Podľa šéfa Európskej centrálnej banky Wima Duisenberga nie sú k dispozícii nijaké signály, ktoré by nasvedčovali, že relatívne oslabenie ekonomického rastu v USA zasiahne negatívnym spôsobom štáty eurozóny.

Doslova tiež dodal, že spomalenie americkej ekonomiky nemá signifikantný vedľajší efekt, a preto je jeho hodnotenie perspektív vývoja v eurozóne nadmieru optimistické. Má totiž dôjsť k „robustnému rastu“, zníženiu inflácie a k ďalšiemu poklesu nezamestnanosti.

Všetky tieto výroky a hodnotenia odzneli na pôde Výboru pre ekonomické a menové záležitosti Európskeho parlamentu a veľmi pozorne ich zaznamenali nielen politici, ale hlavne finančné trhy.

Značne odvážne však bolo tvrdenie Wima Duisenberga, ktorý na margo spomalenia ekonomického rastu v globálnom meradle a istého obmedzenia exportu z krajín eurozóny konštatoval, že „Európa je v prevažnej miere závislá na vlastnom, vnútornom dopyte, je teda do určitej miery „izolovaná, i keď nie absolútne…“

Tieto výroky značne kontrastujú s poslednými vyhláseniami šéfa americkej centrálnej banky Alana Greenspana, ktorý pripustil problémový vývoj v ekonomike USA, a to napriek viacnásobnému zníženiu úrokových sadzieb.

Viac kritických poznámok však na Duisenbergovu adresu odznelo v Nemecku, kde došlo od polovice uplynulého roka k spomaleniu tempa ekonomického rastu, a to dosť výrazným spôsobom.

V Nemecku kritizujú najmä reštriktívnu menovú politiku, ktorá je brzdou pre investície, čo podľa nemeckých analytikov bude znamenať, že v dlhodobejšom časovom horizonte zaostane Európa za Amerikou nielen v oblasti „starej“, ale aj „novej ekonomiky“.

Na tieto tvrdenia existuje viac podporných argumentov – reštriktívnou menovou politikou totiž utrpelo Nemecko najviac spomedzi ostatných krajín eurozóny, pretože má relatívne najnižšiu mieru inflácie a vyššie úrokové sadzby nemeckú ekonomiku znevýhodňujú.

ECB zvýšila úrokové sadzby dovedna sedem razy v období od novembra 1999 do októbra 2000, pričom relatívne vysoké úroky a znížený dopyt po nemeckom exporte boli vážnymi faktormi ekonomického spomalenia.

Táto krajina sa totiž oveľa výraznejšie angažuje svojím exportom, ktorý je iba vo vzťahu k Spojeným štátom o 25% vyšší v porovnaní s ostatnými krajinami eurozóny.

Nemecko je exportne viac „zraniteľnejšie“ aj v juhovýchodnej Ázii a v Latinskej Amerike, čo oveľa miernejšie pociťujú jeho európski rivali.

Aj z týchto dôvodov zaznamenali všetky štáty eurozóny, s výnimkou Talianska, lepšie ukazovatele v tempách ekonomického rastu v porovnaní s Nemeckom.

Podľa Morgan Stanley Dean Witter v prípade jednopercentného poklesu americkej ekonomiky sa tempo ekonomického rastu Nemecka zníži až o 0,3-0,4%, čo do značnej miery koriguje optimizmus Wima Duisenberga v súvislosti s minimálnym vplyvom zmien v americkej ekonomike a jeho dosahom na európsky hospodársky kontext. Šéf ECB i tak tvrdí, že hospodársky rast v rokoch 2001 a 2002 bude iba veľmi blízko pod hodnotou 3%, pričom podobný vývoj sa má zaznamenať aj v roku 2003.

V roku 2000 bol priemerný rast na hladine 3,4%, no aj uvedené perspektívne ukazovatele možno podľa Duisenberga považovať za „robustné“.

Rovnako optimistický je aj v súvislosti so znižovaním inflácie. Podľa HICP – harmonizovaného indexu EÚ, sa index rastu spotrebiteľských cien už čoskoro dostane na úroveň 2%, čo je cieľová hodnota Európskej centrálnej banky.

Bude nám to trvať tri až štyri mesiace, no som si istý, že v priebehu roka 2001 tento cieľ dosiahneme – uviedol doslova prezident ECB.

Je úplne bežné, že Duisenberg sa podrobne venuje problematike inflácie, pretože jeho hlavnou „náplňou práce“ je zabezpečiť cenovú stabilitu.

Inflácia dosiahla v januári 2001 hodnotu 2,4%, čo je o 0,2% menej v porovnaní s decembrom 2000.

Určitým prekvapením však je, že šéf Európskej centrálnej banky predpovedal aj pokles nezamestnanosti, ktorá sa bude podľa neho v eurozóne naďalej kontinuálne znižovať.