Šesticu reformných zákonov pripomienkovali už moji predrečníci – s ich pripomienkami SLeK súhlasí.

Ja by som sa chcela v stručnosti zamerať na zákon č. 140/1998 o liekoch a ZP a to hlavne na 2 body tohoto zákona:

1. zriadenie výdajní liekov v hypermarketoch

2. majiteľstvo lekární nelekárnikmi – fyzickými či právnickými osobami.

Na úvod mi dovoľte štyri konštatovania:

1. lekáreň je zdravotnícke zariadenie, nie obchod

2. liek – nie je tovar bežného charakteru, ale prostriedok na prinavrátenie a ochranu ľudského zdravia, na jeho výber sa nevzťahujú klasické pravidlá trhu

3. lekárnik je posledná kontrolná inštancia lieku, na jeho ceste od výrobcu k pacientovi, to znamená, že jeho funkcia sa stáva rozhodujúcou pre správne a bezpečné užitie lieku

4. poskytovanie lekárenskej starostlivosti je zdravotnícka starostlivosť a nie biznis.

Voľnopredajný liek má účinnú latku, maximálnu terapeutickú a dávku, nežiadúce účinky a interakcie – či už s potravinami, alkoholom ale hlavne s inými liekmi, ktoré boli pacientovi predpísané na lekársky predpis. Hlavne na posledný typ interakcií má možnosť upozorniť lekárnik, ktoré obe výdaje realizuje v lekárni.

Často sa argumentuje zlepšením dostupnosti voľnopredajných liekov. Chcela by som upozorniť na skutočnosť, že už v súčasnosti existujú v mnohých hypermarketoch lekárne – je potrebná duplicita? Vieme, že hypermarkety sú vo väčších mestách, kde je dostatočne hustá sieť verejných lekární priestorovo a personálne kvalitne vybavených. Na druhej strane malé vidiecke lekárne sú už v súčasnosti ohrozené a zánik niektorých z nich je realitou. Preto stanovisko SLeK k tomuto návrhu je negatívne.

Majiteľstvo lekární

Lekárenstvo, ako slobodné povolanie má v Európe 750-ročnú tradíciu. V 10-tich krajinách z bývalej európskej 15-ky je sieť lekární regulovaná a vlastníctvo lekární v rukách lekárnikov.

Podľa nášho názoru držiteľom licencie na prevádzku verejnej lekárne a majiteľom liekov, by mal byť výlučne kvalifikovaný odborník – lekárnik. Jeho ekonomická nezávislosť je základným predpokladom pre výkon slobodného lekárnického povolania, v súlade s odbornými, etickými a morálnymi princípmi, ktoré sú rovnocenné pri výkone tohoto povolania.

V poslednom čase sme sa mohli oboznámiť s oficiálnymi štatistikami, ktoré poukazujú na pokles počtu pacientov v ambulantných aj v lôžkových zariadeniach, ako aj na pokles výdavkov na lieky. Reformné zákony smerujú k tomu, aby tieto ukazovatele mali naďalej klesajúcu tendenciu. Je potrebná v tejto situácii bezbrehá liberalizácia pre zriaďovanie verejných lekární? Možno lekární bude veľa, ale s minimálnym personálnym a prístrojovým vybavením a s nízkou kvalitou poskytovaných služieb občanom – pacientom. Plnohodnotná lekáreň poskytuje aj individuálnu prípravu liekov na základe lekárskeho predpisu, ktorá je z finančného hľadiska málo lákavá, lebo vyžaduje príslušné personálne a prístrojové vybavenie a je časovo náročná. Stanú sa takéto lekárne minulosťou?

Pre príklad vysokokvalitného fungujúceho systému lekárenskej starostlivosti, ktorý sa vyvíjal kontinuálne netreba chodiť ďaleko, stačí prekročiť najbližší hraničný priechod do susedného Rakúska.

Dr. Tóthová