Klasický výrok tvrdí, že vedci presne vedia, čo a prečo sa nedá urobiť, a potom príde niekto, kto to nevie a urobí to. Vo všetkých učebniciach ekonómie sa píše, že v tomto odbore – rovnako ako v astronómii alebo meteorológii – sa nedajú predpovedať experimenty a laboratórne pokusy. A že teóriu možno overiť jedine porovnávaním predpovedí s reálnymi údajmi. Americký ekonóm Vernom Smith (78) asi tieto učebnice nečítal a začal experimentálne overovať ekonomické teórie. Začiatkom októbra 2002 za to dostal Nobelovu cenu spolu s Danielom Kahnemanom (71), ktorý sa pre zmenu zaslúžil o využitie metód kognitívnej psychológie v ekonómii.

Každý riskuje inak

Ako vyzerali Smithove pokusy? Ekonomická teória napríklad hovorí, že trhová cena a množstvo sú určené prienikom krivky dopytu a ponuky. Problém je v tom, že krivku dopytu ani krivku ponuky nikto nevidel. Jediné, čo možno pozorovať, je skutočná cena a skutočné množstvo. Vernom Smith preto so svojimi študentmi usporiadal hru: každému najprv určil jeho rolu na trhu (či bude ponúkať alebo pýtať). Ponúkajúcim potom určil minimálnu cenu, za ktorú smú predať, pýtajúcim zas maximálnu. Študenti si mali potom navzájom dojednávať obchody. Kvôli motivácii im Smith rozdával skutočné doláre. A – čuduj sa svete – výsledky pokusov zodpovedali teoretickým predstavám o cene a množstve. Čím častejšie sa hra opakovala, tým boli výsledky týmto predstavám bližšie. Smith tým experimentálne dokázal, že teória konkurenčných trhov pomerne dobre vychádza z reality, takže netreba vymýšľať nové paradigmy. Iný pokus sa týkal vplyvu inštitucionálneho usporiadania. Ak napríklad bolo možné stanoviť iba jednu ponukovú a dopytovú cenu (teda nebolo možné vyjednávať), potom odchýlky od teoretických predpovedí boli oveľa väčšie.

Od skúmania inštitucionálnych pravidiel bol už len krôčik k testovaniu inštitúcií. Zaujímavý experiment sa týkal aukcií. O čo išlo? Existujú štyri základné typy aukcií: anglická (stále sa zvyšujúca cena a víťazí posledná najvyššia ponuka), holandská (cena sa znižuje a víťazí prvá najvyššia ponuka), „sealed-bid first-price“ čiže jednostupňová obálková metóda (víťazí najvyššia ponuka a platí sa najvyššia cena) a „sealed-bid second-price“ (opäť obálková metóda, ale víťaz zaplatí iba sumu, ktorú ponúkol ten, ktorý skončil hneď za ním). Teória tvrdila, že v prípade rizikovo neutrálnych účastníkov (t.j. ani prehnane opatrných, ani prehnane riskujúcich) sú všetky aukcie porovnateľné, pokiaľ ide o výnos i víťaza. Z hľadiska predávajúceho je preto vraj jedno, aký spôsob si zvolí. Smith však zistil niečo iné, a to práve preto, že v realite nemajú účastníci nikdy rovnakú rizikovú averziu. Najvyšší výnos mala anglická verzia a tzv. sealed-bid second-price, o niečo menej vyniesla sealed-bid first-price a najmenej holandská aukcia. Vo svojom ekonomickom laboratóriu na arizonskej univerzite v Tuscone skúmal Vernon Smith poskytovanie verejných statkov, modely privatizácie, kapitálové trhy, dereguláciu i inštitúcie, ktoré ešte v praxi nevznikli alebo sa dali iba ťažko zmerať. Jednoducho povedané, zo svojich študentov sa usiloval vypreparovať povestného homo oeconomicus. A uspel.

Keď nastanú katastrofy

Druhý nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu Daniel Kahneman prednáša na Princetonskej univerzite. Vo svojich výskumoch sa naopak zameral na to, prečo a do akej miery sa správanie mnohých ľudí v reálnych situáciách od „ideálneho“ homo oeconomicus líši. Všimol si najmä, že ľudia sa vo svojich očakávaniach skôr orientujú podľa empirických výsledkov, ktoré okolo seba vidia, než podľa objektívnej štatistickej pravdepodobnosti, že niektorý jav nastane. Napríklad po povodniach alebo iných prírodných katastrofách začnú ľudia oveľa viac poisťovať svoj majetok proti poškodeniu. Kahneman sa tiež zaoberal javmi, akými sú napríklad averzia voči strate: ľudia sú oveľa citlivejší na stratu než výhľadovo na zisk alebo výhru rovnakej hodnoty. Kahneman ďalej kritizoval všeobecne uznávanú teóriu očakávaného úžitku za to, že stojí na axiómach, o pravdivosti ktorých sa nepochybuje. Vyhľadával preto príklady, keď sa praktické výsledky od teoretických predpokladov líšili. Problémom Kahnemanových teórií je, že ide skôr o deskripciu niektorých zaujímavých, ale okrajových javov než o ich skutočné vysvetlenie. Väčšinou iba hovorí, že ľudia vnímajú inak veľké a malé pravdepodobnosti. Vysokú pravdepodobnosť subjektívne podceňujú a nízku nadsadzujú. Ibaže – aj keby to bola pravda, potom skutočné vysvetlenie tkvie v tom, že sa tieto subjektívne pravdepodobnosti dosadia do starej dobrej teórie očakávaného úžitku.