Pre krajiny ako Slovensko, je kľúčové investovať najmä do infraštruktúry a až potom smerovať viac peňazí na ďalšie oblasti ako podpora výskumu a vzdelávania, povedal nedávno predseda vlády a myslel to vážne. Z obrazu slovenského školstva vidno, že myšlienka sa ujala už dávno.
Je viac ako pravdepodobné, že neexistuje relácia medzi dĺžkou cestnej siete a kvalitou ľudského kapitálu. Možno sa dá zovšeobecniť len skúsenosť, podľa ktorej čím je murár väčší, tým viac betónuje. Zaujatý užitočnou činnosťou ani nezbadá, že má medzery vo vzdelaní. Nič to, po širokej ceste si zájde do hypermarketu po glóbus západoslovenského kraja.
Peniaze vrazené do diaľnic a iných infaštruktúrnych projektov sú nepriehľadnuteľné, dá sa po nich poprechádzať i popredvádzať sa. Najmä pred voľbami sa to ráta.
Slovensku potrebuje aj cesty aj múdrosť. Oboje sa dá merať peniazmi, aj keď v druhom prípade je to dosť hlúpe. Ešte menej rozumné je zoradiť obe potreby podľa dôležitosti. Truhlíkovi na ceste do Európy diaľnica nepomôže. Nedouk si cestu nevie ani predstaviť, nie ešte postaviť.
Vysoké školy sa dnes uchyľujú k nedôstojnému žobraniu. S pozvánkami na zápis posielajú zloženky, aby ich študenti mohli obdarovať. Prax, ktorej sa normálne hovorí spoplatnenie školstva sa vydáva za charitu. Za diaľničnú známku sa platí len symbolický poplatok, hoci cena kilometra cesty vydá aj na niekoľko fakúlt. Jednoduché riešenia neexistujú, lebo keby existovali, tak by sa platilo aj za štúdium aj za používanie diaľnic. Každý by platil za to, čo používa. Štát by sa netváril, že koná dobro a neskrýval by sa za verejné statky, či lepšie povedané nepomenúval by nimi všetko, čo sa mu práve hodí.
V neblahej pamäti sa Vasil Biľak, topideológ rozvinutého socializmu, chválil, že Československo produkuje na hlavu viac cementu ako USA. Američania to prežili, Československo sa rozdelilo a cementu sa darí. Ešte vždy sa drží na najvyšších priečkach v hodnotovom rebríčku. Vzdelanie ho tak skoro nepreskočí, „zabetónoval“ sa dôkladne.
Kým nebudeme mať infaštruktúru, veda a vzdelanie sa musia uskromniť. Možno až tak, že nik nezbadá, že už tu nie sú.