Ako sa naplnili ciele, ktoré deklaroval Vladimír Putin
Popri pozitívnych tendenciách sa objavil celý rad negatívnych tendencií, spojených so zvláštnosťami daňovej a rozpočtovej politiky
Priority stratégie sociálneho a ekonomického rozvoja vyhlásené prezidentom Vladimírom Putinom sú spojené s modernými funkciami štátu. Bohužiaľ, tieto priority sa reálne nezafixovali v štátnej rozpočtovej a daňovej politike.
V deväťdesiatych rokoch sa v Rusku fakticky rozpadol štát. Počas niekoľkých rokov bol v stave bankrotu a jeho výdavky poldruha, či dva razy prevyšovali príjmy. Príčinou bol rozpad Sovietskeho zväzu a hrubé omyly pri uskutočnení trhových reforiem. Logickým vyústením bol default v auguste 1998.
Počas ďalších rokov sa situácia zmenila. Bolo to spojené s priaznivou konjunktúrou na svetovom trhu, a tiež efektom nahradenia importu kvôli mnohonásobnému poklesu kurz rubľa. V dôsledku toho sa začali vytvárať priaznivé podmienky pre zabezpečenie stabilného ekonomického rastu ruskej ekonomiky.
Súčasne s tým, radikálne zmeny sa odohrali v rozpočtovej sfére. Na jednej strane sa značne znížil podiel verejných výdavkov na hrubom domácom produkte (HDP). Na druhej strane stúpli rozpočtové príjmy, najmä vďaka prírodnej rente a exportu. Od začiatku tohto desaťročia stúpa prebytok štátneho rozpočtu. Mnohonásobne stúpli devízové rezervy.
Avšak popri pozitívnych tendenciách sa objavil celý rad negatívnych tendencií, spojených so zvláštnosťami daňovej a rozpočtovej politiky.
Po prvé, prvé roky po defaulte dvojnásobne klesol podiel výdavkov na moderné funkcie štátu. Práve vďaka sociálnej sfére sa asi o 10 % znížil podiel štátneho rozpočtu na HDP. Súčasne sa dá vybadať určitý rast výdavkov na tradičné funkcie štátu.
Po druhé, uskutočnilo sa nie menej radikálne prerozdelenie rozpočtu v prospech federálneho centra. Podiel regiónov, ktoré majú prevažnú zodpovednosť za sociálnu sféru sa znížil približne o 15 % hrubého domáceho produktu.
Po tretie, ruská politická moc nebola v stave využiť príjmy z exportu. Podiel takzvaného čistého HDP dosahovala 12 % a dokonca 20 % HDP.
Po štvrté, za základný cieľ finančno-ekonomickej politiky štátu sa vyhlásilo znižovanie inflácie. Namiesto investovania získaných príjmov z exportu do modernizácie ekonomiky, vláda sa začala zaoberať presunom umelo vytvoreného prebytku rozpočtu do fakticky stratového deponovania stoviek miliárd rubľov v Stabilizačnom fonde, ktorého objem dosiahol približne 10 % HDP.
Po piate, výnimočne sa predčasne splatil štátny dlh, hoci ekonomický úžitok tejto akcie bol dosť sporný. Zlepšenie ekonomickej situácie neviedlo k nevyhnutnej modernizácii a reštrukturalizácii národného hospodárstva. Naopak, zafixovala sa surovinová orientácia ruskej ekonomiky. Kvôli nedostatku investícií veľké rozmery získal proces zostarnutia priemyselných zariadení.
Zachováva sa mimoriadne ťažká situácia v sociálnej sfére. V Rusku pripadá na podiel spotreby domácností menej ako polovica a na podiel miezd menej ako štvrtina HDP. Index Gini pre Rusko je rovný ukazovateľom najmenej rozvinutých krajín. Zachováva sa veľká absolútna a relatívna chudoba. Pokračuje sa zníženie počtu obyvateľstva kvôli mimoriadne vysokej úrovni úmrtnosti a nízkej úrovne pôrodnosti.
Príčinou toho je stlačenie moderných funkcií štátu, čo sa zreteľne prejavuje v parametroch štátneho rozpočtu. Každoročne ministerstvo financií maximálne znižuje v návrhu štátneho rozpočtu predpokladané výdavky štátu, predpovedajúc „nevyhnutný“ pád cien energetických surovín. Chyba predstavuje 3 – 4 % HDP. Táto metóda výpočtu umožňuje udržiavať nefakultatívne výdavky štátneho rozpočtu na úrovni 15 – 16 % HDP a dosahovať prebytok verejných financií 6 – 8 % HDP.
Táto manipulácia ukazovateľmi vedie k tomu, že z každých troch rubľov príjmov vláda míňa len dva. Veľký prebytok štátneho rozpočtu sa nepoužíva pre potreby spoločnosti, ale sa zhromažďuje v Stabilizačnom fonde…
To všetko treba v súčasnom Rusku treba brať do úvahy. Ekonomika tu funguje v podmienkach, keď sa ešte celkom nesformovalo trhové prostredie, a náklad minulosti v kombinácii s chybami deväťdesiatych rokov vytvorili systémové disproporcie, deformujúce spoločnosť, ktorej hospodársky život v mnohom vykrvácal.
Dokonca aj relatívne úspešné „ropné“ roky nemohli zbaviť krajinu od pocitu, že ďalší raz potrebuje korekciu svojej cesty na ceste k definovaniu svojich priorít a vytvorení všeobecnej stratégie, zameranej na zabezpečenie stabilného ekonomického rozvoja a rastu blahobytu ruských občanov.
Prekonanie boľavých miest v ekonomike krajiny je veľmi zložitá úloha. Nádeje na trhovú samoreguláciu sú určité nezmyselné – nikde a nikdy trh nevytváral a nerealizoval národnú ekonomickú politiku. Je to úlohou štátu – len on je schopný, určený a splnomocnený realizovať v celej šírke spoločenské záujmy podobnej veľkosti.
Rusko sa doposiaľ nachádza v tvrdých podmienkach prechodu od jedného spôsobu života k druhému. Podľa všetkého, koniec prechodu nebude zajtra ani pozajtra. Je to prechod k normálnosti, ktorá nebola. Bez ohľadu na to, šance na posun krajiny k občianskej spoločnosti, pluralitnej demokracii a sociálnemu trhovému hospodárstva, pri všetkom zaostávaní a dokonca s ulievaním peňazí, sa zachovávajú.
Ruslan S. Grinberg
(Autor je riaditeľom Ekonomického ústavu Ruskej akadémie vied)
0,003
0,001
