Lekárnické povolanie vraj podobne ako profesia lekára patrí k jedným z najkrajších a najtažších zároven. Svoju zvláštnost si zachováva už niekolko storocí. Kým kedysi boli magistri pýchou mesta a pravidelnými úcastníkmi mestských rád, neskôr povolanie stratilo cast lesku. Dnes, ked coraz viac chorých pre zárobok a možno aj nechut presediet niekolko hodín medzi inými chorými preferuje samoliecbu a k dispozícii má širokú paletu volne predávaných liekov, je dobrá rada lekárnika nad zlato. Systém však k lekárnam nie je milosrdný a mnohé bojujú o prežitie. Napriek tomu je o toto špecifické povolanie stále záujem. Tak ako všetky cesty vedú do Ríma, cesty budúcich lekárnikov zacínajú vo vysokoškolských laviciach farmaceutických fakúlt.

Pätdesiatrocná babicka

Farmaceutická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave je jedinou v SR. Môže sa pochválit študijným plánom, ktorý je plne kompatibilný s požiadavkami smernice c. 85/432/EEC Európskej komisie, a podla slov jej dekana Jozefa Seginka aj stopercentným uplatnením absolventov. Na školskej nástenke totiž študenti denne cítajú ponuky volných pracovných miest, ktoré nemá kto obsadit. Pocas 50 rokov vyrástli na „farmácii“ lekárnici, distribútori, klinickí farmaceuti, pracovníci v zdravotníckom školstve, kozmetickom priemysle, hygienickej, toxikologickej službe i farmaceutických spolocnostiach. Všetci študovali pät rokov, absolvovali prednášky, praktické laboratórne cvicenia, semináre, exkurzie i povinnú prax v lekárnach. Absolventi získavajú titul magister. To však nemusíme pripomínat, ved už oddávna sa oslovenie magistra spája s prívetivými dámami za tarou, pracovným stolom v lekárni. Podla J. Seginka rocne prijmú okolo 200 nových študentov. Tento rok sa ich hlási 600, spomínajú však aj na casy, ked posielalo prihlášky na štúdium aj 1 400 uchádzacov. Pokles záujmu je trochu nepochopitelný, ved už niekolko rokov prevyšuje dopyt po absolventoch ich ponuku.

„Farmácia“ nie je lahká škola. Skúšky, na ktoré sa vytrvalci ucia aj niekolko mesiacov, absolvovanie cvicení bez jedinej absencie, latinské názvy a prísni profesori (tí sú, mimochodom, na každej škole), odrádzajú mladých v case, ked je na výslní štúdium ekonómie a všetkého, co súvisí s pocítacmi. Samozrejme, že obnovovanie materiálového vybavenia najmä pre vedeckú prácu pokrivkáva. Penazí je v školách málo, dostávajú menej, ako potrebujú na prevádzku. Fakulta sa však nevzdáva a snaží sa zatraktívnit štúdium. Okrem toho, že absolvent vdaka kvalite výucby nájde uplatnenie kdekolvek v Európe, ponúka pre cudzincov (v prípade záujmu aj Slovákov) samoplatitelov vyucovanie v anglickom jazyku, rôzne prázdninové stáže ci výmenné pobyty. Takisto sa dá študovat tri roky na bakalárskom štúdiu alebo po štúdiu tretieho stupna získat titul PhD.

Otvorený vztah

K povolaniu lekárnika však treba mat vztah. Ucitel odborných predmetov Farmaceutickej fakulty UK Ján Kyselovic hovorí, že povolanie je nárocné aj na psychiku. Nie je totiž o medicíne, o zistení, ci je pacient zdravý alebo chorý. Lekárnik musí vediet, co liek v tele pacienta spôsobí. Preto je dôležitý otvorený prístup k práci s ludmi. Ak sa teda niekto rozhodne študovat na farmaceutickej fakulte, mal by vediet, že sa nebude ucit latinské názvy len preto, aby ich vedel odrapotat pri skúške. Co potom urobí, ak si pacient v lekárni vypýta liek, ktorý mu má pomôct? Ak mu nemá kto poradit, radšej na to nemysliet. V konecnom dôsledku je totiž za vydanie medikamentu zodpovedný lekárnik. Podstatný je teda vztah. Vztah k ludom, k povolaniu, k prícinám a následkom. Vtedy je šanca na úspech zarucená.

Prezident Slovenskej lekárnickej komory (SLeK) Peter Mihálik hovorí, že slobodný a nezávislý výkon povolania je jednou z najdôležitejších podmienok kvalitnej služby. „Lekárnik osobne nielen vydáva lieky pacientom, poskytuje o nich aj odborné informácie. Jeho poslaním je už od stredoveku konat dobro a za žiadnych okolností neškodit,“ hovorí P. Mihálik.

Prezident Asociácie lekárnikov Slovenska Július Ondrej pridáva ešte vlastnosti, ktoré musí mat lekárnik, ak je zároven aj vlastníkom lekárne. Kým humánny a ústretový prístup k pacientom je samozrejmostou, významnými sa stáva aj manažérske nadanie. Úspešný riadiaci pracovník má usmernovat, motivovat aj kontrolovat svojich zamestnancov, komunikovat so zdravotnými poistovnami i distribucnými spolocnostami. „Dobré manažérske schopnosti sú predpokladom na tom, aby sa majitel lekárne stal slobodným a ekonomicky nezávislým. Vtedy bude poskytovat naozaj kvalitné lekárenské služby i zdravotnú starostlivost,“ hovorí J. Ondrej. Odbornú spôsobilost získava absolvent spolu s diplomom. Po ukoncením štúdia sa však stáva „len“ farmaceutom. Podla zákona c. 216/2002 Z. z. sa za lekárnika považuje až vtedy, ak pracuje vo verejnej alebo nemocnicnej lekárni. Taktiež sa musí zapísat do registra Slovenskej lekárnickej komory. Vlastnú lekáren si môže otvorit až po získaní atestácie z lekárenstva a ak v posledných piatich rokoch odpracoval aspon jeden rok vo verejnej alebo nemocnicnej lekárni. Potom môže požiadat o vydanie povolenia na prevádzkovanie verejnej lekárne. SleK hodnotí etickú a odbornú spôsobilost žiadatela.

Komora i asociácia

SLeK ako stavovskú organizáciu upravuje zákon. Podla slov P. Mihálika prešla v roku 2002 rozsiahlou transformáciou. Vzniklo osem regionálnych komôr s právnou subjektivitou. Ich úlohou je okrem iného aj riešenie stažností obcanov, ktorí sa na nich obracajú, ak nie sú spokojní s kvalitou poskytnutej lekárenskej starostlivosti. Takýchto stažností však nie je vela. Medzi dalšie ciele urcené zákonom patrí aj právomoc podielat sa na organizovaní celoživotného vzdelávania svojich clenov. Ved stále vznikajú nové lieky, a ak chcú lekárnici držat krok s dobou, neustále vzdelávanie je nevyhnutné.

Komora má približne 2 500 clenov v 1 200 lekár-nach. Mimochodom, najviac lekárni sa zrodilo v rokoch 1994 až 1996, dovtedy ich bolo len 400.

Lekárnici sa však združujú aj v iných organizáciách. Kým komora zastupuje všetkých – majitelov i zamestnancov – majitelia lekární, ktorí sú zároven aj lekárnikmi (fyzické osoby), založili takmer pred troma rokmi Asociáciu lekárnikov Slovenska (ALS). Jej zámerom je pomoc pri riešení problémov špecifického podnikania z manažérsko-ekonomického pohladu. Majitelia lekární sa totiž pohybujú v sieti vztahov k pacientom, kvalifikovaným zamestnancom ci obchodným partnerom. Takisto sú súcastou konkurencného prostredia, v ktorom rozhoduje (mala by) kvalita lekárenských služieb. ALS teda zabezpecuje vzdelávacie a informacné kurzy orientované na právo, dane, ekonomiku, personálny manažment, asertivitu, etiku a zodpovednost. Poskytuje aj bezplatný konzultacno-poradenský servis. Má okolo 700 clenov, teda menej ako komora. Obidve inštitúcie majú podla J. Ondreja svoje relevantné miesto a v mnohých veciach dobre spolupracujú. Obcas to – ako všade – škrípe v osobných vztahoch.

Od roku 1998 existuje ešte jedno záujmové združenie – Grémium majitelov lekární a lekárnikov, ktoré zastupuje aj majitelov lekární, ktorí sú právnickými osobami.

Kladný prírastok

Slovenskí lekárnici majú vela problémov. Od zadlženosti, vytvárania retazcov, ekonomických a legislatívnych nedostatkov až po snahy rôznych subjektov získat rozhodujúci vplyv nad jednotlivými zložkami liekového retazca. Napriek tomu každorocne viac lekární vznikne ako zanikne a lekárnik ako profesia má svoje stále miesto v modernej spolocnosti.

Prilákala ju vôna

Lekárnictvo je jedným z povolaní, ktoré clovek asi naozaj musí mat v krvi. Ako sa k práci dostala vedúca lekárnicka v bratislavskej Lekárni pod Manderlom Iveta Cmerová? Doslova k nej „privonala“. U tety v Šuranoch, kam chodila na návštevy. Vôna lekárne sa jej tak zapácila, že po strednej škole zamierila medzi farmaceutov. Škola, ako každá iná, ju pripravila na život najmä získavaním

teoretických znalostí. Preto sa teší, že terajší študenti farmaceutickej fakulty budú mat povinnú prax šest mesiacov. Až praktické skúsenosti totiž ukážu ozajstný život v lekárni. Reálne zobrazia službu, pri ktorej sa lekárnik stretáva s rôznymi ludmi. „Treba mat velkú trpezlivost, niektorí pacienti si myslia, že sme obchod. Najmä v pohotovostnej službe, ked chodia nakupovat ako do drogérie. Lekáren je však služba,“ hovorí o svojich skúsenostiach I. Cmerová. Dodáva, že, samozrejme, chápe aj druhú stranu. Už z prvej vety sa dá vycítit, v akej nálade je pacient. Zdá sa, že lekárnik musí byt tak trochu aj psychológom.

Hoci I. Cmerová svoju prácu chápe ako poslanie, keby si mohla ešte raz vybrat, pracovala by v médiách. Možno by sa práve ona rozprávala s lekárnikmi o ich službe chorým i zdravým obyvatelom Slovenska. Nestalo sa tak, osud ju zavial pod Manderlu.