Rozpočet štátu by nemusel byť udalosťou, keby to bol rozpočet štátu a nie zbierka rozpočtov ministerstiev a všelijakých úradov. Samostatná rozpočtová kapitola až príliš často nie je otázkou potreby, ale iba márnomyseľnosti a prestíže. Nie všetko, čo má rozpočet má aj zmysel a neexistencia samostatnej kapitoly neznamená nevyhnutne nepotrebnosť inštitúcie. Slovenský štátny rozpočet má vyše štyridsať kapitol. V porovnateľnom Fínsku vystačí štátny rozpočet so štvrtinou, čo iba s veľkou odvahou oprávňuje obávať sa, že štát sa o svojich občanov stará menej.

O reforme sa v súvislosti so štátnym rozpočtom hovorí niekoľko rokov. Zmena by mala byť natoľko radikálna, aby zabránila zneužívaniu rozpočtu na politické hry. Tvorbu štátneho rozpočtu charakterizuje snaha rezortov získať čo najviac peňazí. Úspech alebo neúspech je meradlom politickej sily ministra. Výdavky sa nadsadzujú, aby bolo z čoho ustupovať. Aj nedôstojnosť stratégie odpozorovanej z trhoviska má svoju cenu. Oneskorovanie a spomaľovanie ekonomických a sociálnych reforiem pomáha udržiavať štruktúru výdavkov, ktorá vznikala, často iracionálne, v minulosti. Minulosť sa nezmení, len by nemusela prežívať.

Ešte stále neplatí, že najskôr ministerstvo financií odhadne príjmy, pripočíta akceptovateľný deficit a až potom sa plánujú výdavky. Ešte stále neplatí, že najviac prostriedkov sa priradí prioritám. Uplatnenie takéhoto podstupu by nevyhnutne znamenalo, že niekto by mal menej peňazí, než na koľko si zvykol.

Rozpočet ešte nie je o prioritách, len o zotrvačnosti. Proporcie sa každoročne opakujú bez ohľadu na to, či vyjadrujú program vlády alebo len dobre zamaskované skupinové záujmy. V konečnom dôsledku sa nemennosť tvorby rozpočtu stáva najväčšou brzdou reforiem.

Príjimanie rozpočtu v parlamente je až do samého záveru dramatické. Len málo aktérov si uvedomuje, že čím viac minie štát, tým menej môžu použiť občania a podniky.

Reformovať štátny rozpočet nie je jednoduchá záležitosť. Súvislosti totiž siahajú do mnohých zákonov…bola by to práca pre veľký tím na dlhý čas. Zmena filozofie, však nemusí byť boľavá, aj keď ani ju nemožno urobiť šmahom ruky. Na začiatok by stačilo, aby rezorty v návrhoch rozpočtu nepísali, koľko si myslia, že budú potrebovať, ale aby im štát povedal, čo od nich chce a za koľko peňazí. Hra o rozpočte by síce stratila vzrušenie, zato by mala výsledok.