Už niekoľko mesiacov prebieha diskusia o načasovaní vstupu Slovenska do Európskej menovej únie. Obe strany v diskusii o zavedení eura – vláda a centrálna banka na jednej strane a väčšina odbornej verejnosti na strane druhej – majú svoje argumenty. Odporcovia rýchleho zavedenia eura okrem negatívneho vplyvu skorého zavedenia eura na úspory a infláciu varujú pred rizikom, že snaha o skoré zavedenie eura môže ohroziť dôležité ekonomické reformy. Minulotýždňové výroky predstaviteľov NBS dokazujú, že tieto obavy sú skutočne oprávnené.

NBS totiž ústami svojho guvernéra navrhla spomalenie prijatia veľmi dôležitej penzijnej reformy. Dôvod? Náklady na penzijnú reformu zvýšia schodok verejných financií a ohrozia skorý vstup Slovenska do EMÚ. To je však argumentácia postavená na hlavu. Pre prosperitu krajiny je predsa podstatne dôležitejšie, aby zaviedla štrukturálne reformy, než aby do Európskej menovej únie vstúpila o rok či o dva skôr. Keď sa Slovensko stane členom eurozóny, fiskálny priestor na reformy bude značne obmedzený Paktom stability a rastu – je dokonca možné, že reformy nebude vôbec možné uskutočniť. Navyše, pri súčasnej reformnej konštelácii vlády má Slovensko jedinečnú príležitosť zaviesť dôležité reformy, neskôr už táto príležitosť nemusí byť reálna.

Skutočne sa javí krátkozraké a pre krajinu škodlivé urobiť zo vstupu do menovej únie fetiš, ktorému sa má podriadiť ekonomická politika a obetovať dôležité reformy. Toto počínanie by nebolo múdre dokonca ani vtedy, keby bolo pre Slovensko jasne výhodné vstúpiť do eurozóny veľmi skoro. Je však viac než otázne, či skorý vstup je vôbec v záujme Slovenska.

Jedno je však nad slnko jasné. Skorý vstup na úkor reforiem nie je v záujme krajiny celkom určite. Ostáva len dúfať, že predstavitelia vlády – ktorí až donedávna nemali na vstup do Európskej menovej únie vyhranený názor – sa tentoraz nedajú príliš ovplyvniť v tomto prípade veľmi krátkozrakou a úzkoprsou politikou centrálnej banky.