Peruánsky ekonóm Hernardo de Sota napísal pred časom ódu na kapitalizmus. „Tajomstvo kapitálu“ („Mystery of Capital“) má názov jeho kniha, v ktorej sa pokúša prísť na koreň víťaznému ťaženiu trhového hospodárstva na všetkých piatich svetadieloch.

Jedným z hlavných argumentov proti kapitalizmu je skutočnosť, že v mnohých trhových ekonomikách sme svedkami obrovských sociálnych rozdielov medzi chudobnými a bohatými. De Soto podčiarkuje, že núdza, nedostatok nie je následkom kapitalistického zriadenia, ale chybnej politiky politikov a štátnych inštitúcíi. Konštatuje, že ak by sa kapitalizmus mohol rozvíjať bez štátnych obručí, nemusela by tretina ľudstva zarábať denne menej ako 1 dolár. Problémom je podľa peruánskeho národohospodára fakt, že rozvojové štáty nemohli pre nedôsledné vlastnícke zákony naplno rozbehnúť hospodársku mašinériu. Z toho vyplýva rozmáhajúca sa čierna ekonomika, ktorá – povedzme – v Rusku medzičasom dosahuje úroveň polovice oficiálneho hrubého domáceho produktu. V kocke a s výkričníkom: Precízne formulované a občanmi dodržiavané zákony sú pre vývoj krajín Tretieho sveta omnoho dôležitejšie ako finančná rozvojová pomoc vyspelých trhových demokracií!

Týmto oponuje de Soto veľmi energicky americkým politológom Samuelovi Huntingtonovi a Lawrencovi Harrisonovi. Pod názvom „Na kultúre záleží “ (Culture matters“) uverejnili totiž zborník, kde zastávajú tézu, podľa ktorej národná kultúra vo veľkej miere podmieňuje ekonomický a politický vývin v príslušnom štáte. Obe publikácie vyvolali v Spojených štátoch živú odozvu a boli podnetom pre búrlivú debatu o príčinách úspešného ťaženia kapitalizmu.

Východiskom takýchto úvah musí, pravda, byť presné vymedzenie a určenie pojmu „kapitál“. De Soto argumentuje: Formálny kapitál nie je reprodukciou, odrazom fyzických vlastností (napríklad) domu, ale reprezentuje konsenzus, zhodu náhľadov o určitých jeho ekonomických vlastnostiach. Aby sa z majetku (teda v našom prípade domu) stal kapitál – teda aby (povedzme) robotník si mohol zobrať úver na naštartovanie živnostenskej činnosti, ktorý založí hodnotou domu – na toto jednoznačne treba mať jednotné kritériá, podľa ktorých dospejeme k ekonomickému súladu o hodnote majetku. Inak povedané: S majetkom a kapitálom je to podobné, ako s horským jazerom. Jeho púha existencia neumožňuje viac ako kúpanie sa a chytanie rýb. V dome ako takom takisto nemožno robiť nič iného než bývať. Ak chceme z horského jazera získavať energiu, potrebujeme na to vodnú elektráreň. Podobne sa aj dom premení na kapitál (ktorým možno založiť o.i. podnikateľský kredit), keď jestvujú presne určené vlastnícke práva a keď následne efektívne prebieha formálny proces premeny fyzického majetku na kapitál.

Takéto systémy sú v plnej činnosti v krajinách Prvého sveta, čiže vo vyspelých trhových demokraciách . Do skupiny Druhého a Tretieho sveta patria naproti tomu štáty, ktoré nemajú bez problémov fungujúce vlastnícke vzťahy a proces premeny majetku na kapitál. (Ako Druhý svet sa dlhé roky označoval Východný blok; ako Tretí rozvojové krajiny v Ázii a Afrike) V Brazílii vzrástlo v roku 1995 stavebníctvo v oficiálnych štatistikách o 0,1%; predaj cementu však o 20%. Príčina je jednoduchá: 60 až 70% všetkých domov sú stavbami načierno. K tomuto sa pridružujú byrokratické prekážky. Keď chce niekto, povedzme, v Peru začať stavať dom, musí vykonať na 52 vládnych inštitúciách 207 správnych úkonov. Aj toto je dôvod, že ľudia stavajú načierno a obchodujú takisto načierno – žijú v čiernej ekonomike. Jej celková hodnota sa v Treťom svete pohybuje podľa niektorých odhadov okolo 9,3 trilióna dolárov, čo je 9300 biliónov dolárov!!!

3 základné tézy Hernarda de Sota sú pre zástancov čo „najčistejšieho“ kapitalizmu bez štátnych zásahov viac ako príťažlivé: Po prvé, kapitalizmus ako taký je najlepším, najvýkonnejším, najefektívnejším hospodársko-politickým poriadkom. Peruánsky odborník protirečí Karlovi Marxovi v jednom z rozhodujúcich bodov: Kapitál sa nekoncentruje automaticky v rukách spoločenskej menšiny. Naopak: Kapitalizmus je v stave oslobodiť ľudí od ekonomickej a politickej neslobody – ak by ho v tomto nezadržiaval všadeprítomný štát a jeho inštitúcie, hamujúce chod trhového mechanizmu. Po druhé, Prvý svet nenesie podľa de Sota nijakú vinu na mizérii Druhého a Tretieho sveta. Namiesto toho, aby prostredníctvom finančnej ekonomickej pomoci „platil“ za hriechy z koloniálnej éry, mal by pomáhať rozvojovým a bývalým socialistickým štátom poskytovaním právnych rád, tipmi na realizáciu fungujúceho právneho štátu. A po tretie, de Soto rigorózne odmieta vplyv kultúrnych faktorov na ekonomický vývin spoločnosti.

Proti spomínaným trom tézam sa medzi národohospodárskymi odborníkmi zdvihla pomerne veľká vlna nevôle. Nemálo ekonomických expertov poukazuje na nasledujúcu skutočnosť: de Soto predpokladá, že kapitalizmus je najlepším a najefektívnejším ekonomickým zriadením. Z tejto domnienky následne automaticky vyvodzuje, že trhové vzťahy vládnu neobmedzeným spôsobom v krajnách Prvého sveta. Toto však nie je pravda. Navyše, Bruce D. Scott, profesor na Harvard Business School v americkom meste Boston, dokazuje, že tak ako prebieha vo vyspelých trhových demokraciách neviditeľná hranica medzi bohatou menšinou a chudobnou väčšinou, tak aj môžeme pozorovať podobnú bariéru medzi majetným Prvým a núdznym Druhým a Tretím svetom. Dôvod je zrejmý: Všetky vyspelé demokracie „úspešne“ zabraňujú vzniku jednotného svetového trhu pre menej kvalifikované pracovné sily a pre poľnohospodárske produkty. Týmto úmyselne zabraňujú konkurenčnému boju a následne vyrovnaniu životných podmienok v rozličných svetadieloch – a v neposlednom rade prispievajú k stabilizácii neschopných vlád a nedemokratických režimov v Treťom svete.

Podobne sa tiež de Sotova téza o bezvýznamnosti kultúrnych faktorov stretla v akademickom svete s protinázormi. Na jednej strane možno síce považovať vlastnícke vzťahy a majetko-právne zákony za jedinú príčinu ekonomického úspechu či neúspechu. Na strane druhej pravda zostáva pri tomto pohľade zahalené rúškom tajomstva, prečo vládne v jednotlivých rozvojových krajinách až tak rozličná zákonná situácia o vlastníckych vzťahoch a rozdielna ekonomická dynamika. Dôvodom nemôže byť iba koloniálna minulosť toho či onoho štátu. Príklad: Začiatkom 50. rokov sa bývalá britská kolónia Ghana a ex-japonská kolónia Južná Kórea nachádzali na tom istom rozvojovom stupni. Vykazovali približne tú istú výšku hrubého domáceho produktu. O tri desaťročia neskôr sa z Južnej Kórey stal priemyselný gigant s viac-menej fungujúcimi demokratickými inštitúciami a výškou hrubého domáceho produktu na obyvateľa na úrovni Grécka. Omnoho menej demokratická Ghana mala oveľa menej dynamický vývin; jej hrubý domáci produkt dosiahol iba pätinu juhokórejského. Samuel Huntington a Lawrence Harrison z toho vyvodzujú, že príčinou rozdielneho vývoja sú rozličné kultúrne korene v oboch krajinách. Teda: „culture matters“, na kultúre záleží.

V podobnom tóne sa nesie aj argumentácia argentínskeho právneho experta Mariana Grandonu. V svojich štúdiách uvádza 21 kultúrnych činiteľov, podmieňujúcich ekonomický rozvoj toho či onoho štátu. Kladie napríklad do protikladu katolicizmus, ktorý nie je priveľmi pozitívne naladený voči kapitalizmu, a protestantizmus s jeho pozitívnym prístupom k trhovému mechanizmu a k ďalším aspektom úspešne fungujúceho kapitalizmu. Toto nie je nič nového, takto dôvodil už začiatkom 20. storočia legendárny nemecký sociológ Max Weber. Navyše, peruánsky spisovateľ Octavio Paz opísal v roku 1979 rozdiel medzi Severnou a Južnou Amerikou nasledovne: „Anglicky hovoriaca Amerika je dieťaťom tradície, o ktorú sa opiera moderna: reformácie a v jej dôsledku demokracie a kapitalizmu; iná, španielsky a portugalsky hovoriaca Amerika, je zase dieťaťom univerzálnej katolíckej monarchie a protireformácie.“

Tieto tézy sa však vyznačujú, podobne ako základné myšlienky Hernanda de Sota, chýbajúcou precíznosťou a dôslednosťou. Hlavne: Nedefinuje sa v nich pojem „kultúra“. Je kultúra nezávislou premennou? Ako sa definuje jej nositeľ? Rozvojový teoretik Stace Lindsay sa usiluje vniesť trochu svetla. Kultúru definuje – v našom konkrétnom (ekonomickom) kontexte – ako súhrn individuálnych presvedčení politikov a podnikateľov v príslušnom štáte. Pritom, samozrejme, vzniká nový problém: V každej krajine jestvujú viaceré kultúry. O dominancii jedného určitého presvedčenia potom musí rozhodovať iná premenná. Otázkou je následne – ktorá?

Riešenie tohto zauzleného klbka sa pokúša ponúkať syntéza téz de Sota a Samuela Huntingtona z pera amerického politológa Francisa Fukuyamu: „Formálne zákony hrajú dôležitú rolu pri vzniku neformálnych noriem; zatiaľ čo neformálne normy zase do veľkej miery stoja pri vzniku rozličných politických inštitúcií. Náboženstvo zostáva aj v sekularizovanej spoločnosti dôležitým žriedlom kultúrnych návykov, pričom tieto obyčaje podliehajú postupom času zmenám.“

Inak povedané, medzi neformálnymi, kultúrnymi normami spoločnosti a zákonnými predpismi existuje obojstranná závislosť. Alebo: Všetko so všetkým súvisí.