Mestská hromadná doprava je iste dôležitá a potrebná, ale celkom určite nie natoľko, aby odôvodňovala likvidáciu ďalších z tých pár pozitív, ktoré si ešte daňová reforma zachovala. Minulý týždeň totiž koaličná rada akoby mimochodom rozhodla, že kvôli zachovaniu dotácií hromadnej dopravy v krajských mestách (v rozsahu o málo prevyšujúcom jednu miliardu korún) napriek už schválenej koncepcii daňovej reformy nezruší daň z prevodu nehnuteľností a cestnú daň. „Taký je život,“ vyhlásil po rokovaní minister financií Ivan Mikloš, akoby s pošliapaním hlavných princípov vlastnej reformy (odstránenie viacnásobného zdanenia, zjednodušenie systému…) bytostne nesúhlasil. Bol to pritom on sám, kto nielenže neprotestoval, ale zachovanie týchto daní dokonca navrhol (pozri aj rozhovor na stranách 8-9). Doslova: „Ja som s tým návrhom súhlasil, nakoniec ja som pripravil aj alternatívne návrhy, z ktorých som odporučil práve tento.“ Krajské mestá by pritom na budúci rok mali zo zvýšenej dane z nehnuteľností dostať peniaze navyše, a to práve v rozsahu pôvodne navrhovaných škrtov v dotáciách na MHD.
Politický kalkul
Miklošova ústretovosť voči veľkým mestám, na hromadnú dopravu ktorých sa takto nebudú skladať najmä ich obyvatelia (napríklad spomínaným zvýšením dane z nehnuteľností), ale všetci občania, má zrejme dvojaký pôvod. Jednak je za ním politický kalkul: jeho SDKÚ má totiž najväčšiu voličskú podporu práve vo väčším mestách. Tento motív nie je v daňovej reforme novinkou, podobne je to s faktom, že na daňové zmeny najviac doplatí stredná vrstva: podľa sociológa Michala Vašečku z Inštitútu pre verejné otázky vláda (v zmysle ministerstvo financií) iba využila fakt, že práve stredná vrstva je najstabilnejšou sociálnou skupinou a nezvykne sa búriť. No a potom je tu druhá Miklošova črta: neschopnosť hľadať úspory. Práve táto neschopnosť spôsobila aj premárnenie obrovskej príležitosti výraznejšie reformou znížiť daňové bremeno a zaviesť rovnú daň, ktorou by Slovensko získalo obrovskú komparatívnu výhodu najnižšieho priameho zdanenia v regióne.
Už len fakt, že pri zachovaní ostatných parametrov daňovej reformy chýbalo k zavedeniu 16-percentnej rovnej dane (nižšiu má v Európe už len Írsko) zhruba 6 miliárd korún, ktoré však pre Mikloša predstavovali neriešiteľný problém, je na zúfanie. Rovnako neuveriteľný bol Miklošov nápad riešiť chybu v ministerských výpočtoch náhlym zvýšením spotrebných daní v priebehu tohto roka – slovné spojenie „hľadanie úspor“ sa na verejnosti vôbec neobjavilo. No na fakt, že kvôli jednej miliarde je Mikloš schopný ignorovať princípy vlastnej reformy a zachovať dve už dávno na zrušenie zrelé dane, hodnotiace prívlastky ani nestačia.
Zabudnite na byty
Cestná daň administratívne a finančne komplikuje podnikateľom život, čo určite nie je hodné mávnutia rukou. Oveľa zvrhlejší je však nápad ponechať zdaňovanie z prevodu nehnuteľností: okrem viacnásobného zdaňovania totiž táto daň predovšetkým pestuje zhubný pocit, že zákony sú na to, aby sa obchádzali a vytvára obrovskú bariéru na trhu s nehnuteľnosťami. Ak totiž niekto predáva byt (spravidla, aby mal začiatočný kapitál na kúpu iného), počíta každú korunu. V snahe vyhnúť sa natiahnutej ruke štátu preto väčšina ľudí formálne vykazuje kúpnu cenu na minimálnej akceptovateľnej cene (podľa vyhlášky), nie skutočnú trhovú cenu. Že to zásadne deformuje štatistiky, je pritom najmenší problém. Ten dôležitejší spočíva v tom, že veľká skupina ľudí si nehnuteľnosti kupuje na úver – a tam sa skutočná kúpna cena nedá nijako oklamať. Najviac teda na daň z prevodu nehnuteľností doplácajú ľudia bez vlastného kapitálu, ktorí pri existencii tejto dane len ťažko nachádzajú toho, kto im nehnuteľnosť predá s tým, že musí priznať reálne dosiahnutú trhovú cenu. Alebo do ceny zahrnie aj daň, čo zasa byty pre ľudí bez vlastného kapitálu predražuje.
Pozoruhodná je aj zmena platnosti motívu zrušenia tejto dane – pôvodne ministerstvo tvrdilo, že daň z prevodu nehnuteľností (spolu s daňou z dedičstva a darovania) chce zrušiť pre veľkú finančnú náročnosť jej výberu. Inými slovami: na vybratie relatívne malej sumy bolo treba veľa ľudí, ktorí to administrovali a kontrolovali. Odrazu to neplatí?
Séria sklamaní
Už prvotná predstava o daňovej reforme, prezentovaná ministerstvom financií na začiatku tohto roka, zanechala miernu pachuť. Rovná daň je skvelá, hoci túto skvelosť kalí jej vysoká sadzba. Ale čo dobré sa dá povedať o zvyšovaní takmer všetkých ostatných daní? To však ešte nikto netušil, že priebeh prípravy a prezentácie tejto reformy bude najmä sériou sklamaní. Reforma zvýši dane pre väčšinu obyvateľov – po minulotýždňovom rozhodnutí ešte viac, než bolo v pláne. Reforma nie je sprevádzaná úprimným úsilím urobiť poriadok v obrovských výdavkoch, navyše jej hlavné atribúty prezrádzajú politický kalkul Miklošovej strany. Reforma je robená na efekt – zo zahraničia, ktoré si všíma najmä hrubé obrysy, vyzerá zavedenie rovnej dane úžasne. Doma, ponorení v detailoch, už pomaly strácajú úsmev aj jej najväčší obhajcovia.
Pravá povaha týchto reformátorov je nasledovná: chýbajú peniaze, búria sa lobisti, vycicajme teda tých, ktorí nám to vo voľbách nevrátia. Je to možno legitímny politický postup, ale treba ho nazvať pravým menom.