Vznik komplexu Osvienčim

Sobota 15-ty január. Husto snežilo.. všetko bolo nápadne rovnaké ako predtým. Baraky z červenej tehly, geometricky presne zastavané do priestoru s mimoriande sofistikovaný vnútorným bezpečnostným systémom. Tábory ako tento, boli skrátka mašiny na týranie ľudí s jediným koncom – zároveň neustále surovo a najme cynicky zdokonaľované. Celá infraštruktúra. Celá. Všetko to začalo potom ako Hitler na jar v roku 1940 príliš rečnil a len niektorí pochopili o čom. V prejave povedal že proti jeho národno-socialistickej vlasti stavia svetové židovstvo koalíciu. Z jeho rezumé vyplýva len jedno. So židmi teba skoncovať. A tak sa začalo konečné riešenie. Tri dni po prejave odchádza veliteľ koncentračného tábora v Dachau Rudolf Höss do Poľska a začína s prestavbou bývalých delostreleckých kasární na utajený projekt ktorý sa už o dva roky stáva najobávanejším spomedzi všetkých ostatných. Keď si Hoss po prvý krát prezeral staré kasárne musel uvažovať veľmi rýchlo a efektívne. Všade okolo boli totiž močiare a plocha kasárni bola príliš malá – navyše stará plná krýs a špiny (to sa neskôr ukázalo ako veľmi dôležité, lebo pri jednej z prechádzok po skladoch objavil Höss plechovky s látkou Cyclon B – deratizačný jed). Hoss sa však svojej úlohy nezľakol. Naopak. Keď na výstavbu tábora Osvienčim I. – Auschvitzu žiadal štyri roky dostal jeden. Svoj hrob a zároveň pamätník si začali stavať poľský zajatci a Židia z prvého transportu v roku 1940 z Paríža. O tom, že museli pracovali naozaj tvrdo a doslova bez prestávky svedčí jeden fakt: stavba bola odovzdaná 24 hodín pre termínom. Zomierali 100 väzňov. Takýto detail Hössovi riešili stále nové, nové a nové dodávky pracovnej sily. Tábor už vtedy (1942) začal plniť garanta definitívneho vyriešenia židovskej otázky. Koncentračný tábor Osvienčim mal vo svojej plnej sile 22 podtáborov. Strediská tvorili štyri hlavné tábory. Osvienčim I – Auschvitz (velenie, správa, tábor s plynovou komorou a krematóriom), Osvienčim II – Birkenau (Břežinka – najväčší z táborov, bol v ňom aj ženský tábor, cigánsky láger, dve veľké plynové komory so množstvom pecí v dvoch obrých krematóriách), Osvienčim III – na výrobu gumy a Osvienčim IV.

A tak sa začal príbeh viac ako jeden a pol milióna jednotiek. Ľudí. Bol to však omyl. Ten príbeh nikdy nemal existovať.

Prvých 999 slovenských Židoviek

Höss sa určite potešil, keď mu v marci 42 doviezol vlak prvý masový transport. Prvá zásielka prišla s Hitlerovského Slovenska. 999 krásnych slovenských žien. Židovky a zároveň Slovanky. Dve muchy jednou ranou. Úbohé ženy pozbierali po východnom Slovensku a s Popradskej starej stanice vlakom smrti do pekla. Pani Viera Orlowska, naša sprievodkyňa Osvienčimskými tábormi, mi medzi rečou povedala že žien bolo pôvodne tisíc. Jednej sa ale podarilo utiecť a tak sa zažilo pomenovanie 999. Aké smutné a aké magické.

Ten Tiso spolu s Hitlerom ako poslušný vazal. Na spoločných fotografiách so spoločnými plánmi (niežeby tie jeho boli pre Hitlera nejak inšpiratívne). Jeden z mála ktorí nekládli žiaden odpor – naopak. Svojím spôsobom by sa dal prirovnať k R. Hössemu. Slovensko dokázalo zabezpečiť jeden z najlepších systémov transportu jednotiek so všetkým potrebným vrátane legislatívy. Smutný Židovský kódex. A ešte platili na hlavu 500 ríšskych mariek. A to bol slušný peniaz. (kilo Ciclon B = 3,50 ríšskej marky)

Ale nie všetci Slováci boli takí. Poznám príbeh Eliho Vaga, už dlhodobo Izraelčana. Tomu pomáhala celá slovenská rodina a nebolo to jednoduché. Po nociach kilometre pešo až kdesi pod horou do malého domca. Takto to trvalo nejaký čas. Eli teda patril k tým šťastnejším…

Höss – vraždiaca mašina: O jeho vynálezoch a poprave

Nacistická Hitlerova ríša našťastie nenaplnila porekadlo do tretice všetko dobré. Tri krát a dosť by bolo výstižnejšie, i keď možno zbytočné.

Všetko bolo ideálne. Utajenie projektu v máloľudnatej krajine, ideálne spojenie niekoľkých železničných uzlov… Tri vyhladzovacie tábory ktoré už fungovali v Poľsku v začiatkom 40-tych rokov nestačili. Výsledok 80 tisíc zlikvidovaných jednotiek za šesť mesiacov bol pre Hössa „smiešny“. Rátal s číslom 500 tisíc za pol roka. Vtedy prišli jeho zlaté chvíle. Po tom ako v 40-tom navštívil tábor Treblinka a sledoval splynovanie väzňov v malej miestnosti pomocou hadice, ktorá bola jednou stranou napojená na výfuk auta a druhou na dieru v miestnosti začal uvažovať o zdokonalení tejto metódy. Zdala sa mu príliš pomalá. Zatiaľ čo Treblinka mala výkon maximálne 500 „jednotiek“ denne v Osvienčime malo byť denne zlikvidovaných až 3 až 5 tisíc ľudí. Pomohla náhoda pretože spočiatku o riešení problému rýchlej likvidácie židov nemal ani predstavu. Pri inšpekcii skladov v Auschvitzi náhodu našiel malú plechovku na ktorej bolo napísané Zyklon B (Cyclon B). Hromada deratizačného materiálu tu ostala od časov keď sa čistili poľské kasárne. V škatuliach boli malé zelené kryštáliky ktoré pri styku s kyslíkom začnú okamžite vylučovať jedovatý plyn -ako pre hmyz tak pre človeka. Höss nezaváhal ani minútu a už o chvíľu bolo do domu smrti číslo 11. Zavedených asi 200 chorých väzňov. Do steny presekali gestapáci dieru, z vonku s poklopom. Tadiaľ vysýpali Cyclón a čakali. …. Najprv tupé údery do stien a dverí. Potom krik. A ticho. Rudolf Höss dal asi po piatich minútach vyvetrať a v plynovej maske ako prvý vstúpil do miestnosti aby sa pokochal výsledkom nápadu – naozaj hodného iba úplného šialenca. Mŕtvoly boli na zemi pokryté vlastnými výkalmi a v tejto atmosfére si Höss pochvaľoval efektívnosť a ekonomičnosť nápadu s Cyclónom B. Veď jedno kilo prostriedku stálo iba tri marky päťdesiat. A takto to začalo. Celý systém od splynovania až po kremáciu sa Höss rozhodol riešiť komplexne. Pred vedenie Ríše prišiel s plánom, ktorý bol schválený bezo zmien a dostal na neho peniaze aj materiál dokonca prednostne pred frontom. Höss sa opäť prekonával. Jeho plán bol postaviť budovu z väčšej časti ukrytú pod zemou. Do nej sa vstupovalo obyčajnými ale hrubými dverami. Za nimi estetická šatňa, kde si „pacienti“ ukladali šaty a verili, že ich naozaj čaká len dezinfekcia a sprcha tak ako to sľubovali všadeprítomní gestapáci. Cementová dlážka sa jemne zvažovala dole, smerom do ďalšej miestnosti. Väzni pokojne kráčali dnu ďalej. Nacisti niekedy žartovali, že im nemôžu dať mydlo, kým nie sú dnu ale že potom pootvárajú aj okná. Sľubovali teplú kávu hneď ako sa procedúra skončí. Na tento účel bola pre budovou pristavená aj poľná kuchyňa a niekedy Höss dokonca povolal aj svoju muziku, ktorá hrala. Aby bol kľud. Vyzlečený a oklamaný väzni vkráčali do miestnosti veľkej asi ako bežná školská trieda. Tak 700 – 800 ľudí. Dlážka bola cementová, tiež jemne sa zvažujúca. Steny boli sivé a špinavé, z veľkej časti poobíjané. Zo stropu sa vo viacerých radoch za sebou kľukatili trubky končiace sprchami. Ponuré ale absolútne klamlivé. Väzni do poslednej chvíle neboli naisto čo bude ďalej. Keď vošiel posledný, ťažké dvere sa v tom momente sa dvere zavreli. Chvíľu bolo ticho. V plafóne nad hlavami väzňov a sprchami bolo vysekaných niekoľko štvorcových otvorov o stranách asi 30 centimetrov, uzavreté železnou mriežkou. Zo strechy nacisti do týchto otvorov na mriežku nasypali vražedný Cyclón a rýchlo utesnili…. Neopísateľné duté výkriky z poza hrubých stien komory a zrazu ticho. Dôslednosť spočívala v tom, že okamžite po splynovaní bola komora vyvetraná, telá vystriekané vodou od fekálií. Hneď vedľa plynovej komory bola ďalšia miestnosť spojená s ňou koľajničkami. Na nich vozík z kruhom navrchu. Na kruh sa hádzali telá, vytrhali zlaté zuby a vozík sa pár metrov posunul. Potom sa len krútil ako rušeň, ktorý vychádza z depa a hľadá si svoju koľaj. A potom do pece. Po tri telá. Pece boli s červenej tehly a kúrilo sa v nich zozadu koksom. Celý proces obsluhovali sami väzni. Neskôr prešli tým istým. Svedkov Nemci v žiadnom prípade nepotrebovali. V Birkenau bolo všetko dvojitých až trojitých rozmerov i výkonu. Malo to obrovské výhody. Žiaden smrad z mŕtvol spaľovaných v jamách a ani žiaden krik väzňov zo zle izolovaných barakov. Ale najmä viac a rýchlejšie zlikvidovaných ľudí.

V tom bielom hustom snežení a tichu, ktoré len sem tam prerušili užasnutý turisti, som rýchlo zahnal myšlienku. „Ak toto dokázali v praxi od základov po koniec za trápnych päť – šesť rokov, čo by bolo ak by sme im to dovolili o kúsok dlhšie“. V táboroch bol totiž len jeden problém. Počet zkremovaných jednotiek. Na to sa pracovalo. Skúsenosti s Dachau sa ukázali ako kľúčové. Keď celý Osvienčim pracoval na plno, Höss bol povýšený za inšpektora pre všetky koncentračné tábory a s rodinou odišli. Po vojne sa rok skrývali až kým ho nechytili americký vojaci a neposlali pred tribunál do Norimbergu. Jeho smrť bola omnoho jednoduchšia a bezbolestná v porovnaní zo smrťou tých dva a pol milióna ľudí, ktoré má na svedomí. Poprava však bola taká aká mala byť. Hneď po procese bol transportovaný do Osvienčimu a tam len pár metrov od jeho prvej plynovej komory na šibenici obesený. Pani Viera si ale nakoniec myslí, že sa v ňom niečo pohlo. Tesne pred popravou si totiž vyžiadal kňaza na spoveď. No neviem..

Poreimos: O cigánskom lágri a ich story o lepre či rakovine a všetkých mŕtvych

Cinické nacistické Arbait macht Frei platilo rovnako pre židov ako Rómov. Oni svoje krivdy, ktoré na nich nacisti spáchali nazývajú slovkom POREIMOS (krivda). Cigánov Hitler neznášal podobne ako židov. Iba z trošku iných dôvodov. I tu bol F. Höss mimoriadne aktívny a prezieravý. Rómom zriadil v Osvienčime II – Birkenau vlastný, „Cigánsky láger“. Ich osvienčimský príbeh je krátky a stručný. Posledné rómske transporty do lágra už neboli – naproti iným transportom a presnosti číslovania – nijako značené. Naša sprievodkyňa pani Wiera hovorí, že ich bolo asi tri tisíc a mali rakovinu alebo lepru. Zatiaľ čo predchádzajúce „cigánske transporty“ vyhladzovali i prácou i plynom, niekedy v roku 1944 vyriešili Cigánsky problém v Osvienčime navždy a naraz. Behom jedinej noci vtedy zavraždili viac ako 3000 zvyšných jednotiek. Chvíľu potom, v Cigánskom lágri bývali ešte ďalší väzni – Židia. No a potom Nemci pri úteku pred Rusmi z jednej strany a spojencami z druhej, láger spolu s ďalšími asi 80-timi percentami Birkenau zrovnali zo zemou. Akože zahladzovali stopy. Spolu tu zomrelo cez 23 tisíc Rómov. Hitler ich však počas tretej ríše zavraždil omnoho viac od 200 tisíc až po milión. Čísla už nie sú.

Wetzler – Rosenberg: Príbeh utečencov a otázka viery v pomoc

Alfred Vetzler a Valter Rosenberg patrili medzi niečo málo 200 väzňov, ktorím sa podarilo z Osvienčimu utiecť. Dokopy bolo podobných zúfalcov asi 800. Na zvyšku za odbavili nacisti po tom ako ich dolapili.

Utiecť z Osvienčimských táborov bolo mimoriadne náročne – pre väčšinu nemožné. Tábory stály vo vyľudnenej krajine. Na vysušených močiaroch medzi riekami a vybudovanou priehradou. Viac ako štyridsať kilometrov od najbližšej civilizácie. Vnútorná bezpečnosť tábora bola dokonalá. Dvojitý až trojitý ostnatý drôt nabitý elektrinou, vysoký cez tri metre. Každých pár metrov strážna veža s gestapákom či dvomi. Všade okolo hliadky, stráže a nemecký okupanti. Obsluha tábora, rodiny náckou. Navyše pokiaľ utečenca chytili trest bol otrasný. Aj keď ho nechytili trestaný boli všetci, ktorí sa okolo neho pohybovali. Takisto otrasne. Či už ráno pri nástupe na koľajničkovej šibenici, na ktorú sa ich vedľa seba zmestilo aj desať alebo iným krutým spôsobom až po jednoduchú ranu zozadu do hlavy, pri stene v dome smrti číslo 11. Niektorím sa to napriek tomu podarilo. AJ Alfredovi Vetzlerovi a Valterovi Rosenbergovi. Oni ušli a zo Slovenska napísali report o táboroch. Písali o mučení a plynových komorách. O potupe a zničených ľudských životoch. O smrti. A nakoniec, žiadali spojencov aby tábor spolu so železničnými uzlami bombardovali. List putoval cez nuncia do Vatikánu, do Londýna, Paríža… Spojenci sa však prioritne rozhodli bombardovať iba vojenské ciele. Bolo to naozaj nutné. Nedalo sa aj inak. Prečo? Asi boli iné riešenia „celej vojny“.

Dôsledky, vyznanie a myšlienky na smrť

Je to hrozné. Toľko obetí, stratených životov. Tak ohavné akoby na to nebolo ani pomenovanie ani trest. Tretia ríša si v máloľudnatom Poľsku vybavila logické stroje na týranie človeka v plnom rozsahu na viac ako 30 miestach. Lágrami prešlo 18 miliónov židov, cigáňov, trestancov, politických väzňov či zástancov viery a kopec ďalších nevinných ľudí. Z viac ako tridsiatich krajín.

Snežilo stále hustejšie a slnko stálo tesne na horizontom. Plechový nápis Arbajt macht frei sa medzi veľkými a ťažkými vločkami stráca a ja stojím uprostred. Len zahnať posledné myšlienky a ísť. Ale nazabudnúť. Spolu so spravodajským štábom TA3 vyrážame na našu vlastnú cestu..

Už ale stačí, teraz sa zamyslím nad budúcnosťou…

PS: Chirurgiu a Dr. J. Mengeleho vynechávam s príbehu zámerne. Utrpenia bolo už dosť.

Autor je redaktorom a moderátorom relácieTéma dňa, TA3