Yasunori Sone je profesorom politických vied na tókijskej univerzite Keio. Začiatkom tohto roku napísal zaujímavý príspevok do mienkotvorných švajčiarskych novín Neue Zuercher Zeitung. Úvodom konštatuje, že globalizácia mala popri nesporne pozitívnych účinkoch aj mnohé negatívne dopady. Na jednej strane prispel razantný vývoj informačnej technológie (najmä rozmach internetu) k zásadným zmenám organizačných podnikových foriem a obchodných aktivít. Na strane druhej bola ázijská finančná kríza v druhej polovici 90. rokov pre tokijských politikov a firemných manažérov jednoznačným varovným znamením pred rizikami globalizačného procesu – aj keď sa táto kríza Japonska priveľmi nedotkla.

Profesor Sone zdôrazňuje neodšpekriepiteľnú skutočnosť, že krajina vychádzajúceho slnka stratila vedúcu svetovú pozíciu v oblasti špičkovej modernej technológie. Kde sú tie časy, keď štúdia z dielne renomovanej americkej univerzity Massachusetts Institute of Technology podčiarkovala potrebu Spojených štátoch učiť sa od Japonska v technologickom sektore a v oblasti podnikového manažmentu! Dnes sa Tokio pokúša zo všetkých síl naskočiť na rozbehnutý vlak a pridať sa k dynamickým, „novo-ekonomickým“ západným trhovým demokraciám.

V tejto súvislosti venujú príslušní politici mimoriadnu pozornosť informačnej technológii. Japonský premiér podnietil vznik „Strategickej rady“, ktorá následne formulovala štyri hlavné problémové okruhy, v ktorých musí Japonsko dobehnúť (a potom predbehnúť) svojich ekonomických konkurentov. Po prvé, Rada sa zasadzuje za prednostný rozvoj superrýchlej siete, schopnej bezproblémovo prenášať gigantické množstvá informácií. Po druhé, vláda musí v omnoho väčšej miere než dosiaľ modernizovať vzdelávací systém s dôrazom na vyškolenie dostatočného počtu špičkových japonských info-technologických odborníkov. Po tretie, svetlo sveta musí čo najskôr uvidieť takzvaný e-governmet, teda sieťové prepojenie všetkých štátnych inštitúcií na všetkých úrovniach a vykonávanie vládnych rozhodnutí prostredníctvom internetu. A po štvrté, absolútne potrebná je takisto podpora vzniku a rozvoja takzvanej e-commerce, čiže obchodovania prostredníctvom internetu.

Aj v Japonsku platia Spojené štáty za neodškriepiteľne dominantnú veľmoc globalizačného procesu. A podobne ako v ďalších štátoch na všetkých piatich kontinentoch, je globalizácia v krajine vychádzajúceho slnka nerozlučne spätá s ďalším pojmom: amerikanizáciou. V Tokiu možno často počuť sťažnosti, že globalizácia ničí japonskú kultúru a tradície, že v nemilosrdnom globálnom konkurenčnom boji môžu vyhrať iba najsilnejšie štáty a najmocnejšie medzinárodne operujúce (t.j. predovšetkým západné) koncerny, že mechanizmus slobodného trhového hospodárstva funguje iba na pomerne malom zemepisnom priestore (teda v západnej hemisfére), že internacionálne platné technologické a internetovské štandardy sú jednostranným diktátom Spojených štátov, že sú vlastne šité na americkú mieru – aby sme vymenovali len niekoľko najkrikľavejších a najčastejších globalizačných výčitiek na washingtonskú adresu.

Protest proti globalizácii nie je podľa profesora Sona výlučne nacionalistickou obrannou reakciou. A dodáva, že hrozí nielen nivelizácia kultúrnych hodnôt, ale aj ekonomické zglajchšaltovanie. Mnohé malé a stredné podniky, ktoré dosiaľ požívali štátnu hospdársko-politickú ochranu, nemajú v epoche globalizácie ani náznak šance na prežitie. V Japonsku však je nápadná skutočnosť, že nielen zastrenú kritiku, ale dokonca otvorený protest voči globalizácii možno pozorovať u dôležitých politikov, manažérov na vedúcich pozíciách a výzamných intelektuálov. Profesor Sone uvádza, že ide o novú kvalitu; už nemožno hovoriť o osamelých prejavoch nesúhlasu „tradičných“ odporcov globalizačného procesu: nacionalistov a prípadných sociálnych obetí najnovšieho vývinu svetového hospodárstva. Konkrétne uvádza najvyššieho predstaviteľa automobilky Toyota Hiroshi Okudu a známeho ekonomického odborníka Masaru Koneka.

Profesor Sone však pripomína, že takéto obranné reakcie by boli omnoho viac pochopiteľné, keby Japonsko bolo malým štátikom, ktorému vskutku hrozí prevalcovanie globalizačným procesom. Krajina vychdzajúceho slnka je však reálne druhou najväčšou svetovnou hospodárskou veľmocou, ktorá nemalou mierou prispela k modernizačnému galopu uplynulých rokov. Mnohé japonské firmy profitovali (a dodnes) profitujú z globalizácie. Výsledkom je razantná podniková expanzia moderných firiem v krajine vychádzajúceho slnka.

Presnejší pohľad na niektoré z posledných „globálnych“ high-tech vynálezov a módnych hitov pritom ozrejmuje, že Japonsko sa – napriek halasným globalizačným nárekom – nachádza v špičkovej skupine. Na tomto miesta stačí vari spomenúť Playstation 2 od firmy Sony, Pokémon a Princeznú Mononoke. Ich nezadržateľné globálne víťazné ťaženie prispieva hojnou mierou k presadzovaniu japonských kultúrnych hodnôt – teda k zvyšovaniu japonskej „soft power“, ako vravievajú politológovia.

Prečo má teda Japonsko také slabé sebavedomie ohľadom svojej pozície v globalizačnom procese? Profesor Sone sa domnieva, že jednou z príčin je nerovnováha medzi japonskou ekonomickou silou na jednej strane a jeho vojenskou a diplomatickou váhou na strane druhej. Navyše, dorozumievacou rečou v internete je bezosporu angličtina, sieťové a užívacie programy nie sú vyvíjané, programované a vyrábané v krajine vychádzajúceho slnka. Pre Japoncov je to zrejme veľký úder.

A východisko z núdze? Profesor Yasunori Sone je jednoznačný: „Japonci by sa nemali toľko sťažovať na globalizáciu a jej naásledky. Namiesto toho by mali vyvinúť extramoderné príťažlivé info-technologické stratégie a štandardy, ktoré by boli schopné sa presadiť v celosvetovom meradle.“