Po dlhých parlamentných diskusiách, rebelských činoch „odídencov“ a prezidentových morálnych úvahách sa to napokon podarilo – máme rozpočet na tento rok. Väčšinu ľudí problematika rozpočtu nezaujíma – nevedia, koľko, ako a či vôbec niečo dostanú.
Politici sa radi stavajú do role štedrých mecenášov. Menej hovoria o tom, koľko peňazí ľuďom zoberú na daniach a rôznych poplatkoch. Na budúci rok nám práve prostredníctvom daní chcú vziať 195 miliárd, teda v priemere 36-tisíc korún na občana – vrátane detí. Po prepočítaní na dospelých, ktorí by už aký-taký príjem mohli mať, sa táto čiastka zvýši až na 44-tisíc korún. Klamlivé je zdanie, že napríklad nezamestnaných či dôchodcov sa to netýka, keďže neplatia dane z príjmu. Lenže DPH a spotrebné dane platíme všetci. Stačí zájsť do obchodu a ani sa nenazdáme, ako rafinovane štát vytiahne peniaze z našej peňaženky. Práve na týchto (nepriamych) daniach zaplatíme 138 miliárd, teda 31-tisíc korún na každého dospelého občana.
Plánované príjmy štátu, 232-miliardový balík peňazí, však politikom nestačí. Rozhodli sa minúť o 78 miliárd viac – taký bude deficit. Argument, že sú to necelé štyri percentá toho, čo sa v krajine za rok vyprodukuje, neobstojí. Míňajú totiž o 34 percent viac, než vyberú. Okrem toho, na splácanie úrokov a ostatné platby súvisiace s úvermi štátu je vo výdavkoch vyhradená kolónka s viac ako 30 miliardami korún. Deficit tiež treba zaplatiť, ibaže neskôr. Z čoho iného než z našich daní?
Štátne hospodárenie s peniazmi s efektívnosťou nemá nič spoločné. Stačí sa pozrieť na kvalitu akejkoľvek verejne poskytovanej služby. Veľkou otázkou (s ľahkou odpoveďou) je, či množstvo a kvalita štátom poskytovaných služieb zodpovedá hodnote vzatých prostriedkov.
Autor je študent Ekonomickej univerzity v Bratislave.