Úloha ekonómie v spoločnosti
Ak veda a poznanie pracuje s neformálnymi verbálnymi modelmi samozrejme vzniká stav, keď má pravdu nielen jeden, ale aj druhý, či ani jeden a ani druhý, teda stav keď odpovede na otázky sú neuspokojivé
Súčasná ekonomická teória má tri okruhy základných problémov. Prvým je kríza neoklasickej ekonómie. Ak sa pozrieme na ekonómiu pred štyridsiatimi rokmi, bola to veda sama pre seba. Bola to veľmi pekná veda, ktorá formalizovala v relatívne všeobecných vetách hypotézu navrhnutú Adamom Smithom o tom, že decentralizovaná ekonomika vedie k efektívnej rovnováhe a neviditeľná ruka trhu všetko rozmiestni všetko na potrebné miesta a urobí to tak, že každý, čo stará sa o svoje blaho, stará sa súčasne o všeobecné blaho. Syntéza bola vytvorená, jednotlivé teórie boli dokázané, ale ukázalo sa, že svet funguje úplne ináč. Stalo sa známe že predpoklady týchto modelov o tom, že existujú dokonalá konkurencia, symetrické informácie, ochrana vlastníckych práv, právny systém, vďaka ktorému sa realizujú kontrakty, všetky trhy fungujú dobre, sú v reálnom svete nenaplnené. Odvtedy ekonómovia začali pracovať s modelmi, ktoré do istej miery narábajú s psychológiou, politológiou, právom a sociológiou. V sociológii a politológii vo vyspelých krajinách je čoraz viac ľudí, ktorí sa zaoberajú prienikom týchto vied s ekonomickými vedami. Približne polovica amerických fakúlt politológie sa zaoberá novou politickou ekonómiou, a tým, čo sa v politológii označuje pojmom rational choice, teda racionálny výber využívajúci ekonomické prístupy.
Druhým a tretím problémom ekonomickej vedy je ponuka a dopyt. Všetci chcú byť ekonómami a preto vzniká stav ich nadprodukcie. Dnes už nie je možné zaoberať sa len makroekonómiou, makroekonómov je veľmi veľa. Vedci vo svete preto hľadajú čoraz novšie oblasti a nové využitie vedeckých nástrojov ekonómie, ktorý ich naučili používať na vysokej škole, stávajú sa politickými ekonómami, alebo ekonomickými sociológmi.
Existuje aj dopyt po formalizácii v oblastiach vedy, ktoré susedia s ekonómiou. Je to preto, lebo bez formálnych modelov veda a vôbec poznanie vstupuje do slepej uličky. Ani veda, a ani poznanie ľudí, nemôže byť v stave keď je schopné to, čo Carl Popper a Thomas Kuhn označovali ako falzifikácia hypotéz. Ak veda a poznanie pracuje s neformálnymi verbálnymi modelmi samozrejme vzniká stav, keď má pravdu nielen jeden, ale aj druhý, či ani jeden a ani druhý, teda stav keď odpovede na otázky sú neuspokojivé. V skutočnosti sa na základe neformálnych výrokov, preplnených emocionálne zafarbenými adjektívami, nedá overiť kto má pravdu.
Súčasne však platí to, že aj keď sú formálne modely nepresné, formálna metóda umožňuje presne riadiť diskusiu, či spor. Ak existuje formálny model, diskusia nie je hmlistá, ale je v nej jasné čo je čo. Formálna metóda hovorí o tom, že z určitých predpokladov vyplývajú určité dôsledky. Ak sa niekomu nepozdávajú predpoklady, mal by sa dohodnúť s druhou stranou, že v tom a v tom procese budú uznávať určité spoločné predpoklady. V opačnom zmysle to nie je spor, ale hádka na trhovisku so zeleninou.
Dopyt po tejto argumentácii zjavne existuje tam, kde si uvedomujú potrebu racionálnych prístupov. Už dnes je jasné, že v krajinách s vyspelou vedou si uvedomujú potrebu využitia formálnych modelov vo všetkých vedách, ktoré sa zaoberajú človekom a spoločnosťou. Formálne metódy a výpočty sú užitočné pre praktický život, či podnikanie alebo hospodársku politiku. Ktokoľvek, kto sa zaoberá výstavbou formalizovaného modelu, testovanie pomocou údajov hypotéz v akejkoľvek spoločenskej vede, sa môže sám seba viac, či považovať za ekonóma. Môže to byť oblasť teórie racionálneho výberu, alebo kvantitatívna analýza práva. Zaoberajú sa nimi ľudia, ktorí väčšinou vyštudovali ekonómiu.
VLADO BAČIŠIN
/ pokračovanie v budúcom vydaní Profini /