Tri mýty o Slovenských elektrárňach

 

Mýtickú povahu tézy o výhradnej zodpovednosti Slovenských elektrární za rast spotrebiteľských poplatkov ukazuje práve menší než polovičný podiel výrobnej ceny elektriny na konečnej cene pre domácnosti a podniky

 

 

Diskusia o Slovenských elektrárňach vychádza z troch téz, ktoré sú považované za pravdivé a priori, teda sami o sebe. Ešte pred tým ako sa ktokoľvek stotožní so závermi ktorejkoľvek z diskutujúcich strán, mal by racionálne preskúmať pravdivosť východísk. Inak je totiž možné, že verí mýtom a polopravdám.

 

Mýtus prvý

 

Zrejme najsilnejší vplyv na verejnú diskusiu majú pravidelne sa objavujúce informácie o zdražovaní elektriny. Periodicky sa z nich dozvedáme, že príčinou nárastu je zvyšovanie veľkoobchodných cien elektriny od Slovenských elektrární.

 

Médiá prehliadajú skutočnosť, že elektrárne ako výrobca nie sú jediným článkom distribučného reťazca, ktorým sa elektrina dostáva do domácností a firiem. Napríklad účty za elektrickú energiu neplatíme Slovenským elektrárňam, ale distribučným podnikom, teda  ZSE, SSE a VSE. Tie nakúpia energiu od výrobcu, teda od Slovenských elektrární, prepravia ju cez siete Slovenskej elektrizačnej a prenosovej sústavy (SEPS) až do svojich sietí, kde ju s maržou predajú firmám alebo domácnostiam.

 

Výslednú cenu pre spotrebiteľov teda ovplyvňuje okrem ceny za vyrobenie aj výška zisku, ktorú si za distribúciu a zákaznícky servis účtujú distribútori a poplatok za prenájom siete uplatňovaný podnikom SEPS. Táto skutočnosť a naznačené ekonomické vzťahy odráža zložitý regulačný vzorec, ktorým Úrad pre reguláciu sieťových odvetví každý rok upravuje ceny energií pre domácnosti. Z toho vyplýva, že prisudzovať zodpovednosť za zvyšovanie poplatkov iba Slovenským elektrárňam je prinajmenšom zavádzajúce. Navyše, keď sa výrobná cena elektriny od Slovenských elektrární podieľa na cenách pre domácnosti iba asi 40 percentami.

 

Mýtickú povahu tézy o výhradnej zodpovednosti Slovenských elektrární za rast spotrebiteľských poplatkov ukazuje práve menší než polovičný podiel výrobnej ceny elektriny na konečnej cene pre domácnosti a podniky. A čo z toho vyplýva? Niekto na drahej elektrine zarába. Určite to ale nie je iba výrobca, hoci má najvyšší podiel na odvedenej práci – vyrába tovar, resp. elektrinu.

 

Mýtus druhý

 

Druhá téza súvisí s privatizáciou Slovenských elektrární. Názory opakovane predkladané verejnosti v tomto prípade vychádzajú z predpokladu, že talianska štátna akciovka ENEL kúpila slovenské rodinné striebro za facku. V prvom rade treba pripomenúť, že ENEL je z väčšej časti súkromná firma s akciami na burze, v ktorej štát a samosprávy kontrolujú len 31 percent podniku.

 

Platnosť tézy o lacnej kúpe ďalej spochybňuje samotný proces predaja podniku. Enel získal majoritný balík akcií podniku pretože v súťaži o 66 percent akcií podniku ponúkol najvyššiu cenu. Ďalší dvaja súťažiaci, česká elektrárenská spoločnosť ČEZ a ruský energetický monopol RAO JES, vtedy za ten istý podiel v slovenskom podniku ponúkali menej.

 

Jeden z vrcholových manažérov ČEZ Martin Roman v novembri 2004 počas privatizácie podniku v rozhovore pre českú redakciu britskej BBC vysvetlil, prečo česká štátna firma neponúkla za elektrárne viac peňazí. Výšku ponuky ovplyvnili vtedajšie obrovské dlhy Slovenských elektrární (43 miliárd), vďaka ktorým „tieto elektrárne nedokážu v žiadnom scenári generovať toľko peňazí, aby sme (ČEZ) mohli pri očakávanej návratnosti ponúknuť viac, než sme ponúkli.“

 

Toto vyjadrenie zároveň ukazuje, že aj druhá „pravdivá téza“ je len mýtom. Pravdou je, že ENEL, dnes druhý najväčší energetický podnik v Európskej únii, v čase privatizácie zaplatil za podiel v Slovenských elektrárňach viac, než boli v tom čase ochotní ponúknuť ostatní seriózni záujemcovia.

 

Mýtus tretí

 

Posledná téza sa týka postoja ENEL-u k vyplácaniu zisku akcionárom formou dividend. Odsudzuje zámer talianskeho vlastníka investovať profit, ktorý Slovenské elektrárne vytvoria do ich rozvoja, teda späť do podniku. Jej šíritelia by zrejme uvítali, keby ENEL každý rok delil zisk medzi akcionárov. Časť peňazí by vyplatil sám sebe (akcionárom) a časť by odišla do štátneho rozpočtu na plnenie predvolebných sľubov. Podobný model štát uplatňuje v distribučných spoločnostiach.

 

Tento postoj k dividendám je dôsledkom neznalosti základov ekonomickej teórie. Hoci základným pravidlom je, že cieľom podnikania je zisk, v princípe si podiely na zisku vyplácajú len neschopní akcionári. Z kapitálu, ktorý by mohli nechať ďalej pracovať v podniku (známe „peniaze robia peniaze“), totiž nedokážu vyťažiť viac. Enel tým, že zarobené peniaze vkladá späť do elektrární, zvyšuje ich hodnotu pre všetkých akcionárov. Popri zveľaďovaní svojho majetku zhodnocuje aj štátny menšinový podiel.

 

V strednodobom horizonte chce ENEL prostredníctvom Slovenských elektrární preinvestovať 110 miliárd korún. Stane sa tak najväčším investorom na Slovensku. Minister hospodárstva ale naznačil, že sa postará o to, aby elektrárne investovali menej, aby nemohli vstúpiť do ďalších projektov, aby teda vznikla na trhu konkurencia. Problém je, že trh s elektrickou energiou nerešpektuje hranice štátov a konkurencia v rámci európskej siete UCTE funguje (výnimkou je napríklad francúzsky trh). Veď československý trh má jedno z najlepších cezhraničných pripojení v Európe, ktoré teoreticky umožňuje doviezť na Slovensko rádovo až 50-70 % spotreby krajiny.

 

Vyhlásenia ministerstva hospodárstva teda avizujú, že štát sa chystá poškodiť sám seba ako akcionára, podľa klasického slovenského príslovia: „Keď zdochla koza mne, nech zdochne aj susedovi.“ Horšie je, že susedova koza v tomto prípade patrí čiastočne aj nám, občanom. Ministerstvo hospodárstva SR by malo šíriteľov tejto tézy poslať na školenie z mikroekonómie, kde by sa dozvedeli čo je to vnútorná hodnota podniku. Naopak, Slovenské elektrárne by mali investovať čo najskôr, aby nebola ohrozená toľko skloňovaná energetická bezpečnosť Slovenska.

 

Suma sumárum, všetky tri a priori platné tézy sa ukázali ako rozprávky. Ďalším logickým krokom by bola úvaha nad tým, komu šírenie takýchto poloprávd prospieva. To je však už úplne iný príbeh, ktorý napíšeme inokedy.