Cestou z vojenského letiska v Bagdade do hotela Al Rašíd – v nepriestrelných vestách, prilbách, s ozbrojenou eskortou a cestou lemovanou širokým pásmom narýchlo vyklčovanej zelene, ktorá vraj poskytovala úkryt ostreľovačom – asi viacerým z nás napadlo, či nie je trocha predčasné v tejto krajine diskutovať o optimalizácii rýchlosti ekonomickej transformácie. Pochybnosti nerozptýlil ani obsah a tón debaty s Európanmi, pracujúcimi v Bagdade: O stratégii prežitia v tomto meste hovorili tónom, akým sa my zvykneme rozprávať o rannej dopravnej špičke. Rutina.

V sektore, v ktorom sa nachádza hotel aj konferenčné zariadenia, bol už pocit bezpečnosti omnoho väčší. Desiatky vojakov, kam len oko dovidí. Budovy strážené väčšinou malými Gurkhami, nepálskymi vojakmi, z ktorých britský výcvik vraj urobil synonymum odvahy, výdrže a disciplíny. Ohľaduplnosť, s akou je vložený život veľkého počtu koaličných vojakov do nevojenských priestorov – vrátane rozprávkových miestností Saddámových palácov – evokuje opačný pocit než na začiatku cesty: Cenné kreslá a nábytok zakryté a izolované od akýchkoľvek dotykov „verejnosti“, obrazy bývalého vodcu na pôvodných miestach – nezničené, iba zastreté. Hm, to nevyzerá na prístup, ktorý poznáme z Čiernych barónov. Škoda, že sa stabilitu z koaličného sektora Bagdadu nedarí rozšíriť na celú krajinu. Všetko by vyzeralo celkom inak.

Pozorne počúvajú

Predovšetkým zo strednej a východnej Európy pochádzali prednášajúci na konferencii o rekonštrukcii Iraku, ktorá sa pred pár dňami konala v Bagdade. Boli medzi nimi tvorca ruskej ekonomickej reformy Jegor Gajdar, niekdajší československý minister priemyslu a obchodu Vladimír Dlouhý, bývalý maďarský minister obchodu Peter Ákos Bod, guvernér lotyšskej centrálnej banky Ilmars Rimasevics či srbský minister financií a obchodu Božidar Djelič.

Keďže oficiálna štatistika dnes v Iraku takmer neexistuje, v mnohom sa treba spoliehať na pocity a osobné skúsenosti. Niektoré prekvapia. Vari najväčším prekvapením pre mňa bolo myslenie Iračanov. V súvislosti s reformami sa pýtali rovnaké otázky a vyjadrovali rovnaké obavy, aké sme počúvali okolo roku 1990 u nás doma. Nie je lepšie štátne podniky najprv ozdraviť a až potom predať? Nemáme sa báť zahraničných investorov, ktorým ide len o zisk? Môžu byť trh a demokracia v krajine implementované po desaťročiach totality?

V porovnaní s nami pred vyše desaťročím majú dnes ľudia v Iraku jednu obrovskú výhodu – vedia, že transformácia sa dá realizovať. Vedia to aj od ľudí, ktorí ju sami zažili a ktorým – tak sa mi zdalo – dôverujú viac než našinci západným teoretikom pred 10 či 15 rokmi. Veľmi pozorne počúvali slová Jegora Gajdara o tom, že rýchlosť a rozsah reforiem závisí do rozhodujúcej miery od politického rozloženia síl, či elegantnú prednášku Vladimíra Dlouhého o základných pilieroch reformy. Pozornosť vyvolala aj reakcia guvernéra lotyšskej centrálnej banky Ilmarsa Rimasevicsa, zdôrazňujúca nezávislosť emisnej banky Iraku. Odpovedal ňou na slová zamestnanca irackého ministerstva financií, ktorý hovoril o tom, že štátny rozpočet Iraku je vždy vyrovnaný. Ak chýbajú peniaze, ministerstvo financií si ich vytlačí v čase a rozsahu, ktorý mu vyhovuje.

Podobnosti v názoroch na reformy a neuveriteľne rozšírená znalosť angličtiny boli tým prekvapujúcejšie, že možnosti komunikovať so zahraničím pre domácich ľudí prakticky neexistujú. Muselo byť asi náročné dostať sa napríklad k dielam Jánosa Kornaia (ktoré niektorí ovládali), keď nemajú nijaký prístup na internet, súkromné noviny, ktoré navyše vraj evidentne nezamestnávajú ekonómov, vznikajú len v týchto mesiacoch, osobné kontakty na zahraničie sú minimálne, licencia pre mobilného operátora sa len pripravuje a cenzúra sa ešte pred pár mesiacmi blížila k dokonalosti.

Nádej na bohatstvo

Irak bol v minulosti bohatou krajinou. Ešte v roku 1979 dosahoval tamojší hrubý domáci produkt na obyvateľa úroveň vtedajšieho Talianska. Dnes v tomto ukazovateli dosahuje úroveň Konga. Tradične sklony spoločnosti k trhu, napríklad čiastočne liberalizované ceny (okrem potravín a energií) či rozsiahly súkromný sektor (85-90 percent podnikov) a kvalitná infraštruktúra zrejme umožňovali slušný hospodársky rast. Až vojna s Iránom (1980-1988) sa stala začiatkom konca ekonomických úspechov a vydala tak svedectvo, že príjmy z unikátnych zdrojov (či už z predaja ropy, z privatizácie, alebo napríklad aj z fondov EÚ) sa môžu stať pre krajinu nevýhodou, ak sa nepoužijú efektívne, ak nie sú pod kontrolou verejnosti a ak súťaž o ne nie je korektná. Ak sú však tieto zdroje používané rozumne, môže to krajine výrazne pomôcť. Bude preto zaujímavé sledovať, aký výsledok prinesie kombinácia overených reforiem s predpokladanými finančnými injekciami v desiatkach miliárd dolárov.

Ak z textu nie je zrejmé, že po bezpečnostnej stabilizácii má Irak veľmi dobré šance na ekonomickú obnovu a rýchly hospodársky rast, napísal som ho naozaj zle.

Autor je riaditeľ inštitútu INEKO.