ECB v štvrtok prekvapila všetkých a znížila sadzby o 25 bodov na 4,5%. Urobila tak po relatívne dlhom období odolávania, počas ktorého šéf ECB zdôrazňoval udržanie inflácie pri cieľových 2% ako hlavný cieľ ECB. Ušlo sa mu za to nemálo kritiky, keď viacero politikov eurozóny tlačilo na zníženie sadzieb. Štvrtkové zníženie, respektíve spôsob akým ku nemu došlo, však skôr spochybnili samostatnosť ECB.

V tomto roku prekvapovala trh nielen Európska centrálna banka. Aj Fed urobil dve nečakané zníženia, kde zvlášť to aprílové bolo mimoriadne dobre načasované. V prípade Fed však prekvapenie bolo regulárnou súčasťou menovej politiky. Ak sa na to pozrieme tak, že FED mal na začiatku roku v zásade povedzme tri či tri a pol percenta sadzieb nad infláciou, je jeho snaha vystrieľať túto zásobu čo najefektívnejšie pochopiteľná. A v prípade FEDu určite platilo, že výborné načasovanie malo pozitívny dopad na hlavný cieľ, ktorý FED sleduje.

Prekvapenie pripravené zo strany ECB však bolo prijaté so zreteľnými rozpakmi. Stále viac sa zdá, že príčinou rozdielneho prístupu či pohľadu trhu na ECB a FED nie je iba spôsob komunikácie a nie je iba v osobách a ich reputácii. Obdobne ako dlhodobé problémy eura sú odrazom štrukturálnych rozdielov medzi ekonomikami Spojených štátov a Eurozóny, je i rozdielne vnímanie dôveryhodnosti jednotlivých centrálnych bánk vyjadrením rozdielu v ich postavení i cieľoch.

Cieľ FEDu je jednoznačný – udržanie čo najvyššieho dlhodobo udržateľného rastu. Hlavnou prekážkou udržateľnosti rastu je síce inflácia, tá je však ako parameter jednoznačne druhotná. FED okrem toho na rozdiel od ECB omnoho menej inklinuje k stanovovaniu nejakých hraničných hodnôt. Prečo si ECB určila ako hranicu pre infláciu práve dve percentá je záhadou. Jasné však je že sledovanie iba jedného parametra vytrhnutého z kontextu je diskutabilné – trojpercentná inflácia nie je zlá, ak reálny rast napriek tomu dosiahne päť percent.

Druhým problémom ECB sú obrovské rozdiely medzi ekonomikami členských krajín. Eurozóna v súčasnosti funguje ako kočko pes, napoly žena a napoly ryba, keď oproti spoločnej centrálnej banke a jednotnej mene stoja samostatné vlády s vlastnými rozpočtami, s vlastnými problémami a s vlastnými cestami ich riešenia. Nie je vylúčené, že zavedenie jednotnej meny predbehlo politickú realitu v eurozóne. Rovnako je možné, že práve euro bude hnacím motorom politickej integrácie, potvrdenie tejto možnosti však môže priniesť iba budúcnosť.

Tretím problémom ECB je omnoho výraznejšia prepojenosť politiky a ekonomiky v eurozóne. Socialistické vlády iba zvýrazňujú v Európe tradične významné postavenie štátu, ktoré je v európskych ekonomikách stále výrazne silnejšie ako je postavenie štátu v ekonomike Spojených štátov. Silnejšie prepojenie politiky na ekonomiky automaticky viac alebo menej limituje reálnu nezávislosť centrálnej banky, stojacej pred úlohou vysporiadať sa s prúdmi často nesúrodých národných záujmov presadzovaných po politickej línii.

Pri pesimistickom pohľade sa zdá, že eurozóna v poslednom roku pokročila v rámci sebazjednocovania výrazne iba v jedinej v oblasti – v príprave zavedenia eura ako reálneho platidla. Jeho použitie vo všetkých krajinách však nebude ničím iným, ako symbolickým vyjadrením zatiaľ neexistujúcej jednoty, ktorá sa dnes iba buduje.