Ľudia sa združujú dobrovoľne, keď sa majú radi. Nie všetci sa hrnú do manželstva, stačí im aj komora. Sú slobodní, majú rovnaký záujem. Ľudia sa združujú aj nedobrovoľne, aj keď sa nemajú radi, aj v komorách. Komora je pre nich väzenie, ktoré strpia, aby mohli slobodne pracovať.

Profesijné združenia, komory všetkého druhu, celkom iste vznikajú z ušľachtilých pohnútok a iné ako dobro páchať nechcú. Nie všetko sa podarí, čo neznamená, že komory treba zakázať. V istých zrejmých, hoci málo pochopiteľných súvislostiach, je komora dokonca nevyhnutná. Povolanie advokáta, notára a niekoľko ďalších je členstvom v komore podmienené a povaha práca dovoľuje akceptovať tento stav.

Na Slovensku pôsobí 19 komôr, zriadených osobitnými zákonmi, ktoré vyžadujú povinné členstvo. Takéto združenia zvyčajne neodolajú pokušeniu obmedzovať konkurenciu. S bohorovnosťou plánovacej komisie si osvoja právo rozhodovať o tom, kde, kto a kedy môže vstúpiť na trh. „Komory s povinným členstvom jednoznačne predstavujú neodôvodnenú bariéru na vstup do podnikania,“ hovorí minister Róbert Nemcsics. Stavovské organizácie si trúfajú často aj na to, s čím má problém trh a svoje poslanie si vysvetľujú ako právo rozhodovať o tom, čo ľudia potrebujú. Komory sa pre mnoho profesií stali veľmi príjemných závetrím.

Analýzu vplyvu všeobecných, profesijných a prierezových komôr na podnikateľské prostredie, ktorú pripravilo ministerstvo hospodárstva, komory rad radom odmietli ako nekompetentný, úradnícky blábol. Rozbor zhysterizoval takmer dve desiatky prezidentov. Labilitu vedúcich predstaviteľov si možno vysvetliť všeliako, oni to urobili odvolaním sa na záujmy spotrebiteľov, klientov, pacientov…Obraz dokonalej sebaobety. Nečlen všetkých komôr ani len netušil, koľko starostlivosti dostáva. Nevďačne reagoval tak, že sa zhrozil.

Členovia sa zasa dozvedeli, že bez komory by boli bezprizorní, nevzdelaní, nechránení, nemali by komu platiť príspevky, jednoducho na okraji spoločnosti. V drápoch štátu, trhu a neľútostných zákazníkov by skolabovali a zahynuli oveľa skôr ako v priazni komory.

Problémom všetkých stavovských a profesijných komôr a združení nie je ich existencia. Aj keď mnohé vznikli dokonca zo zákona, tvrdia o sebe že sú samosprávne a predstavujú vrchol demokracie. Keby vznikli spontánne, nemuseli by nič tvrdiť a najmä by si ušetrili presviedčanie členov o potrebnosti.

Konflikt medzi komorami a ministerstvo hospodárstva nie je banálny. Ide o slobodu podnikania. Paradoxne viac sa angažuje štát, hoci komory tvrdia opak. Ani silné slová neprebijú skutočnosť, že nie je slobodný , kto sa s láskou stará o iného tak, aby mu nemohol byť neverný.

Komory sú dobrá vec, len si ich prezidenti a predsedovia nesmú zamieňať so spiknutím.