Finančná kríza v eurozóne a navrhované riešenia terajších dlhových problémov v Grécku, Írsku, Portugalsku a v ďalších členských krajinách, už poznajú politické obete, ktorými sú zásadné zmeny koaličných vlád s väčšou účasťou národnostne orientovaných politických strán, čo za určitých podmienok môžeme pokladať za začiatok rozpadu doterajších únijných politických štruktúr.
Politici eurozóny zodpovedajú za vzniknutú situáciu tým, že Grécko po zistení podvodu s vykazovaním údajov nebolo okamžite z eurozóny vylúčené, ale aj tým, že neboli schopní prijímať reštriktívne opatrenia voči tým členom eurozóny, ktorí nedodržiavali Pakt rastu a stability. Zakladatelia eurozóny nepochopili, že ekonomika nemôže fungovať bez jednotnej fiškálnej a menovej politiky a terajší nám ponúkajú čiastočné riešenia v podobe zriadenia eurozónového ministra financií či stanovenie rozpočtových schodkov, ktorými sa obmedzuje národná suverenita, čo nemôže prejsť Ústavnými súdmi v členských štátov únie.