…súčasťou komplexu opatrení NBS zameraných na spomalenie rastu domáceho dopytu, pretože rýchlejšie rastúca domáca spotreba nad domácimi úsporami sa najmä v rokoch 1996 -1998 odrazila vo výraznom previse dovozov nad vývozmi a následnom deficite obchodnej bilancie. Uspokojovanie domáceho dopytu zahraničnými tovarmi a službami bolo financované predovšetkým zahraničnými zdrojmi. To sa prejavilo v náraste zahraničnej zadlženosti SR, pretože len časť dovezených tovarov bola zameraná na rozvoj výroby, najmä proexportne orientovanej. Pre tlačovú agentúru SITA to uviedla vedúca oddelenia menovej politiky NBS Renáta Konečná.

Podľa jej slov bol domáci dopyt bol od roku 1995 podporovaný rastúcimi úverovými aktivitami obchodných bánk a od roku 1997 aj výrazne deficitným hospodárením vo fiškálnej oblasti. „Zo strany NBS bolo pri politike fixného výmenného kurzu možné zmierniť zhoršovanie sa deficitu bežného účtu platobnej bilancie jedine prostredníctvom ovplyvňovania (t.j. znižovania) úverových aktivít obchodných bánk. Úvery podnikom a obyvateľstvu (v korunách aj v cudzej mene) vykazovali najvyššiu dynamiku rastu v roku 1996, a to 21%. Devízové úvery poskytované obchodnými bankami rezidentom však v tomto období prekračovali 100-percentné tempo rastu,“ skonštatovala.

Expanzia devízových úverov rezidentom bola podľa nej ovplyvnená na jednej strane existenciou režimu fixného výmenného kurzu (aj keď pri inej menovej štruktúre úveru ako menového koša dochádzalo ku vzniku kurzových strát i v podmienkach fixného výmenného kurzu), ako aj priaznivými úrokovými sadzbami v porovnaní s korunovými (úrokový diferenciál sa pohyboval priemerne na úrovni cca 8 percentuálnych bodov). Z pohľadu centrálnej banky bolo podľa R. Konečnej poskytovanie devízových úverov rezidentom negatívne nielen z hľadiska financovania dovozov, ale zároveň aj z dôvodu vytvárania rizika pre obchodnú banku a sprostredkovane aj pre celý bankový sektor.

Pri poskytovaní devízových úverov rezidentom totiž dochádzalo v bilanciách obchodných bánk k zmene štruktúry celkových devízových aktív v prospech devízových aktív voči rezidentom. „Na jednej strane je pre obchodnú banku z hľadiska jej kurzového rizika podstatné dosahovanie vyrovnanosti celkových devízových aktív a pasív bez ohľadu na ich štruktúru. Na druhej strane však zvyšujúci sa objem krytia devízových pasív (najmä medzibankových pôžičiek) od nerezidentov devízovými aktívami voči rezidentom môže pre obchodnú banku predstavovať riziko,“ zdôraznila. Získané zdroje z devízového úveru boli podnikmi často využívané na platby za dovozy, t.j. v svojej podstate sa podľa vedúcej oddelenia menovej politiky „prejedli“. Tým zároveň došlo k poklesu devízových aktív voči nerezidentom a pri splatení devízového úveru sa mohla devízová pozícia obchodnej banky stať nezabezpečenou (za predpokladu jej prvotnej vyrovnanosti). Ďalšie riziko pri poskytovaní devízových úverov rezidentom bolo, že pri zmene kurzového režimu, resp. pri posune centrálnej parity v smere devalvácie by podnikatelia znášali vysoké kurzové straty a vznikom platobnej neschopnosti by dochádzalo k následnému zväčšovaniu objemu „zlých“ úverov obchodných bánk.

Devízová pozícia bánk a pobočiek zahraničných bánk na menové účely (DPMÚ) bola zameraná predovšetkým na zníženie dynamiky poskytovania devízových úverov rezidentom. Ďalším z jej cieľov bolo obmedzenie, resp. ovplyvnenie využívania úrokového diferenciálu zahraničnými krátkodobými investormi. Obchodné banky boli povinné dodržiavať koeficient DPMÚ, ktorý bol konštruovaný ako podiel devízových aktív voči nerezidentom a súčtu celkových devízových pasív (očistených o kapitál v cudzej mene) a korunových pasív obchodných bánk voči nerezidentským bankám. Uvedený koeficient sa do júna 1997 sledoval na dekádnej báze a v nasledujúcom období na dennej báze. Priemerný objem neplnenia záväzného koeficientu zvyšoval základňu pre výpočet povinných minimálnych rezerv PMR, resp. z uvedeného objemu neplnenia boli o 9% navýšené PMR obchodných bánk. Záväzné koeficienty dosahovali postupne hodnoty 0,65 od 31. decembra 1996, od 31. marca 1997 vo výške 0,7 a od 30. júna 1997 to bolo 0,8.

„Súčasná hodnota koeficientu inými slovami znamená, že 80% všetkých devízových pasív a korunových pasív voči nerezidentom musí byť krytá, resp. zabezpečená vo forme devízových aktív voči nerezidentom, čo má znížiť možné riziká plynúce z poskytovania devízových úverov rezidentov a z prílevu krátkodobého špekulatívneho kapitálu. To je vyjadrené zahrnutím korunových pasív bánk na území SR voči nerezidentom do výpočtu koeficientu, t.j. zahrnutím korunových úložiek zahraničných krátkodobých investorov v SR,“ skonštatovala vedúca oddelenia menovej politiky. Za pozitívny vplyv zavedenia DPMÚ považuje zmiernenie poskytovania devízových úverov rezidentom, ktoré v roku 1998 znížili dynamiku rastu na cca 12%. V absolútnych číslach to znamená, že kým ich medziročný prírastok do augusta 1996 predstavoval 19 mld. Sk, ku koncu roka 1996 to sa tento 12 mesačný prírastok znížil na 7 mld. Sk, v roku 1997 iba na 5 mld. Sk. V danom období dochádzalo aj k zmierňovaniu vývoja korunových úverov podnikom a obyvateľstvu, čím obchodné banky sprostredkovane prispeli k zmierneniu domáceho dopytu. Expanzia verejných financií a pokračovanie čerpania zahraničných zdrojov slovenskými subjektmi však čiastočne eliminovali pozitívny vývoj domácich úverových aktivít a tak nedošlo k zlepšeniu podielu deficitu bežného účtu platobnej bilancie na HDP.

V sledovanom období (od roku 1996) možno priaznivo hodnotiť aj vývoj prílevu krátkodobého kapitálu využívajúceho úrokový diferenciál. Jeho maximálny objem predstavoval cca 12 mld. Sk, t.j. cca 350 mil. USD, čo je v porovnaní s niektorými transformujúcimi sa krajinami ako aj v porovnaní s devízovými rezervami NBS zanedbateľný objem. V priemere sa však korunové pasíva nerezidentov pohybovali iba na úrovni 4 mld. Sk. Okrem korunových úložiek za relatívne vysoké úrokové sadzby investovali zahraniční investori aj do nákupu štátnych dlhopisov, a to predovšetkým koncom roka 1997 a v marci a v júni 1998 v priemernom objeme 5 mld. Sk. „Nízky objem angažovanosti zahraničných investorov na domácom trhu je pre krajinu priaznivý predovšetkým z dôvodu predchádzania dôsledkov ich náhleho a neočakávaného odchodu s vplyvom na výrazné znehodnotenie výmenného kurzu domácej meny. Predpokladám však, že malé objemy korunových pasív nerezidentských bánk boli v predchádzajúcom období okrem pôsobenia DPMÚ výsledkom aj iných, mimoekonomických, faktorov,“ povedala.

Opatrenie NBS o DPMÚ bolo podľa R. Konečnej niektorými bankami, najmä pobočkami zahraničných bánk „plnené“ navyšovaním si bilančných súm v cudzej mene (tzv. window dressing). Pri výraznom súhlasnom náraste tak devízových aktív voči nerezidentom ako aj pasív o niekoľko desiatok miliárd Sk bolo možné dosiahnuť zvýšenie koeficienta DPMÚ. Napríklad, splnenie zvýšeného stanoveného koeficientu z 0,7 na 0,8 sa mohlo podľa jej slov v danom období uskutočniť buď zvýšením devízových aktív voči nerezidentom (napríklad nákupom devízových prostriedkov na devízovom fixingu NBS s následným obmedzením poskytovania devízových úverov ) o cca 20 mld. Sk alebo zvýšením bilančnej sumy o cca 100 mld. Sk (pri nezmenených ostatných položkách daného koeficientu z 31. marca 1997). „V skutočnosti došlo v druhom štvrťroku 1997 k nárastu bilančných súm o 16 mld. Sk, k dodatočnému nárastu devízových aktív voči nerezidentom o 11 mld. Sk, k poklesu korunových pasív voči nerezidentom o 4 mld. Sk a k nárastu devízových vkladov rezidentov o 2,7 mld. Sk, pri zastavení rastu devízových úverov rezidentom. Pritom v priebehu prvého polroka 1996 vzrástli devízové úvery rezidentom o 12,3 mld. Sk, kým v rovnakom období roku 1997 to bolo len o 1,8 mld. Sk,“ skonštatovala.

Z uvedených spôsobov druhý (t.j. window dressing) bol využívaný predovšetkým pobočkami zahraničných bánk na plnenie koeficientu DPMÚ. Pri dekádnom sledovaní daného koeficientu dochádzalo trikrát do mesiaca k nárastu a opätovnému poklesu bilančných súm. Zavedením denného sledovania sa úroveň bilančných súm zvýšila natrvalo zo 70 mld. Sk k 31. decembru 1996 na 150 mld. Sk k 30. novembru 1998. Uvedené výkyvy, resp. trvalý (dlhodobejší) nárast devízových aktív a pasív voči nerezidentom, spôsoboval skresľovanie vykazovania hrubej zahraničnej zadlženosti SR, ktorej úroveň a prírastok boli o cca 2 mld. USD nadhodnotené z dôvodu snahy obchodných bánk o splnenie opatrenia NBS o DPMÚ. Preto sa NBS rozhodla zostaviť a publikovať aj vývoj čistej zahraničnej zadlženosti SR, v rámci ktorej došlo ku kompenzácií devízových pasív devízovými aktívami.

„NBS má snahu približovať svoje nástroje riadenia menovej politiky k trhovo orientovaným, ktoré sú založené na rozhodnutí obchodných bánk a nepredstavujú pre ne prikázaný spôsob správania sa, ako je tomu napríklad pri úverových a úrokových limitoch a aj pri DPMÚ,“ podotkla. Vzhľadom na vývoj a zmiernenie dynamiky rastu devízových úverov rezidentom možno pôsobenie a existenciu DPMÚ hodnotiť pozitívne.

Z dôvodu zavedenia floatingu, ako aj z dôvodu zámeru NBS o minimalizáciu administratívnych opatrení, rozhodla Banková rada NBS o zrušení DPMÚ v priebehu marca 1999. „Zmenou režimu výmenného kurzu z fixného na pohyblivý predpokladáme zvýšenie opatrnosti podnikov pri čerpaní devízových úverov, t.j. predpokladáme zvýšenie citlivosti na existenciu kurzového rizika vo väčšej miere ako tomu bolo doteraz. Vzhľadom na avizovanú racionálnu fiskálnu politiku očakávame aj priaznivý vývoj úrokových sadzieb, čím by mohlo dochádzať k znižovaniu úrokového diferenciálu s prejavom v poklese záujmu o čerpanie devízových úverov,“ poznamenala R. Konečná.

Podľa najnovších údajov došlo (z dôvodu očakávaného zrušenia devízovej pozície zahraničných bánk na menové účely) v druhej polovici februára k avizovanému poklesu devízových aktív a aj pasív obchodných bánk voči nerezidentom o cca 80 mld. Sk (2 mld. USD). Dôvodom bolo používanie februárových údajov na výpočet tvorby PMR obchodných bánk na nasledujúci mesiac, t.j. na apríl. Pokles devízových rezerv bankového sektora preto nie je možné chápať ako určitú „stratu“ ich devízových zdrojov, ale návrat bilančných súm obchodných bánk na ich reálnu úroveň.