Začínali s predajom pizze. Krôčik po krôčiku prešli Pavlíkovci až k jazdeniu na koňoch a ich plány sa tým zďaleka nekončia. Aj oni sa však stretávajú s problémami a do konca leta sa rozhodne o osude rodinného podniku.

Libor Pavlík sa pred viac ako desiatimi rokmi presťahoval z Prievidze do Rudnianskej Lehoty. Chalupu vtedy kúpil za niekoľko desiatok tisíc korún. Keďže aj predtým podnikal, obchodný duch mu nedal spávať a spolu s manželkou začali piecť pizzu. V prenajatých priestoroch neskôr vybudovali výrobňu šalátov. Hoci to znie jednoducho, trvalo takmer štyri roky, kým si región zvykol na novú firmu. Keď sa konečne dostali z červených čísel a šaláty začali prinášať zisky, L. Pavlík nezaspal na vavrínoch a rozhodol sa splniť si sen o agroturistike.

„Vždy som chcel robiť vidiecku turistiku. Prísť na dedinu, pomôcť jej rozvoju,“ vysvetľuje, prečo sa ubral práve týmto smerom. Z celej škály služieb, ktoré mohol poskytovať hosťom, sa rozhodol pre kone a konskú turistiku. Motivovalo ho Nemecko. Tri roky pracoval v bani na severe Nemecka a závidel deťom, ktoré si vyviedli koníka z dvora a z jeho chrbta objavovali svet. Kúpil teda najskôr dve, neskôr ďalšie tri zvieratá a začalo sa cvičenie. Sadnúť si na nevyjazdeného koňa je totiž dosť nebezpečné. Najmä ak sa na ňom budú voziť deti a začiatočníci. V prenajatých maštaliach teda tvrdo pracovali, aby kone vycvičili, zvykli si na jazdenie. Najskôr sa vozili len deti z dediny, neskôr sa o kone začali takmer profesionálne starať dievčatá, ktoré už vedeli jazdiť.

Dnes si záujemca môže vybrať podľa vlastných predstáv. Na konskom chrbte sa prevezie po úbočiach Strážovských vrchov s panoramatickými výhľadmi na okolitú krajinu po niekoľkých zaužívaných trasách. V pohodovom štýle si prídu na svoje aj skutoční traperi, ktorí sa po lesných spoločenstvách chránenej krajinnej oblasti môžu vybrať na osemhodinový výlet. Pavlíkovci však ponúkajú aj hodinové jazdy s inštruktorom či jazdecký kurz. Za zaujímavými výsledkami sa však skrýva tvrdá drina. „Kone nie sú motorka. Treba sa o ne príkladne starať,“ hovorí L. Pavlík. Každých šesť týždňov ich treba podkovať. Podkovanie jednej nohy však stojí takmer 180 korún. Stačí si to vynásobiť štyrmi a potom piatimi. Len podkovanie vyjde mesačne na viac ako 3-tisíc korún. „Aby bolo podnikanie v tejto oblasti ziskové, museli by sme mať obrat okolo 30-tisíc korún,“ upresňuje L. Pavlík. Konskú turistiku tak zatiaľ dotujú z výrobne šalátov.

Počas rozprávania L. Pavlíka prichádza k stolu dcéra Silvia. Inžinierka ekonómie sa stará najmä o marketing a ekonomický chod prevádzky. Jazdu na koníkoch totiž Pavlíkovci dopĺňajú aj inými službami. Vybavia ubytovanie, spolupracujú s hotelmi v okolí priehrady v Nitrianskom Rudne, ktorá je vzdialená len dva kilometre. Vlastnia hostinec, ktorý prerobili do country štýlu. Na strope drevené trámy, na terase voz, v interiéri dominujú maľby s konskou tematikou.

Ak by podobne vyzerajúci podnik umiestnili niekam do Bratislavy, bol by plný hostí. V Rudnianskej Lehote to tak zatiaľ nie je. Trpezlivosť však ruže prináša a referencie o kvalite sa rozširujú rýchlo. „Vieme, že začiatky nikde nie sú ľahké. Hostia sa k nám však vracajú a to je najlepší znak toho, že sa im u nás páči,“ hovorí S. Pavlíková. Podobne je to i s koníkmi. Okrem Slovákov si na nich zajazdili už aj Česi a Rakúšania. „Výhodou konskej turistiky je, že sa dá využiť celoročne. Hoci v lete je pohľad z konského chrbta krásny i pohodlný zároveň, aj zima má svoje čaro,“ rozpráva Silvia, ktorá pravidelné jazdí. Ak sa jazdec poriadne oblečie, v zime sa mu naskytne očarujúci pohľad na zasnežené Strážovské vrchy a v prípade, že padne, čaká ho na zemi biela perina. Súhlasí aj obrovský biely labrador s priliehavým menom Jogurt, ktorý počúva celé rozprávanie. V hostinci U koníka vládne rodinná atmosféra a ľudia z dediny sa pomaly schádzajú na pohár kofoly, piva alebo koktailu.

L. Pavlík sa však zamračí, keď sa dostáva k plánom. Chcel by kone využiť na hipoterapiu, liečbu telesne aj duševne postihnutých detí. Spolu s koniarmi z celej oblasti by chceli vytvoriť jazdecký klub. Zaujímajú sa i o možnosť získania grantu. Výpoveď z prenájmu stajní je však neúprosná. Pavlíkovci potrebujú nájsť nové priestory. Vypracovali podnikateľský plán. Na osemárovom pozemku za krčmou už stojí malé detské ihrisko. K nemu by chceli pridať parkúr, stajne, oddychovú zónu. Vyzeralo by to takmer ako hospodársky dvor. Tu sa však optimizmus končí. Dedina je proti. Či je to strach z niečoho nového alebo berú aktivitu jednotlivca ako ohrozenie, ťažko povedať. Vidiecka turistika však pomáha rozvíjať zabudnuté regióny a časom môže pozdvihnúť nielen ceny pozemkov, ale i obľúbenosť a vyhľadávanosť oblasti. Zvyšuje trhovú hodnotu. Poloha Rudnianskej Lehoty je tiež unikátna. Z jednej strany Strážovské vrchy, lyžiarsky vlek priamo v dedine, možnosť zbierania húb, byliniek, turistiky, cyklotúr, neďaleká priehrada i Bojnice vzdialené 20 km dávajú predpoklad na rozvoj regiónu.

Možno si Pavlíkovci budú hľadať iné priestory ako tie, ktoré figurujú v ich predstavách. Dcéra Silvia je však optimistka a verí, že problémy sa vždy dajú nejako vyriešiť. Ak im všetko vyjde podľa plánov, môže sa horná Nitra aj mešťania, ktorí prahnú po oddychu na dedine, tešiť na obec, ktorá sa preslávi vidieckou turistikou. Podobne ako v Rakúsku bude vyhľadávaným relaxom najmä pre ľudí z veľkých miest, ktorí si prídu oddýchnuť do zatiaľ nenarušenej prírody.