Vyhlásenia akademických predstaviteľov o svetovej úrovni našich škôl, ktoré brzdí len nedostatok peňazí, znejú zo dňa na deň smiešnejšie a študenti, ktorých rodičia si to môžu dovoliť, svoj názor vyjadrujú jasne: odchodom do Prahy alebo ešte ďalej.

V rámci systému síce existujú výnimky – katedry, ktoré poskytujú naozaj kvalitné vzdelanie, či pedagógovia, ktorí produkujú výskum relevantný v kontexte diania vo svetovej vede. Tieto pozitívne deviácie sú však iba ukážkou, čo dokážu silní jednotlivci s vysokou integritou aj v rámci nefunkčného systému so zvrátenými motivačnými mechanizmami. Robia to často za menej peňazí

a v horších podmienkach ako ich menej kvalitní kolegovia na univerzitách, ktorým vďačíme za to, že sme krajina s najvyšším počtom univerzít na počet obyvateľov.

Kto zmeria kvalitu?

Kvalitu v skutočnosti nikto nemeria, neporovnáva a väčšine v systéme to úplne vyhovuje. Štát rozdeľuje pomerne malý, no istý balík peňazí medzi školy, ktoré nemajú problém naplniť kapacity – záujem o štúdium a spoločenská potreba počet miest prevyšuje.

Model financovania na študenta podľa ekonomickej náročnosti odborov, ktorý ministerstvo zaviedlo pred pár rokmi, vykročil dobrým smerom – nastavil diskutovateľné, ale jasné kritériá, podľa ktorých môžu výšku svojho rozpočtu vysoké školy ovplyvňovať svojimi rozhodnutiami. Sám však v absencii konkurenčného prostredia dokáže motivovať len k obmedzeným zmenám, najmä k zvyšovaniu počtov študentov, bez ohľadu na kvalitu vzdelania, ktoré dostávajú.

Navyše, chorý systém, fungujúci za verejné prostriedky, sa do veľkej miery spravuje sám. Štruktúra moci konzervovaná zákonmi dáva všetkým fakultám (v Rade vysokých škôl) a univerzitám (v Slovenskej rektorskej konferencii) rovnaký hlas. Slabšia väčšina je schopná brzdiť a blokovať akékoľvek zmeny, ktoré by sa pokúšali odstrániť nivelizáciu.

Štát akoby na kvalitu vysokých škôl rezignoval: akreditačná komisia už pred pár rokmi prestala aplikovať systém hodnotenia kvality fakúlt, ktorý svojho času aspoň mierne ovplyvňoval rozdeľovanie peňazí. Navyše ju čaká reakreditácia všetkých vysokých škôl,

v ktorej bude vzhľadom na kapacitné obmedzenia ťažké prekročiť rámec hrubého a formálneho „štemplovania“. Akreditáciou preto asi prejde prakticky každý. Šancu pomôcť by mali aj rebríčky, kde by štát využil svoj vplyv na získanie porovnateľných údajov o jednotlivých školách, takýto krok však nie je vnímaný ako priorita.

Legalizácia reality

Návrh spoplatnenia vysokoškolského štúdia, ktorý v ostatných dňoch padol aspoň nateraz za obeť nestabilite vládnej koalície, nebol riešením problémov vysokého školstva. Nabúraval však chorý systém aspoň na jednom mieste tým, že umožňoval školám tak veľmi potrebnú diferenciáciu a zavádzal určité prvky trhu. Ministerstvo školstva samo nedokázalo včas pripraviť priechodnú reformu a druhý pokus prešvihol koniec obdobia, keď hviezdy reformám ešte žičili. Nový návrh z konca minulého roka získal síce podmienečnú podporu rektorov a médiá ho prijímali takmer ako fait accompli, narazil však na potrebu poslancov zaujímať odlišné pozície.

Odložený návrh legalizoval ekonomickú realitu toho, že vysoké školstvo rozhoduje

o alokácii obmedzeného zdroja (vzdelania), za ktorý sú ľudia ochotní priplatiť. V zvrátenom vnímaní, ktoré dlhodobo vyznáva veľká časť spoločnosti, bojujúca za zachovanie status quo, znižoval dostupnosť vysokoškolského štúdia. V skutočnosti však len reflektoval to, že vysokoškolské štúdium už dnes nie je dostupné bez obmedzení a znižoval dotáciu rodinám, ktoré ju síce potrebujú, ale dostávajú ju len na úkor ďalších rodín, ktorých potreba nie je o nič menšia. A že ak štát nespravodlivo rozdáva obmedzenej skupine ľudí, tí by mali časť nákladov neskôr vrátiť, aby sa skupina príjemcov postupne rozrastala.

Otázka kvality

Sociálne štipendiá, násobne štedrejšie než tie dnešné, zrazu pre niektorých kritikov neboli dostačujúce a návrh kritizovali preto, že nedosahuje ciele, ktoré si ani nekladie – napríklad že „nerieši otázku kvality“. Ľuďom, ktorých dlhodobo netrápia zvrátené dosahy dnešného systému, chýbali presné analýzy dosahov zmien. Predstavitelia škôl predávajúcich diplomy za dary nadáciám pobúrene vysvetľovali, že vzdelanie nie je tovar.

Odpor prichádzal zo strany jasných a pochopiteľných záujmov. Súčasným študentom sa nepáčilo, že mali platiť časť účtu za nekvalitné vzdelanie – niet sa im čo čudovať. Podobne odpor k využitiu dotácií na internáty adresnejším spôsobom (návrh by ich presunul na zvýšenie sociálnych štipendií) je ľahko čitateľný: dnešný mechanizmus vyhovuje školám, ktoré internáty vlastnia, aj študentom, ktorí tam za dotované ceny bez ohľadu na vlastnú schopnosť platiť bývajú.

Opakované pokusy o riešenie „otázky kvality“ však naznačujú, že najlepšie by sa táto otázka vyriešila sama, keby štát prestal trhovým silám klásť vo vysokom školstve množstvo nelogických prekážok. Štát by mal pomôcť kvalitu merať a informovať o nej študentov a ich rodičov, ktorí by sa sami rozhodovali medzi dostupnými možnosťami. Konkurenčný tlak na vysoké školy by ich viedol k uskutočneniu zmien, o ktorých sa síce veľa hovorí, ale málo koná: zabezpečenie priestupnosti (nielen medzi Slovenskom a zahraničím, ale aj medzi vysokými školami na Slovensku), zohľadnenie dostupných údajov o kvalite (hodnotenia študentov, úspech v získavaní grantov) pri odmeňovaní zamestnancov, zohľadnenie záujmov a potrieb študentov pri tvorbe študijných programov. Ešte priamočiarejšie by bolo aspoň čiastočné otvorenie trhu súkromným vysokým školám. Proti tejto myšlienke sa však zúrivo búria vysoké školy na Slovensku a aj v mnohých iných krajinách Európy.

Utekať čo najďalej

Na odložení či neuskutočnení reformy však bude škodovať celá spoločnosť, pretože sa do nedohľadna posúvajú potrebné zmeny v systéme, ktoré by naplnili sny o „spoločnosti založenej na vedomostiach“. V dnešnej situácii sa rovnako skončí aj akýkoľvek iný reformný pokus, ktorý sa pokúsi zobrať pohodlný život vegetujúcej väčšine. Keď sa vláda k reforme vráti, hrozí riziko, že ju prijme v podobe, ktorá bude neudržateľná a zbytočná – bude tlak, aby sociálne štipendiá poberal pomaly každý študent, aby sa znížila maximálna platba a naďalej neefektívne dotovali internáty.

Mnohí si začínajú uvedomovať, aké bolo naivné očakávať, že rozpadávajúca sa koalícia udrží reformné tempo nasadené v minulom roku napriek odporu časti slovenskej verejnosti a ešte vždy silných záujmových skupín. Minister financií, ktorý sľúbil vysokým školám viac peňazí len pod podmienkou, že prejdú potrebnou reformou, je sám v ohrození. Naliatie ďalších peňazí do zlého systému bude opäť mrhaním verejných prostriedkov. Rovnako pridá pár kvalitným a množstvu nekvalitných a študenti a absolventi budú naďalej utekať čo najďalej od „svetovej úrovne“ v slovenskom ponímaní.

Autor pracuje v Inštitúte pre dobre spravovanú spoločnosť, je spoluautor podkladových analýz k návrhu spoplatnenia VŠ.