Po parlamentných voľbách v roku 2002 sa odvody znížili o 3 percentá na 47,8 percenta z hrubej mzdy. Ďalšie významné znižovanie odvodového zaťaženia zrejme počká až na ďalšie voľby.

Sadzby odvodov na sociálne zabezpečenie i zdravotné poistenie majú dve základné vlastnosti. Jednak sú pre neodborníka komplikované až nezrozumiteľné a ešte aj „záhadné“. Celková suma odvodov rastie aj keď sa sadzby nemenia. Vysvetlenie je vo vymeriavacom základe, teda v zvyšovaní maximálnej čiastky, z ktorej sa odvod platí. Napríklad podľa nového zákona o zdravotnom poistení bude maximálnym vymeriavacím základom trojnásobok priemernej mzdy, čo je na rok 2005 okolo 43 tisíc korún, teda o 11 tisíc viac ako vlani. Vyššie odvody tak zaplatia všetci, ktorí zarobia 32 tisíc a viac korún za mesiac.

Vysoké odvody nie sú nepríjemné iba pre tých, ktorí ich platia. V konečnom dôsledku nimi trpí celá spoločnosť, pretože podľa viacerých prieskumom sú odvody teraz najväčšou prekážkou v podnikaní. Prinajmenšom nemotivujú zamestnávateľov zamestnávať.

Najviac opakovaným argumentom pre neznižovanie odvodov je krehká stabilita verejných financií. Sociálna poisťovňa vykazuje schodok najmä v ôchodkovom fonde. Možnosť presúvať peniaze medzi fondami poisťovne znamená, že z prebytkových tečú podvýživeným, najmä dôchodkovému fondu. Keby to možné nebolo, mohli by sa znížiť odvody do fondov, kde je peňazí nazvyš.

Znižovať odvody zvyšovaním deficitu verejných financií nie je racionálne a vlastne ho nik ani nenavrhuje. Odvodový systém sa nedá zmeniť kozmetickými úpravami. Reformy je nevyhnutná a zo všetkého najviac by pomohlo pomenovať veci svojimi menami. Časť odvodov má totiž povahu daní. Len pri máloktorých odvodoch je jasné, čo si človek predpláca a koľko ho to naozaj stojí. Nik doteraz nepovedal akú mieru solidarity očakáva štát od občana, nik sa ani nespýtal . Jedno z odporúčaní štúdie o možnostiach znižovania odvodového zaťaženia, ktorú vlani pripravila Podnikateľská aliancia Slovenska hovorí o tom, že „…pri každej službe, poskytovanej za povinné odvody, treba skúmať, či by sa nemohla stať predmetom dobrovoľného a súkromného poistenia. Pri niektorých odvodoch (nemocenské poistenie, poistenie proti nezamestnanosti, úrazové poistenie) by sa to podľa väčšinovej mienky stať mohlo a malo. To by umožnilo čiastočné zníženie odvodového zaťaženia.

Odvodové zaťaženie nie je len otázkov sadzieb, ale predovšetkým štruktúry. Nielen pohľad zvonka naznačuje rozsiahle deformácie. Požiadavka vtesnaná do vety – „jeden odvod, jedna dávka“ – nateraz zaváňa extrémizmom, po čase sa môže stať riešením.