Od začiatku budúceho roka má nová právna úprava posilniť ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu. Zámer zrozumiteľný a bez akýchkoľvek pochýb potrebný. Ochrana klientov je žiaduca predovšetkým na základe skúseností s praktikami niektorých nelicencovaných subjektov. Myslíme si však, že zákon „trestá“ práve licencované spoločnosti (najmä banky) za to, že pre ochranu spotrebiteľa vytvorili inštitúty a účinné opatrenia. Banky na Slovensku v posledných rokoch urobili významný pokrok v zlepšení vzťahov s klientmi. Dovolím si tvrdiť, že v riešeniach, ktoré realizujú, môžu byť príkladom. Existujúcu legislatívu na ochranu spotrebiteľa bankový sektor doplnil Etickým kódexom, zriadením inštitútu nezávislého bankového ombudsmana, projektom finančného vzdelávania či presunu účtov… Pridaná hodnota zákonom navrhovaného „megalomanského“ projektu verejnej správy je tak z hľadiska ochrany bankových klientov blízka nule.

Predložený návrh zákona vyvoláva zo strany bánk množstvo zásadných nesúhlasov. Od otázok samotného konceptu, cez navrhované procesy, až po personálny aparát. O jeho kompetentnosti svedčí napríklad aj perlička, že do 12-členného výboru, ktorý je riadiacim a kontrolným orgánom všetkých navrhovaných inštitúcií na ochranu spotrebiteľa, sa namiesto spotrebiteľov samotných dostanú dvaja zástupcovia Konfederácie odborových zväzov…
V súvislosti s predloženým zákonom považujeme za kľúčové spomenúť dva zásadné problémy. Prvým je opodstatnenie vzniku takej širokej štruktúry inštitúcií a druhým jeho financovanie. Na ilustráciu uvediem, že Úrad  na ochranu spotrebiteľa na finančnom trhu spolu s Národnou akadémiou finančného vzdelávania bude mať podľa návrhu 70 zamestnancov. Navyše len samotný úrad bude mať aj šesťčlenné prezídium, predsedu, vrchného finančného inšpektora a finančného ombudsmana a k tomu päť členov dozornej rady. Táto skutočnosť, spolu s nejasným kompetenciami časti vymenovaných, v nás vyvoláva pochybnosti, či je skutočne zmyslom tohto zákona chrániť spotrebiteľa, a nie len snaha o vytvorenie inštitúcií, ktoré vyvolávajú zdanie ochrany klienta.

Sme presvedčení, že ciele, ktoré si zákon stavia, je možné naplniť aj menej nákladným a efektívnejším spôsobom. Existencia „megaúradu“, prekrývanie kompetencií už existujúceho bankového a finančného ombudsmana, preexponovaný počet jeho zamestnancov… dávajú tušiť, že návrh nie je zďaleka adekvátnym riešením.

Podľa nás sa zámer rezortu financií dá naplniť aj iným spôsobom. Riešení sa ponúka hneď niekoľko. Posilnenie ochrany práv spotrebiteľa vidíme napríklad v postavení modelu spolupráce už existujúcich subjektov – NBS, dohliadajúcej na finančné subjekty, a Slovenskej obchodnej inšpekcie. Bolo by to efektívnejšie a bezpochyby menej nákladné. V oblasti práce súdov a vymožiteľnosti práva je tiež čo zlepšovať. Rovnako ako v oblasti dlhodobého vzdelávania spotrebiteľa, a to zaradením finančného vzdelávania do osnov základných a stredných škôl. Trváme na tom, že štát by mal práve v súvislosti s ochranou spotrebiteľa zohrávať väčšiu úlohu vo finančnom vzdelávaní.  

Prebujnený inštitucionálny aparát prináša aj vysoké nároky na jeho financovanie. To bude podľa zákona realizované z dvoch zdrojov. Časť vykryje štátny rozpočet, časť licencované subjekty z príspevkov dohliadaných inštitúcií pre NBS. S takto nastaveným systémom financovania nemôžeme súhlasiť. Považujeme ho za nedoriešený a v predloženej podobe neprijateľný. Zákon dal priestor vzniku jednému nestráviteľnému paradoxu. Podľa neho sa majú banky (t. j. aj ich klienti) podieľať na financovaní najväčším dielom (viac ako 70 %) a paradoxne, nelicencované subjekty sa na financovaní úradu nebudú zúčastňovať vôbec. Podľa špeciálnej komisie pre oblasť ochrany spotrebiteľa zriadenej ministerstvom spravodlivosti smeruje väčšina prejednávaných sťažností voči finančným inštitúciám práve k nelicencovaným subjektom. Aj podľa výročnej správy NBS banky nepatria medzi licencovanými subjektmi medzi tie, na ktoré je smerovaných najviac podnetov klientov. Chýba vám v tom logika? Podľa nás nepochybne. Oprávnene si kladieme otázku, či by tvorivosť predkladateľa pri vzniku inštitúcií bola taká veľká, ak by ich financovanie zabezpečoval výlučne štát.   

Ako sa navrhované opatrenia odrazia na klientoch bánk? Zákon podľa nás prinesie neželaný efekt v podobe zvýšenia administratívy pri kontakte klienta s bankou, čo sa prejaví vo zvýšených nákladoch. Tie sa, žiaľ, prenesú aj na jeho plecia. Sme presvedčení, že takto nastavený model potrebuje niekoľko radikálnych škrtov. Nie, zasahovaním do zákona na ochranu spotrebiteľa nechceme oklieštiť jeho práva, ale práve naopak, podporiť jeho zmysluplnú ochranu a efektivitu fungovania celého systému. Pochybujeme však, že samotný vznik „megalomanských“ inštitúcií automaticky zlepší postavenie klienta na finančnom trhu. Ladislav Unčovský