Traduje sa, že prvý zákon ekonómie hovorí, že pre každého ekonóma existuje rovnaký ekonóm s opačným názorom. Druhý zákon ekonómie tvrdí, že obidvaja sa mýlia. Je veľa dôvodov prečo vznikajú podobné vtipy (sčasti oprávnene), avšak netreba zabúdať ani na to, že za posledné desaťročia sú oblasti, kde výkon hospodárskej politiky napredoval. Pre niektorých to bude znieť čudne, ale menová politika prešla obrovskou transformáciou od čias „veľkej inflácie“ v sedemdesiatych rokoch minulého storočia.
Kým rozhodnutia o úrokových sadzbách boli predtým v rukách politikov, v súčasnosti už ťažko nájsť krajinu bez nezávislej centrálnej banky, inflačných cieľov a otvorenej komunikácie. Iste, nie všetko je ideálne (najmä ak s úrokmi narazíme na nulu), ale treba uznať, že odpolitizovanie dôležitých procesov v oblasti menovej politiky je významný krok vpred. Pre Alana Blindera – popredného amerického ekonóma – až na toľko významný, že to nazýva „tichou revolúciou.“ Pozorný čitateľ sa určite pýta, či sa môže fiškálna politika naučiť niečo od menovej politiky v otázkach depolitizácie niektorých aspektov? Presne túto otázku som mal aj ja, a preto som sa rozhodol o tom napísať diskusnú štúdiu.
Ľudovít Ódor