Komunista Karol Ondriaš vyhlásil boj úžere. Súčasná právna úprava je v prospech veriteľov, povedal pre agentúru SITA poslanec Ondriaš. Rozhodnutie urobiť niečo pre dlžníkov motivovalo zrejme najmä jednoduché videnie sveta, v ktorom ten, kto si požičiava potrebuje okrem peňazí aj účasť a ľútosť. Podľa tejto logiky sú lotri všetci, čo majú na požičiavanie.

Úžera je trestný čin. Úžerníci to vedia. Požičiavajú len ľuďom, ktorým by nik nepožičal. Z ekonomického hľadiska je to jasné. Úžera je platba za veľké riziko a hanlivé označenie si nezaslúži. Bezpracný zisk je najpríjemnejší, majú ho radi aj tí, čo tvrdia opak. Neprimeraný zisk je jednostranné pomenovanie a môže ho použiť každý, kto taký prospech nedosiahol. Existujú však rámce slušnosti, ktoré aspoň zhruba rešpektujú štandardné podmienky požičiavania. Trestný zákon a iné normy dávajú možnosť postihnúť úžeru, právo pozná aj pojem dobré mravy.

Idea komunistu Ondriaša je iba málo originálnou interpretáciou nespokojnosti so stavom prerozdeľovania v spoločnosti. Návrh oživuje nostalgickú spomienku na časy, keď si boli všetci rovní a všetci dlhovali všetkým a teda všetci (dlžníci i veritelia) boli spokojní, lebo režim veľkého brata sa o nich postaral. A hoci si bral viac ako úžerník, a nielen v korunách, tváril sa prívetivo, v časti populácie bol aj obľúbený.

Komunistický poslanec chce dostať do zákona aj ustanovenie, že zmluva o pôžičke je neplatná, „ak veriteľ zneužije tieseň dlžníka, jeho neskúsenosť, rozumovú slabosť alebo rozrušenie“. Myslí si, že táto formulácia pomôže čo najviac ochrániť dlžníka, lebo „v súčasnosti má navrch veriteľ“.

Úsmev zmrzne pri predstave, že dlžník nemusí splácať pôžičku ak úprimne prizná mentálnu retardáciu. S trochou fantázie dokáže debilitu predstierať aj idiot, najmä ak sa stav rozumovej slabosti môže využiť ako celkom výnosná živnosť. Ochránený dlžník sa stane zbraňou na hubenie veriteľov.

Predstavu, že sa zákonom legalizuje nezodpovednosť dlžníkov poslanec Ondriaš nedomyslel. Ochrana bude taká silná, že dlžníkov zlikviduje. Nik nikomu nepožičia, dlžníci „vymrú po korune“. Veritelia prežijú, ostane im dosť peňazí na to, aby sa zaoberali niečim menej riskantným. Je aj taká možnosť, že poslanec Ondriaš pripraví zákon o povinnej pôžičke. Paragraf jeden, odstavec „b“ by mohol znieť: Ak vlastník stokoruny neposkytne neskúsenému, rozumovo slabému alebo rozrušenému záujemcovi požadovanú časť bankovky, potresce sa odňatím tejto bankovky alebo slobody.

Na Slovensku sa darí scestnej predstave, že veci morálky možno riešiť zákonom. Aktivita poslanca Ondriaša iba zapadá do tradičného vzorca uvažovania.

Legislatíva sa dostala do nezávidenia hodnej situácie. Ktokoľvek má s čímkoľvek problém hľadá barličku, poslušnú dievočku ochotnú podriadiť sa každej vôli. Sokoliarstvu sa nedarí, lebo chýba legislatíva. Keby bol zákon, žilo by sa vtákom lepšie, orly by azda aj zaspievali. Jeden vydavateľ nedávno presviedčal o potrebe zákona, ktorý by určoval pomer umiestňovania reklamy medzi televízie a noviny. Niektorí inzerenti si dovoľujú rozhodovať sa podľa vlastných potrieb a názorov, čím priamo ohrozujú nielen noviny ale aj ľudstvo.

Volanie po regulácii nie je skoro nikdy prejavom túžby po neslobode a skoro vždy je iba vyjadrením želania o zvýšenie rešpektu k vlastným záujmom. Je to pohodlné, a skoro nič to nestojí. Sama o sebe nie je táto snaha nebezpečná. Takou sa stáva až po tom, keď jej spoločnosť dopraje sluchu. Časť zákonov sa tak stáva iba obrazom sily záujmových skupín. V tomto zmysle možno očakávať, že návrh poslanca Ondriaša skončí tam kde sa zrodil. Nie, že by to bola škoda. Nešťastím v tomto prípade je najmä skutočnosť, že užieraní dlžníci sa nezorganizujú, nevýjdu z anonymity. Keby vyšli, museli by odpovedať na otázku kto sú úžerníci. Ukázalo by sa, že prostriedkov na potrestanie úžery je v práve dosť. Chýbajú žalobcovia a najmä ochota a odvaha neakceptovať gaunerov.

To, že návrh poslanca Ondriaša je nezmyselný, ešte neznamená, že úžera je dobrá vec a úžerníci fajn chlapíci. Zákon je najmenej účinný nástroj, kým existuje dopyt po službách úžerníkov. Paralela s prostitúciou nie je nepresná. Civilizácia má s oboma javmi dosť skúseností a je sympatické, že sa nevzdáva. S rovnakou zanovitosťou sa už tisícročia márne snaží oboje zakázať. Nepodarilo sa ani autorite Biblie.

Dopyt totiž nie je len prejavom tolerancie voči neférovému správaniu, ale aj neschopnosti využiť štandardné podmienky napríklad v bankách. Obete úžery nie sú väčšinou obeťami úžery, ale vlastného spôsobu myslenia a života. Je iba otázka času, kedy nejaký agilný poslanec – sociálny inžinier pripraví na to návrh zákona.