Napriek tomu, že Veľká depresia zo začiatku 30. rokov minulého storočia bola celosvetovou udalosťou, v USA trvala dlhšie a zasiahla ich hlbšie než ostatné krajiny. Obnova, ktorá začala v druhej štvrtine roka 1933 bola mimoriadne pomalá a ukončila sa v podstate až so začiatkom druhej svetovej vojny.

Väčšina analýz v súčasnosti viní za Veľkú depresiu infláciu vytvorenú prvou svetovou vojnou a vytvorenie medzinárodného peňažného systému „štandardu zlatej devízy“ v 20. rokoch minulého storočia, ktorý mal nahradiť zlatý štandard. Nový systém už automaticky neprinášal so sebou rovnovážne mechanizmy. Ku koncu dvadsiatych rokov Veľká Británia nadhodnotila menu, Francúzsko ju podhodnotilo a nárast zlatých rezerv v Spojených štátoch a vo Francúzsku viedol k celosvetovej recesii.

Opatrenia začaté prezidentom Hooverom priniesli ešte hlbšiu a dlhšiu kontrakciu (ekonomickú depresiu) v USA. Hoover považoval kontrakciu za dôsledok poklesu dopytu po tovaroch  a službách. Aby tomu čelil, povzbudzoval firmy k tomu, aby udržiavali úroveň miezd a aby nechali klesať svoje zisky s cieľom, aby pracujúci naďalej mali za čo nakupovať. Pre podporu farmárov odsúhlasil programy, ktoré stanovili pevnú cenu obilia a schválené bolo Smoot-Hawleyho clo, ktoré malo ochrániť všetkých amerických producentov, nielen farmárov.

No Hoover nepochopil podstatu ekonomickej recesie. Tá nespočíva v poklese zdrojov a technológiách, nie je to ani redukcia v túžbach konzumentov a firiem po tovaroch a službách. Problém je v tom, že systém, ktorý koordinuje všetky ekonomické aktivity, bol narušený. Konkrétne bol narušený cenový systém a jeho náprava si vyžadovala, aby sa ceny mohli prispôsobiť a zosúladiť s ekonomickou aktivitou. Hooverove kroky však oddialili tieto úpravy. To v kombinácii s trojročným poklesom ponuky peňazí spôsobenej nemohúcnosťou Federálneho rezervného systému (Fed-u) zastaviť bankovú krízu, hromadenie bankových rezerv a hotovosti u jednotlivcov a firiem viedlo k Veľkej depresii v USA.

Bankové prázdniny prezidenta Roosevelta zo začiatku marca 1933 zastavili kontrakciu bankového systému a množstva peňazí a priniesli aspoň nejakú stabilitu do peňažného systému. Ak by Roosevelt neurobil nič iné a dovolil trhom prispôsobiť sa, USA by sa možno z krízy pozviechali v priebehu pár rokov.
No Roosevelt bol zvolený so svojim programom a jeho vláda ho energicky presadzovala. Verili, že neriadený slobodný trh bol dôvodom pre vytvorenie širokej „nadprodukcie“. Spustili programy pod názvom New Deal za účelom kartelizácie amerického priemyslu a poľnohospodárstva, regulácie cien, investícií, rozdelenia práce a redukcie produkcie, aby zabránili nadprodukcii – všetko pod dohľadom federálnej vlády. Tieto programy v podstate pozastavili oživenie na konci roka 1933. Do času, kým hlavné programy New Deal-u boli vyhlásené za protiústavné (1935 a 1936), tak veľmi k oživeniu nedošlo. Oživenie ekonomiky z konca roka 1935 bolo zastavené krízou z roku 1937-1938, ktorá bola spôsobená Fed-om zavedenými dvojnásobnými povinnými minimálnymi rezervami bánk, Rooseveltovými novými daňami a prudkým rastom úrovne miezd bez zvyšovania dopytu a produktivity.

Veľká depresia a útrpný spôsob oživenia počas tridsiatych rokov 20. storočia sú tragickými svedectvami škôd spôsobených zle cielenými vládnymi intervenciami a tiež škôd spôsobených peňažnou manipuláciou.

Ani zdroj súčasnej kontrakcie v USA nespočíva v súkromnom sektore. Po teroristických útokoch z 11. septembra 2001 Fed napumpoval rezervy do bankového systému nízkymi úrokovými sadzbami, keď svoju základnú úrokovú sadzbu držal vo výške jedného percenta až takmer dva a pol roka. Táto monetárna politika spustila obrovskú expanziu v sektore bytovej výstavby – „realitnú bublinu“.

Prečo Fed držal úrokové miery tak nízko po tak dlhý čas? Oživenie, odhliadnuc od bytového sektora, bolo podstatne pomalšie než aké Fed chcel či očakával. Ako bolo vyššie spomenuté, kontrakcia nastáva, keď niečo naruší cenový systém. V tomto prípade to boli teroristické útoky a na ne nadväzujúce prispôsobenia, ako aj hrozba budúcich útokov. No monetárna politika by nemala napomáhať takýmto prispôsobeniam.

Fed nemohol pokračovať v pumpovaní rezerv do bankového systému. Z toho dôvodu od počiatku roka 2004 do začiatku roka 2006 Fed zvýšil základnú úrokovú sadzbu na podstatne bežnejšiu mieru 5 percent. Tento nárast znamenal koniec realitnej bubliny vytvorenej  Fed-om. Veritelia sa dostali do problémov a cenné papiere vydané v čase politiky nízkych úrokov Fed-u sa stali časovanou bombou. Bombou, ktorá vybuchla na jeseň roka 2008.

Podľa všetkého, veľmi málo sme sa naučili od obdobia Veľkej depresie. Oslepení svojimi keynesiánskymi okuliarmi, tak Bushova ako aj Obamova vláda, podobne ako Hoover, dospeli k záveru, že problém tkvie v nedostatočnom dopyte. Predpokladali, že dosiahnu povzbudenie ekonomiky obrovskými nárastmi vo verejných výdavkoch. Toto sme však už videli predtým v Rooseveltových PWA, WPA, CCC a iných „abecedných“ programoch New Deal-u.

Federálna vláda sa rozhodla poskytnúť „bailout“ upadajúcim bankám a spoločnostiam ako AIG, GM a Chrysler podobne ako to robila federálna vláda v 30. rokoch. No vtedy vláda väčšinou peniaze požičiavala bankám a ostatné spoločnosti nechala čeliť svojmu osudu na trhu, nie ako v prípade dnešných „bailout-ov,“ prevzatí či zániku majetkových práv držiteľov cenných papierov, ktoré nastalo od minulej jesene.

Zároveň sa v USA ocitáme v strede prebiehajúcej nepriateľskej diskusie o vytvorení akéhosi druhu národného systému zdravotnej starostlivosti. Aj teraz kontrakcia iba jednoducho poskytla vhodnú chvíľu pre rozšírenie rozsahu kontroly federálnej vlády v tejto oblasti a podobne ako v tridsiatych rokoch aj tu vidíme odrazy programov Rooseveltovho New Deal-u, ktoré kartelizovali americký priemysel a tiež Wagnerovho zákona, zákona o minimálnej mzde či zákona o sociálnom zabezpečení. Pravdepodobný výsledok tohto všetkého, podobne ako v tridsiatych rokoch 20. storočia, vyústi do spomalenia ekonomického oživenia.

Gene Smiley, emeritný profesor ekonómie, Marquette University, Milwaukee, USA