Štátne, príspevkové či verejné organizácie v minulom roku prostredníctvom verejného obstarávania zadali zákazky za 68,3 mld. Sk. Pri výbere uchádzačov na dodávku tovaru, služieb či prác dokázali znížiť výdavky o 3,4 mld. Sk. Je to veľa alebo málo? Necelých päť percent predstavuje v biznise nízku efektívnosť. Najmä ak nemožno odmerať náklady na verejné obstarávanie.

Zmyslom verejného obstarávania je „iba“ transparentnosť verejných výdavkov. Je to správne, len na Slovensku málo pochopené. Ešte väčším problémom je názor, že peniaze štátu možno rozhadzovať, ak sa to deje priehľadne. A tak sa zbytočne nakupujú zbytočnosti. Úradníci sa naučili relativizovať, vystupujú v pozícii majiteľov procesu posudzovania potrieb.

Nad verejným obstarávaním bdie Úrad pre verejné obstarávanie (ÚVO). Prevláda názor, že úrad iba čiastočne plní očakávania. ÚVO nemá kapacitu na posudzovanie obsahu verejných súťaží a nemal by to robiť. Ani s nadľudským úsilím nedokáže objektívne posúdiť objektívnosť výberu všetkého od kancelárskych stoličiek po komplikované výpočtové systémy.

Dvaja víťazi?

V tendri na logistický informačný systém podpísalo Ministerstvo obrany (MO) SR zmluvu o budúcej zmluve so spoločnosťou IBM. Víťaz verejnej súťaže dodá tovar pre rezort obrany za 443,3 mil. Sk. Tender vzbudil pozornosť po tom, čo vo februári Úrad pre verejné obstarávanie nariadil ministerstvu znovu vyhodnotiť ponuky uchádzačov. Po zmene počtu členov komisie sa nové poradie líšilo od pôvodného. Ako prvá skončila spoločnosť IBM Slovensko, ktorá bola predtým druhá. Koncom minulého roka ocenila komisia ministerstva ponuku Slovakodaty za najlepšiu a odporučila ÚVO neakceptovať námietky ostatných uchádzačov. ÚVO vzápätí odporučil komisii prehodnotiť ponuky. Komisia zmenila poradie, hoci tvrdí, že sa kritériá nezmenili. Jediným výsledkom je, že sa minie o 130 miliónov korún viac.

Odborníci nájdu chybu na každom pokuse laicky vysvetliť rozdiely medzi jednotlivými ponukami. Slovakodata napríklad hovorí, že riešenie IBM s použitím systémov Oracle nie je kompatibilné s praxou NATO. Naopak, vtedajší štátny tajomník MO SR Rastislav Káčer si myslel, že argumenty Slovakodaty sú účelové a odzrkadľujú najmä záujmy výrobcu systémov SAP.

Druhé víťazné riešenie je zhruba o 130 miliónov korún drahšie ako pôvodné. Navyše hrozia ďalšie výdavky súvisiace s prepojením na ostatné vojenské systémy.

Znalci hovoria, že cena informačných technológií je priamo úmerná ich kvalite. Ak však všetky posudky tvrdia, že ponuky v súťaži boli prakticky rovnocenné, potom je 130 mil. Sk dosť peňazí. Za rovnakú sumu by sa napríklad dala nakúpiť kvalitná technika možno pre všetky základné školy.

Slovakodata žaluje ÚVO na Najvyššom súde SR. Peter Maťašek, predseda Predstavenstva Slovakodaty, a. s., povedal, že úrad „doslova vytýkal niektorým členom komisie, že nám dali viac bodov ako iní členovia komisie“. Rozália Molnárová, predsedníčka Úradu pre verejné obstarávanie oponovala tvrdením, že „ako

to obstarávateľ stanovil, v skutočnosti jednotliví členovia, nie všetci, nešli podľa týchto kritérií“.

Opakovaný tender

Rezortná komisia vyberala medzi cenovými ponukami od 200 miliónov po viac ako miliardu korún. V opakovanom tendri zvíťazila firma IBM Slovensko, ktorá získala za rovnakých podmienok ako v prvom kole o 30 bodov viac. Naopak, Slovakodata v hodnotení tentoraz o 40 bodov prišla.

P. Maťašek, predseda Predstavenstva Slovakodaty, a. s.: „Pritom sme ponúkli cenu, ktorá oproti novému víťazovi je o 130 miliónov nižšia.“ Boris Kekesi, generálny riaditeľ IBM Slovensko, s. r. o.: „Naša cena, ktorá sa pohybuje niekde okolo 360 miliónov, bola významne nižšia ako cena našich konkurentov.“

Ivan Šimko, minister obrany: „Úrad pre verejné obstarávanie to vrátil tej istej komisii a povedal jej, nech si to ešte premyslí a aby rozhodla znova.“ P. Maťašek zo Slovakodaty si myslí, že ÚVO v rozhodnutí išiel ďaleko nad rámec zákona. Spoločnosť Slovakodata argumentuje tým, že ÚVO konal v rozpore so zákonom 1999 č. 263/1999 Z. z. o verejnom obstarávaní. Podľa názoru predstaviteľov firmy je úlohou úradu zameriavať svoju kontrolnú činnosť na vecnú a formálnu správnosť, na účelnosť, efektívnosť a hospodárnosť plnenia úloh. „Stalo sa to asi tak, že dvom firmám komisia body vo všetkých kvalitatívnych kritériách pridala, a nám ich zobrala,“ povedal P. Maťašek. Ako ďalej hovorí, v známkovaní komisie vidno spoločný postup a potvrdzujú to aj matematické prepočty.

Je málo pochopiteľné i to, že komisia MO SR prijala argumenty Úradu pre verejné obstarávanie a zmenila hodnotenie, ak sa predtým nedopustila formálnych chýb. Otázkou ostáva: Aké okolnosti spôsobili radikálne odlišné hodnotenie komisie v oboch prípadoch, ak sa podmienky súťaže nijako nezmenilo?

ÚVO rozhodol, že decembrové hodnotenie ministerskej komisie je nesprávne. Možno pochybovať o tom, že úrad má kapacitu na to, aby dokázal posúdiť odborné kritériá akéhokoľvek obstarávania. Keby to naozaj vedel, nemuseli by obstarávatelia vytvárať komisie, nemuseli by rozhodovať ministri. Všetko by obstaral úrad. Poslaním úradu je však iba dbať na transparentnosť a najmä zákonnosť verejného obstarávania.

Vyjadrenia predstaviteľov ÚVO sú až priveľmi často protirečivé, nekonzistentné. Svojím spôsobom to iba dokazuje, že úrad sa v prípade armádnej verejnej súťaže celkom zbytočne zamotal do problému, ktorý dokážu posúdiť len veľmi kvalifikovaní informatici.

Verejnou súťažou na obstaranie logistického informačného systému sa bude zaoberať Najvyšší súd SR. Bez ohľadu na výsledok je jasné, že táto súťaž nebude v zozname vydarených. Zaradí sa skôr do palety príkladov zhubného prepojenia politiky a biznisu.

Na MO SR existuje názor, že všetky kroky spoločnosti Slovakodata sú iba zúrivým lobovaním, že všetci novinári pochybujúci o korektnosti tejto súťaže sú na jej výplatnej listine. Všetci zainteresovaní sledujú v tejto kauze vlastné záujmy. To je v poriadku. Všetci sa tvária, že im ide len o vec. To je tiež dobré, hoci aj nedôveryhodné. Problémom verejnej súťaže je teda to, že priveľa sa odohráva neverejne. Záhadné návštevy vo firmách, ktoré sa chcú dohodnúť a ponúkajú spoluprácu, sú len jedným kameňom mozaiky. Zvláštna je aj ochota niektorých firiem podporiť aktivity štátnej správy vykonávané prostredníctvom súkromných agentúr.

Kde sa končí lobovanie

V tejto súvislosti sa objavilo tvrdenie o prepojení víťaza súťaže IBM s Rastislavom Káčerom (do júna pôsobil vo funkcii štátneho tajomníka na ministerstve obrany) cez osobu Karola Wolfa, čo by znamenalo možnosť ovplyvňovať výsledky súťaže. Wolfova firma Dynamic Relations usporadúva semináre na podporu vstupu do NATO a hlavnými partnermi sú okrem iných aj IBM a Oracle. Vzťah R. Káčera a K. Wolfa je priateľský. „So štátnym tajomníkom R. Káčerom sa poznám roky. Mám sa s ním prestať stretávať len preto, že je štátny tajomník?“ pýtal sa v jednom rozhovore K. Wolf. Ako nezmysel označil toto prepojenie alebo možnosť ovplyvňovania aj R. Káčer. K. Wolf povedal: „Naša práca sa zakladá na tom, že organizujeme fórum, na ktorom sa firmy môžu prezentovať so svojimi riešeniami, diskutovať, nadviazať kontakty. My ich obklopíme vplyvnými ľuďmi, ktorí rozhodujú. Ak sa pýtate, či vieme zorganizovať akciu, na ktorej sa zúčastnia zástupcovia ministerstva obrany, vnútra, financií alebo hospodárstva, tak áno, to vieme. Obsadenie takejto akcie sa líši podľa jej zamerania. Väčšinou tam nechýbajú generálni riaditelia sekcií na ministerstvách, prípadne špecialisti z týchto sekcií, rovnako riaditelia firiem z danej brandže, novinári. Môžu diskutovať, lobovať, robiť, čo len chcú. Tam sa však lobing v našom ponímaní končí.“

Kvalitný informačný systém je prioritou slovenskej armády ako pristupujúceho člena NATO. Od svojho vzniku v roku 1993 sa pri budovaní komplexného informačného systému vystriedali štyri firmy. Ministerstvo obrany ešte za ministra Jozefa Stanka schválilo koncepciu rozvoja informačných technológií, ktorá by mala určiť, ktorým smerom sa má informatika v armáde uberať. Ak má informačný systém armády začať konečne efektívne fungovať, tak musí existovať jasný a všeobecne rešpektovaný dlhodobý zámer. Nemôže sa opakovať striedanie dodávateľov, technológie či vyčleňovať na tento účel vždy iný objem peňazí.

Nezodpovedanou je aj otázka, prečo armáda zvolila formu verejnej súťaže. Charakter nákupu dovoľoval využiť iné spôsoby obstarania. Hovorí sa, že minister J. Stank sa po nástupe do funkcie chcel zapáčiť a rozhodnutie o verejnej súťaži bolo klasickým populizmom.

V prípade verejnej súťaže na dodávku armádneho logistického systému už existuje pomerne hrubá kôpka korešpondencie, rozhodnutí, návrhov. Na ich preštudovanie bude aj kvalifikovaný sudca potrebovať veľa času. Spravodlivosť je slepá, ale nie hlúpa.