Inflácia je jedným z najvýznamnejších makroekonomických ukazovateľov. Jej výška podmieňuje aktivity viacerých kľúčových hospodársko-politických orgánov. Na jednej strane je Európska ústredná banka. Jej prioritnou úlohou je starať sa o primerané zvyšovanie spotrebiteľských cien. V súčasnosti je referenčnou hodnotou dvojpercentná inflačná miera. Na prvý pohľad by sa teda malo zdať, že v euroregióne vládne privysoký rast spotrebiteľských cien. Najúčinnejšou zbraňou centrálnej bany je v tejto súvislosti zdvihnutie úrokovej sadzby. Toto vedie, okrem iného, k zdraženiu splácania úverov, teda v konečnom dôsledku k zníženiu investičnej aktivity podnikovej sféry a k poklesu spotrebiteľských výdavkov obyvateľstva. Na konci tohto reťazca je spomalenie rastu hrubého domáceho produktu spárený so znížením miery inflácie.

Hĺbkovejšia analýza terajšej situácie v krajinách menovej únie je však omnoho komplikovanejšia. Súčasne s pomerne vysokým zvyšovaním spotrebiteľských cien sme svedkami razantného spomalenia ekonomického rastu. Napríklad v Nemecku, dominantnej ekonomickej mocnosti na Starom kontinente, môžeme skoro každý deň zaznamenať prognózy renomovaných národohospodárskych odborníkov, okresávajúce projektovanú dynamiku rastu hrubého domáceho produktu. Zvýšenie úrokov by bolo v tomto kontexte príslovečným pieskom do (tak či onak mierne škrípajúceho) konjunkturálneho euro-súkolia.

Na tomto pozadí sa treba pozrieť na ekonomické príčiny súčasnej inflácie. Takmer všetci národohospodárski odborníci sa zhodujú v nasledujúcom bode: Absolútne dominantný podiel na razantnom raste spotrebiteľských cien majú takzvané jednorázové faktory. Konkrétne ide o explóziu ceny ropy na svetových trhoch, o štátne výdavky v boji proti chorobe šialenstva kráv BSE, ako aj krívačky a slintačky. Hlavne v dôsledku týchto krátkodobých troch činiteľov vystrelila miera inflácie. Zo strednodobých faktorov sem treba prirátať devaláciu eura voči doláru, ktorá vedie, medzi iným, k zdraženiu dovozu z dolárovej oblasti do štátoch menovej únie. Medzisúčet: Ide o dočasný nárast spotrebiteľských cien, o jednorázový tlak, ktorý onedlho poľaví.

Politici a bankári však nemôžu spokojne odpočívať na inflačných vavrínoch. Najmä v Nemecku sa schyľuje na budúci rok k tvrdým tafirným rokovaniam. Odborári už varovali, že budú presadzovať pomerne vysoké požiadavky ohľadom rastu miezd. Tvrdia, že v posledných rokoch sa uspokojili s relatívne nízkym zvyšovaním zárobkov, na ktoré zamestnávatelia nereagovali tak, ako by mali: prijímaním nových pracovníkov. Ak by predstavitelia podnikovej sféry v tarifnom spore ustúpili, potom by sme boli na budúci rok svedkami ďalšej inflačnej rozbušky: Po raste miezd nasleduje totiž zvyšovanie spotrebiteľských cien, lebo výrobcovia rátajú s plnšími peňaženkami pracujúcich a preto zdražujú svoje produkty.

V kocke: Boj proti nadmerenej inflácii v Nemecku (a v celej eurozóne) vôbec nie je vyhratý. Európska banka si v súčasnosti vzorovo plní svoju úlohu – napriek na prvý pohľad privysokej miere zvyšovania spotrebiteľských cien. Na rade sú teraz nemeckí odborári a zamestnávatelia, ktorí sa musia krotiť v nadchádzajúcich tarifných rokovaniach. A v neposlednom rade: Príslušní politici nesmú zabudnúť na neodškriepiteľný fakt, že najlepším predpokladom zdravého hospodárskeho vývoja je vytvorenie čo najpríhodnejšej podnikateľskej klímy.