Úradníka, ktorého prichytili pri braní úplatku neprepustili ani dva mesiace po udalosti. Nie, že by nechceli. Nemohli. Nevyhodili by ho ani keby sa opil, ba ani kedy sa dopustil názoru na spôsobilosť nadriadeného. Chybička v zákone. Zdá sa, že celý zákon štátnej službe je chybou. Pohľad z druhej strany glotového rukáva je samozrejme iný.

Úradníkov nahnal zákon do rezervácie. Stali sa chráneným druhom, dokonca ani pri premnožení im nehrozí vyhnanie z raja. Vyhodiť úradníka z práce je takmer nemožné, tolerancia štátu k ľudským slabostiam je významne vyššia ako v súkromnom sektore. Vo firme stačí, aby bol človek dosť viditeľne lenivý, v štátnom úrade nestačí byť ani hamižný.

Zákon o štátnej službe mal vniesť do úradov pokoj. Podarilo sa mu to až priveľmi. Norma chráni úradníctvo nielen pre politickým šantením po každých voľbách, stala sa brnením. Ťažkoodenci teraz necítia ani len prosebné pohľady, nedotkne sa ich nič okrem ohovárania. Za tento spôsob komunikácie označujú úradníci všetko, aj názory vyjadrujúce nespokojnosť s ich správaním a schopnosťou uvedomiť si, že státna služba nie je službou komusi imaginárnemu, že občan nie je stránka, ale človek s menom.

V súvislosti s korupciou na úradoch sa objavila aj úvaha, že na vine sú platy. Človek, ktorý rozhoduje o miliónoch by vraj nemal žiť od výplaty k výplate. Možno by to bolo lepšie naopak, mať vo vrecku milión a rozhodovať o zlomkoch. Lenže, kto už by robil na úrade, keby bol bohatý. Ibaže v úrade sa zbohatnúť nedá. Možno je štátna služba o inom ako o platoch. Veľkosť platu a veľkosť schopnosti prijať alebo pýtať uplatok nie sú v nijakej relácii.

Všetko v štátnom úrade sa rieši cez inštitút, ktorý dôverne nazývajú disciplinárkou. Vedúci úradu menuje komisiu, ktorá disciplinárny priestupok posúdi. Je to smiešne v krajine, kde falošný „kamaradenschaft“ predstiera, že je priateľstvom a kde sa pojmu solidarita priraďuje nastupídnejší z možných obsahov. Keby všetko zlyhalo, ostáva jediné riešenie. Piť a uplácať s vedúcim úradu, prinajmenšom navzájom.