, zábavné. Ide o modely antických miest, stonehedge, v ktorých sa dá pohybovať. Ide teda o vetvu, ktorá je spojená s priestorom 3D. Prevažná väčšina informácií na iternete sa týka práve tohto chápania virtuálnej reality, teda akoby reálnych modelov, v ktorých sa pohybujeme. Sú to reálne obrazové galérie, v ktorých sa pohybujeme a sú prenesené do virtuálnej reality. Chcel by som si však všimnúť niekoľkých momentov, ktoré sú spojené s inou vetvou virtuálnej reality, teda s vytváraním virtuálnych sociálnych spoločenstiev, teda virtuálnych organizácií a virtuálnych komunít. Tu sa samozrejme nezaobídem bez toho, že budem uvažovať o istej identite virtuálnej reality a internetu. Sieťová a teda internetová realita je hlavným nástrojom, ktorý umožňuje organizovať virtuálne komunity a virtuálne sociálne svety. Pre tromi rokmi sa Českej republike robil výskum užívateľov internetu ukázal, že 70 % opýtaných podceňuje tento nástroj ako nástroj vzdelávania. Keď sa opýtate čo to znamená, zistíte že v celom svete existuje celá sieť virtuálnych univerizít, školských inštitúcií, ktoré majú tento znak. Niekedy sa im hovorí open. Uplatňujú úplne inú prax, koncepciu výuky a celého vzdelávacieho procesu. Virtuálne inštitúty sú predmetom veľmi ostrej kritiky, dokonca emociálneho odporu.

Analytici symbolov
Netýka sa to len škôl, ale aj iných akademických inštitúcií. Prečo? Domnievam sa, že akademická profesia je dnes predstavuje jednu z najvplyvnejších skupín, najvplyvnejších už tým že je akýmsi jadrom stále sa šíriaceho a rozširujúceho sa sociálneho zoskupenia takzaných symbolických analytikov, teda ľudí, ktorí nepracujú s reálnym svetom, ale so svetom symbolov. Buď sú to novinári, komentátori, ale pracovníci public relations. Akademická profesia sa stáva istým centrom. Vyznačuje sa tým, že podľa výskumov je to jedna najzosieťovanejších profesií. Sieť medzi akademickými pracovníkmi je najhustejšia. Osobné kontakty a osobné väzby hrajú veľmi silnú úlohu. Sú zabudované do celého systému životopisov, kariérnych postupov. Súčasne sú relatívne uzavreté. Je pre ňu príznačné to, že ide o skupinu, ktorá je veľmi slabo spojená s onou sieťou, ktorej sa hovorí internet. K tejto inej technologickej sieti, ktorá umožňuje previazanie ľudí, má akademická obec značnú nedôveru a preto ju málo využíva. Má k nej nedôveru, lebo ju málo využíva. Je to akýsi bludný kruh. McLuhan sa už pred rokmi zaoberal tým, čo sa bude diať s komunikačnými stratégiami, interakciou, čo sa s nimi deje pod vplyvom nových technológií. Vravel, že jediným spôsobom ako môže akademická obec pochopiť vplyv nových komunikačných technológií, bude to že bude o krok pred bežnými užívateľmi a ich používaním ich bude súčasne skúmať. Ani jedno ani druhé sa nedeje. Akademická obec je na chvoste a len obtiažne sa tomu prispôsobuje. Výskum nových virtuálnych komunít, ktoré vznikajú cez internet je vo svete veľkou neznámou.

Nabúranie kláštornej školy
Existuje nedôvera k využitiu novej technologickej výzvy, k virtuálnemu vzdelávaniu. Prečo? Dá sa to vysvetliť takto. Ponúka to, že sa zruší priestorová vzdialenosť medzi školami. To je celkom dobrá ponuka. Študenti nebudú viazaní, že sú študentmi jednej školy, ktorá je v jednom priestore. Žijeme vo svete, ktorý žije v tradícii, ktorá vychádza z filozofie „kamenných kláštorných“ škôl. Princípom kamenných kláštorných škôl je koncentrácia mozgov, prostriedkov. Tým sa zvyšuje ich prestíž a udržujú si vlastnú moc. Akademickej obci to do istej miery vyhovuje, pretože je s tým spojená jej bežná prevádzka. Študenti sú v takto organizovaných vzdelávacích inštitúciách podriadení pevnému časovému a priestorovému poriadku, ktorý synchronizuje komunikáciu a dodáva študentom schopnosť orientovať sa. Práve toto virtuálne školy nabúravajú a rušia tieto vzťahy. Študenti majú možnosť kontaktovať sa so svojimi učiteľmi mimo rámec inštitúcií na veľkú vzdialenosť. Výučba neprebieha synchrónne pre viac jedincov súčasne. Komunikácia medzi učiteľom a žiakom nemá tradičné formy kontroly a funguje na základe fiktívneho predpokladu dôvery.

Nový typ výučby
Najrozšírenejšie sú formy virtuálneho vzdelávania v Austrálii, na Novom Zélande a USA. V Európe je to len doplnok klasických škôl a slúži ako náhrada niektorých technológií. Nedôvera k novým technológiám má celkom rozpracované argumentačné pole. Tento typ vzdelávania vytvára zvláštnu kultúru, ktorá posilňuje separáciu, izoláciu, indiferentnosť. Potvrdzuje sa, že niektoré negatíva sú v tomto spôsobe vyučovania skryté. Mizne klasický kontakt a komunikácia človeka s človekom, ktorý je typický pre vzdelávacie procesy. Niektoré z vlastností miznú práve keď sa zavádza tento typ vzdelávania. Učiteľ nemusí chodiť do triedy a nemá presne určené vyučovacie hodiny a iným spôsobom komunikuje so svojimi študentmi. Nároky na pedagóga sú oveľa väčšie ako doposiaľ. Musí byť neustále v strehu, nielen dve hodiny do týždňa. Kedykoľvek sa mu ozvú študenti, tak je nútený odpovedať. Do práce pedagóga vstupuje princíp neusporiadanosti. Základom pedagogického procesu v súčasnosti je hovorené slovo. Schopnosť hovoriť umožňuje väčšine pedagógov prežívať, argumentovať, diskutovať.

Vo výučbe cez internet sa základom stáva písané slovo. Ak by si prednášajúci prečítal prepis prednášky, možno by sa hanbil za to čo narozprával. Písaná a hovorová reč sú dva odlišné jazyky. Pri používaní internetu vo vyučovaní sa mení systém kontroly. Učiteľ sa dostáva do situácie ako keby stál pre žiakmi nahý. Existuje názor na to, že ak študenti posielajú domáce práce na diaľku môžu ich odpísať. Ak zverejní, že niečo odpísal, vystavuje sa podstatne väčšiemu riziku, že niečo odpísal.

Problémom je to, že nové technológie výučby majú nízky akademický status. Bývajú označované za nemorálne, pokleslé a bohvie aké ešte. Okrem toho sa diskutuje o dôveryhodnosti tohto spôsobu výučby a o tom čo za neho platiť.

Pri výučby cez internet sa mení aj úloha študenta. Ich „odpad“ je podstatne väčší a štúdium je podstatne náročnejšie. Väčšina študentov nezvláda tento typ štúdia. Výhodou je to, že si môžu individuálne organizovať štúdium. Ukazuje sa, že veľkú úlohu zohráva stereotyp návyku na poriadok ako to, že by si ho mal niekto zaviesť. Časový harmonogram štúdia od prvej triedy základnej školy až poslednú triedu vysokej školy je stále ten istý. Sú to stretnutia v jednej miestnosti, či štúdium doma a potom zloženie skúšok. Pri štúdiu cez elektronickú sieť sa mnohé mení. Pre študentov je dosť problematické to, že si sami musia organizovať štúdium. Požiadavka nájsť si na niečo čas sa mení to, že sa snažíme odložiť to. Akonáhle sa pri tomto type vzdelania niečo odloží, tak študent nestačí s tempom a vypadne z procesu výučby. Jadrom úspechu pri tomto druhu štúdiu je preto schopnosť organizovať si ho. Preto je úspešné v tých štátoch kde majú ľudia najväčšie predpoklady na to, aby si individuálne organizovali vlastný čas.

Sociálne súvislosti internetu
V roku 1980 vznikol časopis s názvom Informačná spoločnosť. Len päť rokov existuje informačná brána na vyhľadávanie a získavanie informácií o spoločenských vedách. Jej vznik podporila v roku 1994 britská vláda. Znamená to, že vznikla virtuálna inštitúcia, ktorá sprostredkováva informácie o všetkom čo sa deje v sociálnych vedách vo svete. Dva roky sa tento informačný kanál len skúšal preto, lebo vedec zo oblasti spoločenských vied je v podstate technologický „primitív“. Nechce sa mu učiť také veci ako je zadávanie hesiel, či vyhľadávanie informácií. Dnes sa študent a učiteľ nemôže zaobísť bez tejto informačnej siete. Na Slovensku a v Čechách existuje problém ako zaobchádzať z publikáciami, ktoré sú v elektronických knižniciach. Problémom je napríklad citovanie elektronických časopisov tak, aby sa dodržali autorské práva. v Českej republike prijali autorský zákon, ktorý obsahuje to ako zaobchádzať s internetovými zdrojmi informácií. Vďaka tomu, že internetové technológie nemajú prestížne postavenie v akademickej obci, publikácie zverejňované týmto spôsobom sa nepovažujú za rovnocenné. Publikácia v internete je rozsahom väčšinou menšia. Na niektorých školách sa dokonca diskutuje prečo sa v zozname literatúry uvádza to zvláštne http:www. Virtuálny inštitút, ktorý vedie Josef Alan a vyučujú sa na ňom sociálne vedy, ho priviedol k záveru, že virtuálne inštitúcie nie sú až tak virtuálne. Reálni ľudia musia v ňom robiť účtovníctvo, dohliadať na záležitosťami v Obchodnom registri. V čom je vlastne virtuálnosť? V tom, že komunikácia je bez fyzického kontaktu medzi ľuďmi. Aj to vlastne neplatí. Hoci si niekto s niekým vymení aspoň 30 mailov, musí sa s ním nakoniec stretnúť. Virtuálne inštitúcie je vlastne akési nálepka pre reálne inštitúcie, ktoré používajú pri prevádzke iné technológie. Sú však z hľadiska prevádzky oveľa lacnejšie, skromnejšie z hľadiska personálneho vybavenia.