Počet prívržencov globalizácie je v islamskej civilizácii ohraničený. Patria sem niektorí intelektuáli, ako aj liberálni predstavitelia, zastávajúci pozície progresívnych arabských štátov, alebo politici, usilujúci sa vytvoriť tlak na tradične orientované vlády (povedzme v Egypte, Tunisku, Libanone a Maroku), aby tieto prevzali globalizačné stratégie a praktiky. Globalizácia však vyvoláva v arabskom svete množstvo spomienok na neprávnosti voči Arabom a Moslimom, ktoré má Západ na svedomí za uplynulé stáročia.

Veľká väčšina Arabov z ľavicového politického spektra považuje globalizáciu za proces, predstavujúci najnovší stupeň vývoja západného kapitalistického systému. Na jeho čele stoja krajiny, upísané neoliberálnej politike, využivajíce informačnú a telekomunikačnú revolúciu na vykorisťovanie a pokúšajúce sa vytlačiť arabské štáty na okraj politického a ekonomického diania. Vychádzajúc z tejto argumentácie varujú ľavicoví arabskí politici a intelektuáli pred účasťou islamského sveta na globalizačnom procese. Dôvodia, že hospodársky a sociálny rozkvet sa musí dosiahnuť vlastnými silami. Tento zástoj požíva priaznivú odozvu v širokých vrstvách arabského obyvateľstva.

Tu treba zdôrazniť, že arabská ľavica nemá nijaké problémy s globalizáciou, pokiaľ sa táto týka sekularizmu, ako aj kultúrneho a technologického obnovenia islamskej civilizácie. Niektorí z nich nevidia v tohto procese nijaké ohrozenie pre kultúrnu identitu. Ich kritika sa koncentruje na negatívny ekonomický dopad globalizácie na arabskú spoločnosť, ako aj na konflikty a protirečenia, ktoré sa počas globalizácie vynárajú na celosvetovom horizonte. Ďalší ľavicoví politici vidia v globalizácii dokonca vítanú príležitosť popohnať hospodársky a sociálny rozvoj arabských štátov.

Na druhej strane tejto barikády stoja arabsko-nacionalistickí predstavitelia a islamskí reprezentanti. Globalizáciu považujú za existenčné nebezpečenstvo pre (a priori nedotknuteľné) národné a náboženské princípy. Prikyvujú arabskej ľavici, keď táto hovorí o vykorisťovaní a marginalizácii štátov Tretieho sveta a o nemilosrdnom presadzovaní záujmov západnej ekonomiky a politiky. Z pohľadu arabských nacionalistov a religióznych fundamentalistov je globalizácia priamym pokračovaním konfliktov minulosti, ktoré sa začali križiackymi výpravami, pokračovali kolonializmom a v súčasnosti sa prezentujú napríklad proizraelskou politikou proti Palestínčanom či embargom voči Iraku. Veľká väčšina arabského obyvateľstva zastáva tento postoj. Pre nich je globalizácia západným projektom, hľadajúcim konfrontáciu so zvyšným svetom a majúcim za cieľ zničiť hodnotový systém islamskej civilizácie.

Arabský svet pozostáva z 22 štátov (bez Palestíny). Žije v ňom približne 285 miliónov ľudí. Väčšina z nich je islamského vierovyznania. Všetky arabské krajiny prežili rozličné formy európskej koloniálnej hegemónie. Až medzi dvoma svetovými vojnami alebo po roku 1945 získali po dlhom a náročnom zápase nezávislosť. Kolonializmus a oslobodzovací boj zanechali v arabských spoločnostiach hlboké stopy. Spomienky na túto éru dodnes ovplyňujú život a zmýšľanie tamojších ľudí.

Navyše, takmer všetky arabské štáty sa zaraďujú do skupiny rozvojových krajín. Ich ekonomiky sú zaostalé a nestabilné. V arabských sociálnych štruktúrach pretvrvávajú zvyšky patriarchálnych a feudálnych vzťahov, ktoré sú prekážkou pre vývin modernej ekonomiky a občianskej spoločnosti.

Zatiaľ čo arabský svet nazažil ešte ani prvú etapu priemyselnej revolúcie, nachádza sa Západ v jej tretej fáze. Toto je azda najlepším vyjadrením civilizačnej a technologickej priepasti medzi týmito dvoma dôležitými svetovými regiónmi. Arabské národné hospodárstva sú zdeformované. Ich hlavným znakom sú zaostalé výrobné štruktúry – v tomto kontexte je jedno, či si zoberieme pod lupu ropný priemysel alebo poľnohospodárstvo. Priemyselné odvetvia sú zastaralé. Ozrejmuje to dovozná závislosť od vyspelého Západu ohľadom moderných výrobkov.

V kocke: Z takéhoto pohľadu je arabský úsudok jednoznačne negatívny – Globalizácia predstavuje nemilosrdné zasahovanue s jediným cieľom: dosiahnuť „absolútnu slobodu“. Arabskí predstavitelia ju však považujú za jednostrannú: Pod „absolútnou slobodou“ rozumejú totiž západné štáty iba voľný tok kapitálu, tovaru a odbúranie colných bariér. Cieľom je prispôsobiť ekonomiky krajín Tretieho sveta predstavám multinacionálnych, globálne operujúcich koncernov. Potreby rozvojových krajín sa pritom strácajú zo západného zreteľa. Okrem toho: Tie priemyselne vyspelé štáty, ktoré profitujú z lacných pracovných síl v Treťom svete, zatvárajú hranice pred prisťahovalcami z týchto krajín – pokiaľ, pravda, nejde o vysokokvalifikované pracovné sily, povedzme v kompjútrovom priemysle.

Záverom príspevku v renomovanom švajčiarskom denníku Neue Zuercher Zeitung píše Kadhim Habib, že globalizácia je v stave zatlačiť do úzadia „staré“ hodnoty, zvyky a návyky – nielen v arabských a islamských spoločnostiach, ale všade. Táto nová hodnotová kultúra s globalizačnou pečiatkou však bude musieť rozvinúť svoje špecifické črty na pôde reality každého štátu.

My k tomu len dodajme, že symbióza globalizácie a národnej osobitosti je výzvou (a šancou!) pre politikov, intelektulálov a podnikových manažérov v každej jednotlivej krajine na všetkých piatich svetadieloch. Ak sa im podarí dosiahnuť harmonické súžitie globalizácie a národnej osobitosti, potom môžeme byť svedkami ďalšieho, kvalitatívne nového stupňa globalizácie. Ak nie, potom sa vskutku nedá vylúčiť „krach civilizácií“, ako o ňom písal už pred rokmi známy americký politológ Samuel Huntington.