Deficit je podľa slovníka cudzích slov úbytok, strata spôsobená zlým hospodárením. Slovo má aj význam, ktorý hovorí o nedostatočnom rozvinutí duševných schopností a vlastností. V prípade deficitu verejných financií je to zrejme kombinácia.
Takmer hodnotu modly získalo v poslednom čase číslo tri. Práve takú hranicu stanovili lídri Európskej únie pre podiel deficitu verejných financií na hodnote hrubého domáceho produktu. Znamená to vlastne, že vlády môžu „beztrestne“ míňať o tri percentá viac ako krajina vyprodukuje. Inými slovami je dovolené trocha sa zadlžovať. Nie je to len o makroekonomickom čarovaní s číslami. Všetky dlhy musí niekto zaplatiť a ten niekto je vždy občan. Vlády si požičiavajú radi, lebo ich to „nič“ nestojí, naopak umne použitý dlh im dokáže zabezpečiť znovuzvolenie.
Brzdy pre vlády
Vlády, aj slovenská, dostávajú peniaze od občanov, domácností a firiem. Žiadne vlastné nemajú. Do rozpočtu im príde sto, použiť môžu 103. Môžu sa tváriť ako dobrotivý strýko, ale dovtedy, kým všetci nepochopia že tie tri navyše zaplatia sami.
Možno aj preto kritérium z Maastrichtu rigorózne určilo tri percentá, možno má fungovať ako brzda pre šantivé vlády. Pre Národnú banku Slovenska je cieľ, o ktorom netreba špekulovať. Tak to je a basta.
„Tri percentá sú výsledkom politickej dohody,“ myslí si hlavný ekonóm Všeobecnej úverovej banky Vladimír Zlacký, pričom nespochybňuje, že rozhodnutiu predchádzali analýzy. „Koľko ekonómov, toľko výsledkov. Určite sa dá vyargumenovať aj iná ako 3 percentná hranica deficitu.“
Má občiansky preukaz dostať pätnásťročné dieťa, je vek osemnásť rokov dostatočný pre vydanie vodičského oprávnenia? „Viem si predstaviť, že Európska únia by mohla existovať bez hranice 3 percentného deficitu verejných financií, ale vyžadovalo by si to veľkú dôveru medzi krajinami. Museli by navzájom veriť svojim ekonomikám, byť presvedčené, že partneri neskolabujú, že nebudú na partnerstvo doplácať,“ hovorí riaditeľ Inštitútu pre sociálne a ekonomické reformy (Ineko) v Bratislave Eugen Jurzyca.
Všetko je veľa
O troch percentách možno polemizovať, pre každú krajinu je hranica bezpečnosti iná. „Pravdepodobne neexistujú racionálne dôvody prečo práve tri percentá. Ak vezmeme do úvahy vplyv stárnutie populácie, tak v Európe sú tri percentá veľmi veľa. V krátkej budúcnosti sa budú zvyšovať výdavky na dôchodky, bude čoraz menej ľudí, ktorí budú rozpočet plniť. Očakáva sa zvyšovanie výdavkov na zdravotníctvo….zároveň sa menej ľudí v produktívnom veku spôsobí klesanie výdavkov na nezamestnanosť,“ tvrdí Ľudovít Ódor, riaditeľ Inštitútu finančnej politiky na Ministerstve financií SR.
Pre predsedu Slovenskej obchodnej a priemyselnej komory Petra Mihóka predstavujú tri percentá „vyjadrenie snahy o udržanie stability celej európskej ekonomiky i meny. Dnes aj najsilnejšie krajiny EÚ majú problém toto kritériu plniť. Názory na racionalitu 3 percentnej hranice sa vyvíjajú. V stabilizovaných ekonomikách by to nemal byť problém.“
Za cenu reforiem
Deficit verejných financií na hranici 3 percentá z hrubého domáceho produktu má i nemá logiku. Jej nedodržanie môže spôsobiť oddialenie zavedenia eura, alebo aj nevôľu zaviesť euro. „Úzkostlivé stráženie tejto hranice by sa nemalo diať na úkor reforiem,“ hovorí V. Zlacký.
Ideu, že pre tranzitívne ekonomiky je výhodné používať deficit na „rozpumpovanie“ hospodárstva vyznáva P. Mihók. „Vyšší deficit umožňuje lepší rozvoj podnikateľských aktivít. Dá sa očakávať tlak na zmenu tohto kritéria, možno aj s tichou podporou veľkých krajín, ktorým by zmäkčenie podmienok tiež vyhovovalo.“
Dôvodov je veľa
Za posledných zhruba 15 rokov sa z rôznych dôvodov hovorí, že práve teraz by sme mali pracovať s deficitom. „Raz je to sociálna situácia, raz je to potreba rozbehnúť hospodársky rast, teraz sú to reformy…aj dobré dôvody môžu mať negatívny výsledok. Makroekonomická stabilita je základom pre všetko, pri nej si možno dovoliť čokoľvek. Keby sme žili v dokonalom svete, nehrozilo by zneužitie deficitu na iné ako proklamované ciele,“ apeluje E. Jurzyca.
Ľ. Ódor síce uznáva že „deficit môže byť prospešný, napríklad pri financovaní investícií dlhodobými úvermi,“ zároveň však ponúka dosť argumentov o tom, že žiaden z dôvodov pre „vyrábanie“ deficitov nemá takú váhu, aby ich ospravedlnil. Zodpovedné je hľadať zhodu v tom, čo má financovať štát a čo sa má platiť zo súkromných zdrojov.
Na tri percentá sa dá dostať dvoma spôsobmi. Alebo sa zvýšia príjmy, alebo sa znížia výdavky. Niekedy aj naraz oboje. Občiansky pohľad na vec je taký, že štát ľahko nachádza zdroje príjmov a málo šetrí.
Potrebujeme vysoký hospodársky rast, v tom sa zhodujú aj politici aj ekonómovia. Každá skupina má zrejme iné dôvody. Ak viac krajina vyprodukuje, môže viac míňať. Ak je tempo rastu vyššie ako rýchlosť zvyšovania výdavkov, tak vznikajú úspory. Nie sú fiktívne. Ak zo sto minieme 5 korún a potom z dvesto 8 korún, tak úspora je skutočná, hoci sme minuli viac.
Doplatia všetci
O reformách sa dá polemizovať. V budúcoročnom rozpočte sa predpokladá menej výdavkov na sociálnu sféru, šetrí sa aj na výdavkoch vlády. Zaťaženie občanov na budúci rok bude o čosi vyššie, ale vzhľadom na reálne príjmy nebude situácia dramatická.
Nedodržanie kritérií by asi nespôsobilo bezprostredne kolaps verejných financií, ale vplyv na menovú politiku by bol naozaj silný. Pre slovenskú korunu by znamenalo znehodnotenie kurzu, dopad by pocítili všetci na znehodnotení úspor.
Tri percentá na jednej strane pôsobia ako fetiš, na strane druhej „prílišná rozptýlenosť kritérií by spochybňovala kvality európskeho priestoru. Krajiny s vysokým deficitom by poškodzovali imidž celku, naopak krajiny s dobrou ekonomikou by niesli bremeno. Ide o to, že za problémy neplatí len ten, kto ich spôsobil, ale všetci,“ myslí si E. Jurzyca.
Často sa hovorí, že maastrichtské kritéria sú diktátom Európskej únie, vynucovaním disciplíny. Je to však najmä aj slovenský záujem. Kým niekto nepríde s presvedčivými argumentami, že vyšší deficit je prospešný a najmä, že ho vláda dokáže nezneužiť.
Písané pre týždenník Formát