Reformné zlyhanie sa už dá vetriť aj bez vizionárskych schopností. Odhliadnuc od principiálnej úvahy o budúcej sile a úlohe priebežného a sporivého piliera, ktorá vedie k záveru, že kým politici dospejú k dobrému rozhodnutiu, najprv vyčerpajú všetky ostatné možnosti, je posledný vývoj v kauze penzijná reforma vskutku neveselý.
Predovšetkým, ak bude reforma schválená v aktuálnom znení, spôsobí zvýšenie odvodov. To by už nemalo prekvapiť, pretože táto pravicová vláda predviedla aj iné kúsky: napríklad dane zreformovala tak, že významnej časti populácie sa zvýšia.
Eurománia ministerstva financií priniesla ďalšiu novinku – dôchodkové úspory v druhom pilieri bude vyberať a distribuovať Sociálna poisťovňa. Tým sa má zabezpečiť, aby peniaze pre druhý pilier nechýbali v príjmových dokladoch verejných financií, ktorých deficit má do roku 2006 kvôli plneniu kritérií na zavedenie eura klesnúť pod 3 percentá HDP. Odvody do druhého piliera, ktoré pôvodne mali smerovať do súkromných správcovských spoločností na súkromné účty v súkromnom vlastníctve sporiteľov, sa tak stanú súčasťou verejných financií. Aj peniaze v druhom pilieri teda budú vlastníctvom štátu, respektíve Sociálnej poisťovne. Súkromným vlastníctvom sporiteľa sa majú stať až v okamihu, keď mu na ne vznikne zákonný nárok – teda pri odchode do dôchodku. Vlastnícke pomery sú zdanlivo nedôležité. Ibaže kým boli v pôvodnej predstave dôchodkové úspory v každom okamihu súkromným vlastníctvom sporiteľov, boli chránené Ústavou Slovenskej republiky, ktorá garantuje nedotknuteľnosť súkromného vlastníctva. Po novom budú peniaze až do odchodu na penziu vlastníctvom štátu – budúce nároky penzistov teda bude chrániť obyčajný, kedykoľvek ľahko zmeniteľný zákon. A to je, vzhľadom na sumy, ktoré pracujúci človek za život do fondov odvedie, zásadný rozdiel.
Aj dedičnosť dôchodkových úspor je veľmi dôležitou súčasťou reformy, pretože priemerný vek života (najmä mužov) je na Slovensku taký nízky, že veľa celoživotných prispievateľov napokon nemá z doterajšieho systému takmer nijaký úžitok. Lenže ak sporiteľ – účastník druhého piliera predčasne zomrie ešte pred odchodom na dôchodok, nemôže prebehnúť klasické dedičské konanie – jeho peniaze sú totiž majetkom Sociálnej poisťovne, nie jeho vlastným. Riešiť sa to má jednorazovým odškodnením, opäť na základe obyčajného zákona. Ten sa však opäť dá meniť podľa aktuálnej potreby. Keď bude v dôchodkovom systéme nedostatok peňazí – čo je, vzhľadom na architektúru priebežného piliera, vysoko pravdepodobné – vláda sa môže kedykoľvek rozhodnúť, že odškodnenie bude iba symbolické, prípadne nijaké.
Vyzerá to tak, že sa chystá ďalšia reforma, ktorej dedičstvom bude najmä roztrpčenie. A skôr či neskôr aj nevyhnutnosť skutočnej, ale už oveľa drahšej reformy – ak ešte vôbec bude uskutočniteľná.