Transformácia na území bývalej Nemeckej demokratickej republiky sa zastavila na polceste. Alebo – slovami Wolfganga Thierseho: „Výsledkom čestnej inventúry musí byť konštatovanie, že ekonomická a sociálna situácia vo Východnom Nemecku je na spadnutie, že hospodárstvo v nových spolkových krajinách sa nachádza na okraji priepasti.“ Túto formuláciu použil sociálno-demokratický prezident Bundestagu v analýze procesu zmeny ekonomického systému v nových spolkových krajinách, ktorú uverejnil na prelome rokov 2000/2001. V nemeckej verejnosti vyvolala veľmi živú debatu, ktorá trvá dodnes.

Politici vládnej koalície SPD/Zelení síce na jednej strane priznali, že v nemilosrdnej Thierseho štúdii sa nachádza viac ako jedno zrniečko pravdy. Z voličsko-strategickej hĺbky politickej duše však nesúhlasli s tvrdou úvodnou formuláciou o „okraji priepasti“. Báli sa, že by sa mohla obrátiť voči ich transformačnému úsiliu v ex-NDR. Nepriamo vyjadrovali obavu, že takýto priveľmi pravdivý hospodársko-poliitcký rozbor by ich mohol stáť voličské hlasy. Súčasne priznali, že ich doterajšia snaha nebola korunovaná takým ekonomickým a sociálnym úspechom, ako by si želali. Opozičné strany sa samozrejme chopili ponúkanej šance na kritiku červeno-zelenej vlády. Thiersemu promptne prisúdili prenikavé analytické schopnosti. Podčiarkli správnosť jeho konštatovania. Pritom, pravda, akosi „zabudli“ na skutočnosť, že do roku 1998 boli oni, predstavitelia CDU, CSU a FDP pri moci, že práve Kohlova koalícia pravého stredu obsluhovali dlhý čas vládne transformačné výhybky.

Wolfgang Thiersa nie je – pravda – osamotený v obave, aby sa z územia bývalej Nemeckej demokratickej republiky nestalo nové Mezzogiorno, územie odpútané od modernej ekonomickej dynamiky, druhotriedny región, odkázaný na neustále plynúce miliardové štátne subvencie. Podobne kriticky sa – povedzme – vyjadruje profesor Hans-Werner Sinn, prezident renomovaného mníchovského ifo-inštitútu a autor štandardnej knihy o východonemeckej transformácii „Kaltstart“ (po slovensky: Studený štart).

Na jednej strane je neodškriepiteľnou skutočnosťou, že vo Východnom Nemecku uzreli svetlo sveta mnohé nové podniky. Veď napríklad automobilka Porsche postavila novú fabriku v Lipsku, Volkswagen v Drážďanoch, Chemnitzi a Zwickau. Medzičasom pracuje vo východonemeckom automobilovom priemysle okolo 100 000 zamestnancov. Internetovská firma Intershop na čele s východonemeckým pionierom „novej ekonomiky“ Stephanom Schambachom sa stala synonymom pre inovačnú kreativitu novopodnikateľov v ex-NDR – napriek nedávnemu prepadu akciového kurzu. A Jenoptik, bývalý kombinát Karl-Zeiss Jena, sa pod vedením bývalého bádensko-würtemberského premiéra Lothara Spätha stal symbolom úspešnej premeny socialistického kombinátu na vysokoefektívny trhovo orientovaný koncern.

Na strane druhej je pravdou, že spomínané lastovičky nerobia v nijakom prípade východonemecké transformačné leto. Vlani stúpol východonemecký hrubý domáci produkt iba o púhe 2%. Od roku 1997 je ekonomický rast v nových spolkových krajinách nižší ako v Západnom Nemecku. Hospodárska priepasť medzi oboma polovica znovuzjednotenej vlasti sa teda podľa tohto základného makroekonomického ukazovateľa nezadržateľne zväčšuje. Pre ozrejmenie negatívnej situácie stačí jednoduchý výpočet: Na to, aby ex-NDR dobehla západný zvyšok Spolkovej republiky, musí byť rast východonemeckého hrubého domáceho produktu o 6% vyšší než zvyšovanie ekonomického potenciálu medzi Hamburgom a Mníchovom – a síce desať rokov; bez prerušenia! Za prvých desať rokov ekonomickej trasnformácie v nových spolkových krajinách sme boli svedkami veľkého pokroku. Dobiehanie západonemeckej úrovne sa však v roku 1997 zastavilo a dnes sa veru nikto neodvažuje ani náznakovo odhadnúť, kedy zažijeme tento potešiteľný stav.

Alfou a omegou je fakt, že Východnému Nemecku chýba priemyselná základňa. Nedostatok priemyselných podnikov je kľúčovým nedostatkom, s ktorým sa boria nemeckí politici. Jeden príklad za mnohé: Vo východonemeckom socialistickom textilnom priemysle pracovalo pred rokom 1989 330 tisíc zamestnancov; po prispôsobení na trhové podmienky z nich zostalo čosi vyše 21 000. Takáto drastická deindustrializácie je samozrejme dvojsečnou zbraňou. Jednou stranou takejto transformačnej mince je zvyšovanie efektivity výroby a produktivity práce. Jej druhou stranou je pravda odbúranie pilierov, na ktorých stojí každá ekonomika. Logika je pritom viac ako jednoduchá: Tam, kde nieto firiem, nieto pracovných príležitostí. Kde nieto pracovných príležitostí, vládne vysoká nezamestnanosť. Kde vládne vysoká nezamestnanosť, tam plynú štátne peniaze (podpora v nezamestnanosti) do sociálnej oblasti a chýbajú pri podpore potrebných infraštruktúrnych projektov.

Východisko z núdze? Takmer všetci nemeckí ekonomickí odborníci zdôrazňujú potrebu naďalej pokračovať v podpore východonemeckého transformačného procesu štátnymi subvenciami. Unisono však prízvukujú, že sa treba sústrediť nielen na na zlepšenie infraštruktúry, ale bezpodmienečne aj na cielenú podporu vybraných transformačných projektov: mocerných, dynamických súkromných firiem, ktoré budú po prekonaní štartovacích trhových problémov schopné samostatne ziskovo podnikať, expandovať a prijímať do svojich radov nové pracovné sily. O toto sa v podstate snažia príslušní nemeckí politici už desať rokov – dosiaľ bezúspešne.

A Wolfgang Thierse? Prezident Spolkového snemu si medzičasom spomenul na svoje politické korene. Začiatkom februára usporiadala SPD sympózium ohľadom stavu východonemeckej transformácie. Podpredseda sociálnych demokratov na jej vyhlásil: „Ak by som mal po druhý raz formulovať moju základnú transformačnú tézu, potom by som určite nenapísal, že ekonomika na území bývalej Nemeckej demokratickej republiky sa ´nachádza na okraji priepasti´.“ Stav v nových spolkových krajinách by – ako sa vyjadril – opísal inak.

Otázkou len zostáva, čo je lepšie: Prikrášľovať neradostný stav alebo neúprosne poukazovať na transformačné deficity?