Pred rokom bol internetovský svet ešte v poriadku. Kurz účastín „novej ekonomiky“ (teda infotechnologických, mediálnych, biotechnologických a high-tech spoločností) stúpal doslova a do písmena každý deň: Investori sa tešili z čoraz kolosálnejších ziskov na parkete, nové firmy zase z neustále ružovejších možností ďalšej podnikateľskej expanzie. Vlani v marci si burziáni začali konečne uvedomovať, že základnými koordinátmi budú aj v internetovskej budúcnosti „klasické“ ekonomické ukazovatele, ktoré vlastne platia odnepamäti. Jednoducho povedané: Aj v epoche globálnej počítačovej siete bude základným meradlom úspešného podnikania a pozitívnych vyhliadok do budúcnosti, či príslušná firma je schopná mať väčšie príjmy ako výdavky – teda či je zisková. Zo zisku totiž jej majitelia – okrem iného – platia zamestnancov a realizujú investičné projekty na modernizáciu jestvujúcich a výstavby nových výrobných prevádzok. (Mimochodom, azda najúčinnejšie a najplastickejšie poukázal na túto viac ako zrejmú skutočnosť už v roku 1776 Adam Smith v legendárnom diele „Bohatstvo národov“).

Od marca 2000 sme svedkami neustáleho poklesu kurzov infotechnologických spoločností. Hlavný americký novoekonomický ukazovateľ Nasdaq Composite (index okolo 5500 infotechnologických spoločností) sa vlani v marci vyšplhal na historický rekord 5132 bodov. Tento rok v marci klesol na 1830 bodov, čo je prepad o vyše 60%. Dominantný nemecký novoekonomický barometer Nemax 50 (index 50 najväčších internetovských, mediálnych, biotechnologických a high-tech firiem) dosiahol v marci 2000 historické maximum 9632 bodov; o rok neskôr sa už prepadol na 1523 bodov – klesol teda o skoro 85%. V oboch prípadoch možno opodstatnene hovoriť o burzovom krachu.

Následky pre ďalšie podnikateľské aktivity firiem „novej ekonomiky“ sú ďalekosiahle. Počas internetovskej eufórie posledných rokov nepotrebovala väčšina infotechnologických spoločností nijaké reálne financie od bankových domov na ekonomický rozvoj. Ak chceli kúpiť konkurenčnú firmu, ponúkli jej majiteľom vlastné akcie. Zvyšnú sumu v hotovosti zaplatili buď z podnikovej pokladnice alebo ju získali predajom účastín. Ak potrebovali ozajstné peniaze na investície, založili v bankách akcie. Funkciu bankových úverov zaujali teda prostriedky z neustále rastúcich kurzov. Inak povedané: Pokladníkmi internetovskej rozpínavosti sa stali burziáni, kupujúci na parkete účastiny a očakávajúci neustály rast akciových kurzov, aby takto (so ziskom) refinancovali vynaložené investície. Išlo v podstate o príslovečný princíp snehovej gule. Uvážliví burziáni napokon iba čakali, kedy táto čoraz väčšia snehová gula narazí na prekážku a rozpučí sa s obrovským rachotom, čo sa napokon stalo vlani v marci – s dodnes trvajúcimi tektonickými otrasmi. Teraz, keď sa hodnota akcií väčšiny infotechnologických účastín prepadla o 80 a viac percent, začínajú si novoekonomickí manažéri uvedomovať, že musia zmeniť doterajšiu rozvojovú stratégiu, predovšetkým kupovanie konkurentov prostredníctvom poskytovania vlastných akcií ako separátnej „menovej jednotky“.

Návrat z virtuálneho do reálneho sveta je však extrémne bolestivý. Banky sú pri poskytovaní kreditov odnepamäti pedantné. Chcú najmä vedieť, kedy a ako dostanú svoje peniaze naspäť. Nechávajú si predložiť podrobné podnikové bilancie, analyzujú plány do budúcnosti: či sú realizovateľné alebo iba chimérami výrečných marketingových odborníkov. Zisťujú, že mnohé verejne prezentované projekty sú skôr „potemkinovskými dedinami“ ako plánmi, opretými o fakty a realitu. Výsledok: Nemálo infotechnologických spoločností sa zmieta pod monumentálnymi problémami: Kurz sa nachádza v čiernej diere, nemajú ako financovať súčasnú prevádzku, nehovoriac už o expanzii v budúcnosti. Akcie ako „menová jednotka“ nemajú po burzovom krachu priveľkú hodnotu; bankové úvery sa získavajú extrémne ťažko, pretože banky sa nepozerajú na impozantné vyhlásenia členov predstavenstva ale na tvrdé ekonomické fakty – najmä na to, či a kedy bude príslušná firma zisková. Odpovedi na túto otázku, ktorá je alfou a omegou každého dlhodobého podnikania, sa však novoekonomickí matadori nezriedka vyhýbajú ako čert krížu.

A tak po prepade kurzov firiem novej ekonomiky začíname pomaly ale iste zažívať proces čistenia zrna od pliev: v nadchádzajúcich týždňoch a mesiacoch sa ukáže, ktorý infotechnologický manažér bol ozajstným podnikateľom a ktorý chcel iba využiť ponúkajúcu sa príležitosť a vytiahnuť peniaze z vrecák prostoduchých, dôverčivých súkromných investorov, majúcich pred očami iba fantastické kurzové zisky. Vlna konkurzov sa už začína valiť novoekonomickým svetom. Prežijú ju iba tie firmy, ktoré dokážu ekonomicky podloženými údajmi zlúčiť ružovú infotechnologickú budúcnosť so sivou realitou „klasického“ ekonomického podnikania. Pravdupovediac, nejde o nijakú vývojovú tragédiu – stačí sa pozrieť na listinu automobilových akciových spoločností, kótovaných v prvej polovici 20. storočia na Wall Street, a porovnať ju so zoznamom dnešných automobilových gigantov na new-yorskej.

Zápas o priazeň burzového investora je súčasne aj nemilosrdným konkurenčným súbojom (ktorý je na druhej strane hnacím motorom vývinu trhového hospodárstva). A vyhrať ho môžu iba najživotaschopnejší – tak tomu počiatkom vývoja automobilového priemyslu, inak tomu nebude ani v novoekonomickej, internetovskej epoche.