Školskí odborári vytrestali rodičov. Spoliehajú sa na to, že im to nevrátia. Je len málo pravdepodobné, že sa ľudia prestanú množiť len preto, aby učitelia nemali koho učiť. Výsledkom minulotýždňového štrajku učiteľov sa tak stal iba zvýšený pohyb detí na pažitiach a v hypermarketoch. Odborári upozornili na kritický stav školstva nepravých. Rodičia vedia.

Iba nerozumejú, prečo sa stali rukojemníkmi cudzích záujmov, keď majú dosť vlastných.

Slabosť odborov sa prejavuje najmä v tom, že sami sebe dokazujú silu. Samozvali sa do úlohy obhajcov práv, ibaže ich nevedia pomenovať a ešte si ich aj mýlia so záujmami.

V zime nechodili vlaky pod zámienkou odborárskeho znepokojenia z rušenia niekoľkých lokálnych tratí. V skutočnosti išlo len o železničiarske platy, čo je legitímny dôvod len na znepokojenie z platov. Odbory vedia, že sú slabulinké. Preto potrebujú rukojemníkov. Čím viac, tým lepšie, čím sú zajatci bezbrannejší, tým viac sa bossom vzdúvajú ochabnuté svaly. Zastavenie dopravy je nezodpovedná frajerina, zablokovanie hraničných priechodov je znak bezmocnej naivity. Zneužívanie detí nie je prejavom sily, iba demonštráciou úbohosti.

Existuje skupina, ktorá má dôvod a mandát žiadať školské reformy, ktoré by priniesli lepšie podmienky pre deti i učiteľov. Združenie rodičov a priateľov školy je skupina veľká, ibaže málo organizovaná, hoci jej členom sa človek stáva aj bez prihlášky. Nie odborári, iba rodičia sú povolaní žiadať od vlády dobré školstvo. Rodičovský stav je nehlučný, čo neznamená, že aj spokojný. Nevedno prečo nechávajú rodičia za seba hovoriť nekvalifikovaných veľvyslancov, ktorí navyše podľahli ilúzii, že sú vykonávateľmi práva i moci.

Voľný deň školáci ocenili. Necítia sa zneužití. V detskej duši neostane trvalá spomienka na odborársku odvahu štrajkovať, ktorá by ich inšpirovala. Deti vedia, že novú „playstation“ nedostanú za to, že neumyjú riad. Deti myslia. Učia ich to aj učitelia.