Lekárnici – hoci zďaleka nie všetci – sa rozhodli, že svoje pohľadávky voči zdravotným poisťovniam, osobitne voči najväčšej Všeobecnej zdravotnej poisťovni, budú vymáhať menej sofistikovaným, ale o to účinnejším spôsobom. Prestali objednávať lieky, mnohí dokonca svoje lekárne zatvorili. Namosúrené a choré tisíce ľudí, presúvajúce sa od jednej lekárne k druhej v zúfalom úsilí zohnať svoj liek – nemôže nezabrať.
Prepálený boj
Nedá sa vyhnúť pocitu, že lekárnici svoj vzdor prepálili. Postaviť problém pohľadávok voči poisťovniam ako otázku prežitia totiž – vo väčšine prípadov – nie je namieste: farmaceutický biznis sa na Slovensku pohybuje nad úrovňou 20 miliárd korún ročne. Na začiatku lekárnickej akcie sa pritom odhady pohľadávok lekární voči poisťovniam pohybovali na úrovni od 5 do 7 miliárd, teda mierne nad úrovňou štvrtiny ročného obratu v tomto odvetví. Okrem toho, lekárne nie sú úplne závislé od platieb poisťovní: Pomer ich príjmov od poisťovní a priamo od pacientov (za rôzne doplnkové tovary, vitamíny, kozmetiku, čiastočne a plne hradené lieky) kolíše od 50:50 po 70:30 v prospech platieb od poisťovní.
To, že poisťovne často neplatia lekárňam v lehote splatnosti, je nepochybne hanebné, peniaze však k lekárnikom napokon v niektorej z neprestajných vĺn oddlžovania vždy dorazia. Lekárnický trh je stále atraktívny – zatiaľ neskrachovala ani jedna lekáreň a ich počet ešte stále mierne narastá.
Vláda prostredníctvom spoločnosti Veriteľ uvoľnila pre Všeobecnú zdravotnú na oddlženie 500 miliónov, k čomu treba pripočítať ďalších 174 miliónov z jej zdrojov. Navyše mohli lekárnici posielať svoje pohľadávky priamo Veriteľovi, ktorý sľuboval ich 100-percentné vyrovnanie, ale bez úrokov z omeškania a penále.
Iste, doposiaľ uvoľnená suma na oddlženie je iba okolo 10 percent z dlžôb voči lekárnikom. Lenže mnohí lekárnici nechcú ani to: prekáža im, že môžu stratiť penále a úroky. Na tie majú plné právo – je to štandardná súčasť všetkých obchodných zmlúv. Inak sa vec javí, ak budeme brať vážne posolstvo lekárnickej komory o hrozbe likvidácie ich stavu. Ak niekomu hrozí likvidácia, asi uprednostní rýchle vyplatenie 100 percent istiny dlhu a úroky oželie. Nezarobí, ale prežije. Druhá možnosť je, že s likvidačnosťou to nie je až také horúce a lekárne si jednoducho povedali, že skúsia vybojovať, čo sa dá. Lenže potom sa nemôžu brániť konštatovaniu, že pacienti im poslúžili ako dokonalí rukojemníci.
Poplatky: bod obratu
V tomto roku Všeobecná zdravotná podľa svojho hovorcu Milana Veleckého „až do septembra platila úhrady za lieky na úrovni 1 až 1,1 miliardy mesačne, čo priemerne predstavovalo takmer 90 percent skutočných nákladov“. Čo je ešte dôležitejšie: „Keby sme nesplácali dlhy z predchádzajúceho roka, sme schopní priebežne hradiť spotrebu v tomto roku.“ V septembri a októbri poisťovňa nezískala očakávanú návratnú finančnú výpomoc od vlády, napriek tomu však lekárnikom platila 800 miliónov mesačne.
Tento rok je pritom špecifický – podľa Veleckého totiž „od júna došlo k citeľnému poklesu spotreby liekov, hradených z verejných zdrojov“. Najvyššia, až 1,4-miliardová bola mesačná spotreba v máji, teda tesne pred zavedením poplatkov za recepty: ľudia sa výraznejšie predzásobovali. Vývoj od júna je však veľmi pozitívny – okrem poplatkov za recepty prináša úspory aj poplatok za návštevy lekára, ktorý prispel ich obmedzeniu. Okrem toho od leta môžu poisťovne určovať lekárom limity na finančný objem predpísaných liekov. „Očakávame, že celkové pozitívne úsporné efekty sa prejavia už v budúcom roku,“ dodáva Milan Velecký. Pozitívny obrat potvrdzujú aj čísla: v letných mesiacoch mal medziročný rast spotreby zápornú hodnotu, v septembri dosiahol iba 2 percentá. V predchádzajúcich rokoch pritom medziročne rástli výdavky na lieky tempom okolo 18 percent. Prichádza aj nová kategorizácia liekov – tá by len v cenovej zložke (aj bez poklesu počtu predpísaných liekov) mala priniesť ročne aspoň miliardovú úsporu. Práve zníženie cien mnohých liečiv, ktoré lekárnici nakúpili ešte za vyššie ceny, je podľa námestníka riaditeľa Všeobecnej zdravotnej Františka Valašeka jedným z dôvodov, prečo sa niektoré lekárne pokúšali vyvolať paniku – a zbaviť sa tak rýchlo liekov zo skladu. Nepochybne to nie je hlavná príčina lekárnického štrajku, jeden z bočných motívov však zrejme áno.
Prečo dlhy vznikajú?
Opomínanou, ale nadovšetko dôležitou otázkou je, prečo vlastne tieto dlhy vznikali a vznikajú? Predovšetkým, lekári nie sú motivovaní obmedziť plytvanie. Podľa hlavného poradcu ministra zdravotníctva Petra Pažitného sa až 95 percent návštev u lekára donedávna končilo predpísaním lieku, „čo bolo neudržateľné, pretože jasným výsledkom bol rast výdavkov, nekrytých zdrojmi“. Čo je horšie, niektorí lekári sú farmaceutickými firmami motivovaní predpisovať čo najviac – volá sa to marketingové akcie. Nevinne v tom nie sú ani lekárnici – napríklad distribučná firma Fides im v roku 2002 ponúkala súťaž: za každý odber liekov vybraných výrobcov nad 200-tisíc korún získavajú určitý počet bodov. Môžu vyhrať zaujímavé ceny – okrem zájazdov aj televízory, notebooky, fritézy, mikrovlnky, záhradné hojdačky s vankúšom, sprchové kúty, nafukovacie kánoe a iné drobnosti. Táto prax nie je ojedinelá. Má to len jeden háčik – čo lekár predpíše, to lekáreň vydá (alebo odporučí „správnu“ alternatívu) a poisťovňa musí preplatiť. O opodstatnenosti mnohých predpísaných a vydaných liekov je vzhľadom na uvedený „marketing“ možné pochybovať. Na ilustráciu – v prvom polroku sa z každej koruny, ktorú na zdravotnícku starostlivosť vydala Všeobecná zdravotná, až 43 halierov použilo na lieky. Poisťovne navyše nemôžu účinne kontrolovať, či na každý preplatený recept skutočne boli vydané lieky alebo či na recepty nevydávajú kozmetiku – čo sa občas skutočne deje.
Kauza lekárnikov len zdôraznila zrejmý fakt: kým sa v zdravotníctve nezačnú uplatňovať normálne trhové vzťahy, ktoré obmedzia motiváciu plytvať a naopak budú motivovať ku kontrole každej vynaloženej koruny, budú mať problémy nielen lekárnici, lekári, poisťovne a ministerstvo zdravotníctva, ale najmä občania.