Problém reštrukturalizácie bánk dosť často rezonuje aj v politických kruhoch – najčastejšie účelovo a podľa straníckej príslušnosti – od aleluja až po ukrižuj. Aj preto dávame v rozhovore o tomto probléme priestor Ladislavovi Vaškovičovi a Dušanovi Jurčákovi, vtedajším prezidentom Všeobecnej úverovej banky a Slovenskej sporiteľne. Obaja majú čo povedať anajmä môžu zodpovedne posúdiť vtedajší stav týchto bánk.
Všeobecná úverová banka a Slovenská sporiteľňa si v minulosti neraz vyslúžili spŕšku kritiky, za spravovanie úverov. Bola táto kritika pravdivá?
Ladislav Vaškovič: Čísla o stave VÚB, ktoré sú verejne známe, boli v skutočnosti ešte tristnejšie. Boli hlboko pod hranicou únosnosti a tolerancie – možno povedať, že nezodpovedali kritériám, ktoré sa kladú na štandardné banky. Avšak iba naivný človek si môže myslieť, že suma 106 mld. Sk, ktoré predstavovaliodsunuté úvery z reštrukturalizovaných a následne privatizovaných bánk, bola dôsledkom iba chybných rozhodnutí bývalého manažmentu oboch bánk. Mimochodom, medzi úvery, ktoré sa z týchto bánk odsúvali, sa mohli zaradiť iba tie, ktoré sa poskytli klientom pred príchodom mnou riadeného predstavenstva. Isteže možno diskutovať o tom, či 5, 10 alebo 20 % z odsunutých úverov bolo poskytnutých v dôsledku chybného rozhodnutia. Dnes je ťažko zistiť, koľko z nich poskytli netransparentne a koľko má na svedomí nedostatočné know-how. Napríklad vo VÚB veľkú časť zlých úverov predstavovali úvery prevzaté v roku 1990 z bývalej Štátnej banky Československej. Tieto úvery, napríklad pre obranný priemysel, vznikli ešte v plánovanej ekonomike. V dôsledku živelnej „reštrukturalizácie“ ekonomiky sa stali nedobytnými. Navyše, problémy bankového sektora sa postupne kumulovali, pretože sa neriešili vôbec, alebo iba čiastočne.
Dušan Jurčák: Všeobecne bolo známe, že Slovenská sporiteľňa bola dlhé roky – v reči bankárov – dlhá, teda mala prebytok vlastných zdrojov. Tie ukladala v iných bankách, napríklad aj vo VÚB. Napriek tomu, koncom roku 1998 mala sporiteľňa kapitálovú primeranosť veľmi blízku nule a pomaly sa prepadala do záporných čísel. Vravia o tom jasnou rečou audity, ktoré sú dostupné vo výročných správach z tých rokov. Situácia bola zrelá na riešenie, ktoré zvlila vláda SR. Každé iné riešenie by v tom čase bolo bývalo nielen drahšie, ale trvalo by dlhšie a sotva by bolo také efektívne.
Je objem odsunutých úverov do Slovenskej konsolidačnej objektívny?
L. Vaškovič: Banka sa do zlej situácie dostávala postupne vplyvom viacerých faktorov. Aj preto objem klasifikovaných úverov z roka na rok rástol. Vplývali na to predovšetkým otrasy, ktorými prechádzala slovenská ekonomika. Pád podnikov v danom období spôsobil, že ich záväzky voči bankám boli postupne nedobytné. Okrem toho počas rokov sa menil systém vykazovania stratových úverov – centrálna banka rok od roka sprísňovala kritériá, takže v roku 1998 sa už kritériá na zaradenie úveru medzi klasifikované v podstate blížili medzinárodným štandardom, a teda realite. Nepriaznivý vývoj úverového portfólia sa prejavil zhoršujúcimi sa hospodárskymi výsledkami bánk, a postupným znižovaním kapitálovej primeranosti. To sa netýkalo iba VÚB, ale viacerých bánk s významným podielom na trhu. Ak by sa v roku 1999 nebola v prvej etape reštrukturalizácie odsunula z VÚB časť klasifikovaných úverov, tak by bola banka skončila s kapitálovou primeranosťou pod mínus desať percent. A to by bola bez vonkajšieho zásahu neriešiteľná situácia. Takže akékoľvek otáľanie by bolo vyústilo do nevyhnutnosti zaviesť v banke nútenú správu. Pritom VÚB mala v tom čase takmer 120 mld. Sk primárnych vkladov, z toho súkromní vkladatelia mali približne 70 mld. Sk. Masívny výber vkladov (ktorý nebol až taký nereálny) by bol banku jednoznačne priviedol k zániku. O dôsledkoch pre slovenskú ekonomiku, ale aj celý bankový sektor netreba hovoriť. Uplatniť zákon o ochrane vkladov by bolo zrejme oveľa drahšie, ako realizovaná reštrukturalizácia VÚB.
D. Jurčák: Nehovorme iba o úveroch odsunutých z VÚB, Slovenskej sporiteľne a IRB, ale je v tom aj Slovenská poisťovňa. Na ozdravenie Slovenskej sporiteľne bolo vynaložených: 4,3 mld. Sk, o túto sumu sa zvýšilo jej základné imanie. V prvom kole reštrukturalizácie boli odsunuté klasifikované úvery v objeme 22,8 mld. Sk a v druhom kole v objeme 12,9 mld. Sk, z ktorých štát zaplatil 9,6 mld. Sk. Spolu to teda bolo 32,4 mld. Sk. V prvej etape sa odsunuli klasifikované úvery dlžníkov, ktorí boli v konkurze, pritom často išlo o nemajetných dlžníkov. Viac sa od nich vymôcť azd ani nedalo. Tieto aktíva zbytočne zaťažovali bilanciu banky. V prevažnej miere išlo o úvery pre fyzické osoby, podnikateľov. Neboli medzi nimi úvery so zaujímavým objemom. V tom čase existovala ešte Konsolidačná banka, do ktorej sa odsunuli úvery v objeme 2,4 mld., zvyšok do Slovenskej konsolidačnej. Približne o vyše pol roka sa pristúpilo k druhej etape reštrukturalizácie, v ktorej sa veľmi citlivo vyberali tie úvery, ktoré môžu a majú byť odsunuté, pričom sa postupovalo podľa jednoznačných kritérií. So zoznamom odsunutých pohľadávok bol oboznámený hlavný akcionár Slovenskej sporiteľne – Ministerstvo financií SR. V druhej etape sme odsunuli pohľadávky v objeme 12,9 mld. Sk, pričom 3,3 mld. Sk zaplatila Slovenská sporiteľňa z vlastných zdrojov – z už vytvorených opravných položiek.
Napokon, koncom októbra a začiatkom novembra roku 1998 rady pred VÚB predsa len stáli…
L. Vaškovič: Tento útok na banku sa aj vďaka vtedajšej ministerke financií a podpredsedu vlády pre ekonomiku podarilo odvrátiť, ale môžem potvrdiť, že banka sa nachádzala v najkritickejšom bode svojej existencie.
Vráťme sa však k odsunutým úverom. Kritici reštrukturalizácie argumentujú, že výber odsúvaných úverov nebol objektívny. Mal sa v nich urobiť audit?
L. Vaškovič: Keďže išlo o tisíce úverov, audit nebol z časového hľadiska možný. Treba si totiž uvedomiť, že koncom roka 1999 o bytí či nebytí banky rozhodovali iba dni, nie mesiace, ktoré by boli na vykonanie auditu nevyhnutné. Nehovoriac o tom, koľko by taký audit stál a či by viedol k iným záverom než k tým, ktoré boli realizované.
D. Jurčák: Je v tom nielen časový problém, pretože taký audit netrvá dva týždne, ale aj kompetenčný problém. Čo by sa kontrolovalo? V každom prípade by musel majiteľ banky (ktorý by za audit platil) stanoviť kritériá, podľa ktorých by sa odsúvané pohľadávky posudzovali, čo sa však, ako sme už povedali, muselo urobiť aj tak. Potom by audítori, ktorých služby nie sú lacné, posudzovali úver za úverom, či spĺňa niekoľko jasne určených kritérií? To je nielen mrhanie schopnosťami vysoko kvalifikovaných odborníkov, najmä však peniazmi. Presne takýto audit však urobili banky a Ministerstvo financií SR, ktoré skutočne kontrolovalo odsúvané úvery. Akú pridanú hodnotu by potom mal draho zaplatený audit urobený renomovanými audítorskými firmami?
Kríza bankového sektora nebola však iba slovenskou špecialitou. Okolité krajiny museli riešiť analogické problémy. Využili podstatne iný spôsob?
L. Vaškovič: Rozdiel bol iba v tom, aký model pri ozdravení bankového sektora sa v jednotlivých štátoch použil. Napríklad Maďarsko privatizovalo relatívne rýchlo, avšak nie úplne – štát si ponechal pomerne dlho majoritu v OTP. Poliaci privatizovali a napokon aj privatizujú svoj bankový sektor postupne a relatívne pomaly. V Českej republike musel štát na ozdravenie bankového sektora vynaložiť podľa niektorých publikovaných údajov asi 500 mld. českých korún. Pritom do tejto sumy nie sú pravdepodobne zaradené všetky straty vyplývajúce z kolapsu Investičnej a Poštovej banky, pretože arbitráž s pôvodným vlastníkom zatiaľ ešte nie je skončená.
Takže ozdravenie bankového sektora sa nerealizovalo zadarmo ani v jednej z vymenovaných krajín. Každá krajina použila v tomto procese iný model, s istotou však možno povedať, že odkladanie riešenia týchto problémov celý proces ozdravenia predražovalo. Pravda, ozdravenie slovenského bankového sektora z hľadiska vynaložených nákladov bolo drahé, ale v pomere napríklad s Českou republikou vyšlo lacnejšie. Pomerne málo sa kvantifikujú pozitívne dopady reštrukturalizácie. Napríklad pozitívny dosah znížených úrokových sadzieb na podnikovú sféru a v neposlednom rade na náklady štátu pri získavaní zdrojov, viď 27-percentný výnos u štátnych dlhopisov v rokoch 1997-98.
D. Jurčák: Nechcem byť pesimistom, ale nielen okolité krajiny z času na čas musia riešiť analogické problémy. Transformujúce sa krajiny museli za ozdravenie svojho bankového sektora zaplatiť viac ako Slovensko. Po predaji Slovenskej sporiteľne sme robili analýzu – porovnávali sme náklady a výnosy spojené s reštrukturalizáciou a následnou privatizáciou Slovenskej a Českej sporiteľne, ktorú kúpil ten istý strategický investor. Slovenská sporiteľňa vychádza z tohto porovnania neuveriteľne dobre.
Tak prečo potom model reštrukturalizácie uplatnený v SR neustále vyvoláva aj kritiku?
L. Vaškovič: Náš model bol jedným z neveľa jednoznačne úspešných ekonomických projektov predchádzajúcej vlády. Veľmi dobre ho hodnotí aj Svetová banka a Medzinárodný menový fond. Projekt reštrukturalizácie kladne hodnotí aj domáca podniková sféra. Napokon, všetky známe reštrukturalizácie bankového sektora (napríklad aj vo Francúzsku) sa realizovali v podstate podľa tohto modelu. Klasifikované úvery sa vyviedli z bánk, pričom proces v jednotlivých krajinách sa líšil iba tým, v akej inštitúcii sa tieto úvery sústredili. V každom prípade ich však zaplatili daňoví poplatníci. Inej cesty niet. Žiadne, iné opatrenie, napríklad sebadrastickejšie znižovanie vlastných nákladov – akokoľvek nevyhnutné – by banku nezachránilo.
Keďže, žiaľ, ako obvykle, doma nie je nik prorokom, tento projekt sa v SR nehodnotil vždy iba pozitívne. Veľa chýb v ňom nachádzali a hlavne v súčasnosti nachádzajú aj tie politické kruhy, ktoré reštrukturalizáciu odkladali alebo sa v predchádzajúcej vláde dokonca podieľali na moci. Navyše, kritici (ani z radov politikov) zatiaľ nepredložili žiadny alternatívny model na riešenie problémov bankového sektora – dokonca ani s odstupom piatich rokov, ktoré uplynuli od začiatku procesu reštrukturalizácie.
Náklady na reštrukturalizáciu predsa len mali aj iný menovateľ ako odkladanie, nie?
L. Vaškovič: Proces reštrukturalizácie sa realizoval s výrazným oneskorením. Pred tým sa udiala neriadená reštrukturalizácia ekonomiky. Podniky závislé od exportu do krajín združených v bývalej RVHP sa nedokázali preorientovať na iné trhy a tak celé odvetvia hospodárstva sa ekonomicky zrútili. Následne padli aj úvery v bankách, v ktorých sa pád ekonomiky iba zaúčtoval. Pozitívom je, že v dôsledku reštrukturalizácie bankového sektora, a to treba zdôrazniť, dve vedúce banky prežili a stali sa životaschopnými.
D. Jurčák: Odkladanie reštrukturalizácie cenu za ozdravenie bánk nesmierne zvýšilo. Už v roku 1995 bolo evidentné, že Slovenská sporiteľňa sa vlastnými silami z problémov, do ktorých sa dostala – nesplácané úvery poskytnuté v malej privatizácii – nedostane. Navrhovaný objem, ktorý by bol stačil na ozdravenie sporiteľne bol okolo 4 mld. Sk. O štyri roky neskôr to bolo spomínaných 36,7 mld. Sk. Výška splatených úrokov priamo úmerne závisí od času, za ktorý sa musia splácať.
Nemálo kritiky, najmä však v súvislosti so skrachovanými bankami, sa ušlo aj bankovému dohľadu centrálnej banky…
L. Vaškovič: Centrálna banka a jej bankový dohľad prešli istým vývojom. Národná banka Slovenska zo začiatku – z celkom pochopiteľných dôvodov – preferovala relatívne mäkké hľadiská pri kategorizácii úverov, postupne však svoje požiadavky pritvrdzovala. Je jasné, že skokovité a razantné zvýšenie kritérií by privodilo kolaps minimálne u dvoch vedúcich bánk.
D. Jurčák: Tak ako mnoho iných inštitúcií, aj bankový dohľad vznikol až po zmene spoločenských pomerov. Pracovali v ňom ľudia bez skúseností. Bolo by to veľmi lacné a nespravodlivé, keby som kritizoval bankový dohľad za to, že v roku 1994 nevedel to, čo sme vedeli v roku 1998. Vtedy to už, napokon, videl a vedel aj kritizovaný bankový dohľad.
A čo hovoríte na nápad predať banky za korunu?
L. Vaškovič: Žiadna z reštrukturalizovaných bánk sa na konci roku 1998 nedala predať nie za korunu, ale ani vtedy, ak by bol štát kupcovi priplatil hoci aj 10 mld. Sk. Objem odsunutých úverov hovorí totiž jasnou rečou, koľko by prípadný investor musel investovať do ozdravenie úverového portfólia.
D. Jurčák: Je to nerealizovateľný projekt nielen preto, že ozdravované banky nemali vtedy hodnotu ani jednej koruny. Navyše, treba zvážiť aj časový faktor. Ak by sa bola slovenská vláda rozhodla každú z ozdravovaných bánk predať po korune, musela by vyhlásiť medzinárodný tender. O prihlásených záujemcoch by musela centrálna rozhodnúť, či sa môžu zoznámiť s citlivými údajmi o týchto bankách. Po vykonaní due diligence by ponúkli nejakú sumu, ktorá by okrem spomínanej koruny zahrňovala požiadavky, koľko treba za každú z týchto bánk doplatiť. Tento proces by pravdepodobne trval dlhšie ako proces reštrukturalizácie. A to nechcem domýšľať, čo by robili klienti týchto bánk, ak by sa verejne publikovalo, že stoja iba jednu slovenskú korunu.
VÚB podľa jedných začala strácať zahraničné úverové linky, pretože pre svojich partnerov sa stávala nedôveryhodnou. Podľa iných mala otvorených viacero úverových liniek. Takže mohla získať zdroje aj zo zahraničia?
L. Vaškovič: Banka mala poskytnutých k dispozícií viacero úverových liniek, boli však účelové, na podporu exportu určitých komodít, či okruhu výrobkov. Neboli to teda úvery pre VÚB – banka v nich vystupovala iba ako sprostredkovateľ. Tieto linky však minimálne využívala, pretože podmienky na poskytnutie úverov boli tvrdé, čo súviselo aj s vtedajším ratingom SR. Slovensko bolo v neinvestičnom pásme ratingovej stupnice každej z významných ratingových agentúr. Navyše, záujem o tieto prostriedky medzi našimi klientmi zmenšovalo kurzové riziko.
V rokoch 1995 – 1996 získala VÚB dve zahraničné linky – jedna z nich bola od Merrill Lynch vo forme podriadeného dlhu. Neskôr sa banka ani nepokúšala získať ďalšie úverové linky. Podmienkou totiž bolo poskytnúť údaje o VÚB podľa medzinárodných štandardov. Na dokreslenie: v roku 1998 spoločnosť Merrill Lynch zvažovala predať dlh VÚB s diskontom viacerých desiatok percent, čo hovorí za všetko vzhľadom na možnosti získať nové linky.
Niektorí kritici reštrukturalizácie tvrdia, že ozdravené banky si mali a aj mohli vyliečiť svoje rany výnosmi zo štátnych dlhopisov, ktoré v rokoch 1997 a 1998 vysoko presahovali dvadsať percent ročne.
L. Vaškovič: Je to pseudoargument. Stačí poznať zoznam investorov kupujúcich štátne dlhopisy – VÚB ich vzhľadom na nedostatok zdrojov nakupovala iba v minimálnej miere. Štátne dlhopisy kupovali a výnosy z nich inkasovali banky, ktoré mali voľné prostriedky. Takže vysoké výnosy zo štátnych dlhopisov sa neprejavili v hospodárskych výsledkoch VÚB.
D. Jurčák: Tieto výnosy síce síce presahovali 20 % ročne, ale úroky na vkladoch boli 15 % ročne, takže výnosom banky bola iba príslušná marža, aj to až po zdanení. Ľahko možno vyrátať v akom objeme by musel štát emitovať dlhopisy s týmto výnosom, aby si banky kryli straty. Pri takomto pokuse ozdraviť vybraté banky by SR namiesto vynaložených 106 mld. Sk musela zaplatiť aspoň 500 mld. Sk, čo by výrazne zvýšilo štátny dlh. Nehovoriac o ratingu SR. Navyše, ak by štát udržiaval takéto vysoké výnosy zo štátnych dlhopisov iba preto, aby pomohol niektorým štátnym bankám, udusil by podnikateľskú sféru. Súčasná úroveň úrokových sadzieb, ktorá je skutočne výsledkom reštrukturalizácie vybratých bánk, dáva jednoznačnú odpoveď aj na túto otázku.
Vysoké úroky sa týkali aj poskytovaných úverov, že áno?
L. Vaškovič: Veľmi často to boli nesplácané úroky a neskôr aj nesplácaná istina, čiže fiktívne výnosy, z ktorých však banky odvádzali do štátneho rozpočtu reálne dane.