Je lepšie nepredstavovať si štátny rozpočet ako prejav dobrej vôle. Rozpočet totiž nahrádza slobodnú voľbu. Niekedy dobre, inokedy mizerne. Sotva si možno predstaviť, že po každej výplate treba zájsť na poštu a zaplatiť zloženkou príspevok na obranu, na stavbu diaľnic, na platy úradníkov….Niežeby poštárom chýbali pečiatky alebo chuť ich používať. Zaplatiť dane je jednoduchšie (aj keď rovnako nemilé). Štátny rozpočet potom z jedného vreca posiela peniaze vojakom, cestárom, úradníkom…odborným termínom pre túto činnosť je slovo prerozdeľovanie. Je dosť nezrozumiteľné, aby sa zaň schovali zmysly aj nezmysly.

Problémom štátneho rozpočtu primárne nie sú peniaze, ale miera „prerozdeľovania“. Miera hovorí o tom, o akú časť života spoločnosti sa stará štát, bez toho, aby sa musel trápiť názorom verejnosti na zmysluplnosť výdavkov. Vo voľbách, raz za štyri roky občan odovzdá hlas, splnomocní politikov, aby rozhodovali. Je to demokratické, možno aj praktické. Moc máva zavše problém „spratať sa do kože“ a verejné výdavky vníma ako vlastnú dobromyseľnosť. Hovorieva, a nie zriedka: pridali sme školám, nemocniciam, hasičom, umelcom, lyžiarom…pravda je taká, že iba prerozdelili. Moc nerada pripomína, že ak pridala jedným, musela iným zobrať.

Pri pohľade na návrh rozpočtu sa zdá, že krajinu čakajú lepšie časy. Je to vec relatívna, lebo nikdy nebude tak dobre, aby sa to nedalo interpretovať ako bieda. Miera prerozdeľovania sa zníži v roku 2007 na 40,7 percenta. V roku 2002 sa na Slovensku prezdeľovalo viac, až 45 percent hrubého domáceho produktu. Znamená to, že štát rozhodoval o 45 korunách z každej stovky, ktorú občania, firmy a domácnosti vyprodukovali.

Miera prerozdeľovania je však trocha šálivé číslo. Hoci štát prerozdeľuje menej, má na použitie viac peňazí. Percento zo sto je menej ako percento zo stopäťdesiat. Možno preto sa „prerozdeľovači“ nebránia, naopak zväčša sa tvária pokrokovo. Hrubý domáci produk rastie, peňazí je dosť, prerozdeľovať sa bude jedna radosť. Napriek všetkému má Slovensko vládu, ktorá sama pracuje na znížení vlastného vplyvu. To je pre občana dobrá správa.

Menej povzbudivé je poznanie, že v čase prípravy a schvaľovania rozpočtu sa ešte stále dokážu niektorí členovia vlády prezliecť do hávu „spravodlivých“. Bojujú o vyššie výdavky a sú úspešní. V nasledujúcich troch rokoch poskytne rozpočet viac peňazí napríklad na výstavbu diaľnic. V roku 2005 to bude skoro raz toľko ako teraz. Argumentácia je pôsobivá, nespochybniteľná. Kto je proti, je proti rozvoju. Po dobrej ceste prídu investori, regióny zbohatnú, ľudia si naplnia peňaženky, lebo dostanú prácu, je až neuveriteľné ako pásy asfaltu a betónu menia ľudské osudy.

Stavať napríklad diaľnice je program. Najväčšou nevýhodou programu je nezrušiteľnosť. Občania ich zastaviť nedokážu, lebo ani nemajú motív. Veď program, akýkoľvek, ich nestojí veľa, možno pár sto korún ročne. Keď sa v USA v osemdesiatych rokoch pokúsili zrušiť niektoré programy, neuspeli, ušetrili zopár miliárd, len zlomky rozpočtu. Programy sa ukázali ako mimoriadne životaschopné, na sebazáchovu vydali veľa energie, aby mohli ďalej driemať. Inak sú programy dobrá vec, lebo vnášajú do financovania transparentnosť. Z pohľadu súčasného uvažovania sa za chybu nepovažuje ani to, že z peňazí vetkých sa platia výhody niektorým.

Návrh štátneho rozpočtu, ktorý predložilo ministerstvo financií je lepší ako všetky predchádzajúce. Dá sa však očakávať, že spokojní nebudú ani tí čo dostanú viac. To je dobre. Najlepšia by bola všeobecná nespokojnosť. Keď nič iné, bol by to signál, že štát nerozhadzuje. Nič viac si nemožno želať.