Po stretnutí s Alexandrom Schmideckerom, generálnym riaditelom spolocnosti CAC Leasing Slovakia, a. s., si poviete, že so Slovenskom to nemôže byt až také zlé, ako to prezentujú vecní kverulanti. Pracuje v Bratislave a nestažuje si. Môže to zniet paradoxne. Už sme si zvykli na vlaky a autobusy plné Slovákov ponáhlajúcich sa každé ráno do Viedne za prácou, prípadne na vysokú školu.
A. Schmidecker je príkladom opaku. A hoci sa on sám považuje už takmer za Slováka, rodinu má vo Viedni.
Dôvodov je hned niekolko. „Niekedy si síce pomyslím, že by bolo celkom pekné na Slovensku aj bývat. Viem však, aké tažké je príst do cudzieho prostredia, do inej kultúry. Viem, aké zložité je naucit sa ako-tak za tri roky po slovensky. Je fajn, že už rozumiem a môžem si v reštaurácii sám objednat. Nezabúdam však na to, ako sa cíti clovek na zaciatku – ked si nemôže kúpit ani žemlu,“ konštatuje A. Schmidecker príjemnou slovencinou, a v zápätí plynule prechádza do materinského jazyka. Pôsobí ako profesionál, ktorý sa prejavuje aj v úlohe dobrého otca, kedže pri úvahách o stahovaní na Slovensko myslí predovšetkým na svoje deti. „Je urcite menej stresujúce, ak ja bývam tu a dva-tri razy za týžden dochádzam do Viedne, ako keby mali byt moje deti smutné, že ich kamaráti sú od nich vzdialení 50 kilometrov.“
Hoci žije vo Viedni a v Bratislave, neodpustí si poznámku, že sa narodil a vyrastal v Korutánsku, najkrajšom kraji s množstvom jazier a krásnych hôr, s nedalekým Talianskom, Slovinskom a morom. Po skoncení vysokej školy, kde študoval obchod a jazyky – taliancinu a anglictinu -, sa už do rodného kraja nevrátil. „Vieden ponúka širšie možnosti ako Korutánsko,“ vysvetluje
A. Schmidecker.
Rýchla jazda
Jeho profesionálna kariéra sa vyvíjala postupne. Po ukoncení štúdia zacal pracovat pre taliansku poradenskú spolocnost, kde využíval jazykové znalosti, najmä taliancinu. Vo viedenskej kancelárii sa dva a pol roka zaoberal organizáciou strategických projektov. Išlo predovšetkým o analýzy spolocností zameraných na Nemecko, Rakúsko a Taliansko. Pri práci v tejto firme prišiel aj po prvý raz do kontaktu so Slovenskom. Spolocnost totiž dostala možnost pripravit privatizáciu malých a stredných podnikov.
Štyri mesiace na prelome cesko-slovenskej histórie, v decembri 1992 až v apríli 1993, pôsobil v Martine. Asi najviac mu z tohto obdobia utkvel v pamäti martinský hotel, v ktorom býval. „Dnes je už naozaj krásny, ale vtedy…,“ nedopovie A. Schmidecker. Po tomto období sa mu Slovensko na istý cas stratilo z dohladu. Priblížil sa k nám až prijatím pracovnej ponuky, ktorá až doteraz ovplyvnuje jeho život. Ci už pracovný, pretože zacal ako asistent vedenia spolocnosti v oblasti lízingu nehnutelností v spolocnosti Bank Austria Creditanstalt Leasing, alebo osobný, kedže zakaždým musí na istý cas opustit rodinu aj krajinu. Od roku 1994 ho teda sprevádza lízing a všetko, co s tým súvisí.
Rok pred koncom druhého tisícrocia dostal ponuku od spolocnosti CAC Leasing Slovakia, a. s., a teda možnost príst na Slovensko. Svoj krok hodnotí pozitívne: „Ked dnes hladím spät, som velmi štastný, že som sa rozhodol miesto prijat. A hoci je Vieden od Bratislavy vzdialená iba hodinu cesty, v tom case som to vnímal úplne inak.“ Prvé týždne, ked si na odlišnú krajinu, kultúru, ale najmä jazyk zvykal iba velmi tažko, prirovnáva to k šialene rýchlej jazde autom v tme a hmle. Ako však vyplýva z jeho slov, velmi mu pomohli kolegovia, boli k nemu milí a predovšetkým trpezliví.
Záujem o zamestnancov
Pravdepodobne aj preto tvrdí, že so Slovákmi má len tie najlepšie skúsenosti: „Samozrejme, že nepoznám všetkých, ale vidím ludí, s ktorými pracujem. Naši zamestnanci hovoria priemerne dvoma až troma jazykmi a majú velmi profesionálny prístup k práci. Spolocnost takú, aká je, nevytváram ja, ale práve oni,“ zdôraznuje A. Schmidecker. S tým súvisí aj hlavná nápln jeho práce – zamerat sa na strategické hodnoty a ciele, a to nielen v rámci firemnej politiky, ale aj v prístupe k zamestnancom.
„Každý zamestnanec má svoj individuálny plán, ktorého splnenie je motivované osobitným financným ohodnotením. Zacali sme s obchodníkmi, pretože je to prvoradé. Ale aký bonusový plán vymyslíte pre niekoho z oddelenia kontroly lízingových zmlúv? Prekonali sme však aj túto prekážku a urobili sme tak jeden z klúcových krokov strategického procesu,“ vysvetluje svoju firemnú politiku. Roky praxe ho utvrdzujú aj v tom, že nie je najdôležitejšie byt na trhu najväcším. „To je najlahšie, co môže byt. Za jeden rok môžete byt najväcšou lízingovou spolocnostou, ale o rok o vás už nikto nechyruje. Stalo sa to už aj na Slovensku, stáva sa to aj inde,“ tvrdí A. Schmidecker.
Život na Slovensku si viac-menej pochvaluje. Co by iní považovali za problém, on vidí ako výhodu. Samozrejme, že nie v práve pozitívne vníma našu legislatívu. Tvrdí však, že pre rôzne úskalia je život u nás pestrejší. „Podmienky na život v Rakúsku a v Nemecku sú ovela istejšie. Nie je to však také zaujímavé a napínavé, pretože úlohy sú rozdelené a hospodársky rast je vlastne stagnáciou. Na Slovensku existuje ešte nieco ako dobrodružstvo a clovek má možnost priložit ruku k dielu.“
Dve náhradné alternatívy
Pred dvoma rokmi dostal ponuku prevziat cestnú funkciu vedenia pracovnej skupiny strednej a východnej Európy v LeasEurope. Ide o medzinárodné združenie, ktoré zastrešuje všetky národné asociácie, ako aj Slovenskú asociáciu lízingových spolocností. „Dôvodom, preco vôbec takáto pracovná skupina vznikla, je, že lízing má možnost rozvíjat sa práve v transformujúcich sa krajinách,“ hovorí A. Schmidecker. Jeho život sa síce už niekolko rokov krúti okolo lízingu, ale sám on ešte nikdy nepožiadal. „Súkromne mám už šestrocné auto, ktorým jazdí najmä moja manželka. A keby som chcel iné, asi by to bolo nejaké staršie, ojazdené, pretože moje deti sú ešte vo veku, ked pokazia všetko, co sa dá,“ poznamenáva so smiechom A. Schmidecker. Väcšinu volného casu trávi s rodinou. Kedže pár dní do týždna žije v Bratislave a jeho tunajší byt je zariadený velmi spartansky a nemá ani televízor, má dve náhradné alternatívy na využitie
volných chvíl.
„Obe na seba nadväzujú. Prvou je džoging a druhou, pre ktorú vlastne chodím behat, je, že obcas si vyjdem na veceru alebo si posedím s obchodnými partnermi, ktorí potom so mnou poctivo zhadzujú nabraté kilogramy,“ vyznáva sa z nerestí A. Schmidecker. Na záver dodáva: „Kedže som sa vlastne naucil najmä pracovat, toho sa držím. Pri tom je, samozrejme, dôležité riadit sa urcitými hodnotami. Vo firme sme si definovali tri, ktorými sú profesionalita, férovost a kreativita.“
Alexander Schmidecker
Vek: 37 rokov
Funkcia: generálny riaditel spolocnosti CAC Leasing Slovakia, a. s.
Vzdelanie: Ekonomická univerzita vo Viedni