Štyridsat kilometrov severne od Minneapolisu v štáte Minnesota pod dvojprúdovou dialnicou, ktorá sa vinie medzi dubmi a stálou zelenou, sa na juh zatáca cesta oznacená malou smerovkou: Cargill Lake Office. Blízko jazera Minnetonka v pokoji starobylého domu vo francúzskom štýle pripravuje Warren Staley revolúciu v dominantnej a zaryto súkromnej spolocnosti na tejto planéte.
Zdá sa, že Cargill je tým posledným podnikom, ktorý by potreboval reorganizáciu. Príjmy sa v poslednom roku zdvojnásobili. Podla výšky rocného predaja – 50 miliárd dolárov – je Cargill dvojnásobne väcší než jeho rival Archer Daniels Midland a väcší než Procter & Gamble alebo AOL Time Warner ci Merrill Lynch. V predaji Cargill zastáva 19. miesto medzi najväcšími americkými spolocnostami. Vo výrobných pobockách umiestnených v 59 krajinách zamestnáva 97-tisíc ludí.
Krmi svetové stáda dobytka a zúrodnuje polia. Uskladnuje úrodu, spracúva ju a rozváža po celej zemeguli. Financuje a zabezpecuje riziká. Cargill a farmári, ktorí pre spolocnost pracujú, dodávajú na svetový trh 17 percent morcacieho mäsa. V Spojených štátoch amerických kontroluje 22 percent trhu s hovädzím mäsom a 25 percent exportu obilnín a olejnatých semien. Vdaka rozsiahlym financným obchodom je popredným brokerom komodít a údajne kontroluje štvrtinu ruského akciového trhu.
Modelový príklad
Cargill sa snaží na seba neupozornovat. Niektoré jeho zahranicné pobocky nepoužívajú znacku spolocnosti. Výrocné správy neobsahujú financné tabulky. Cargill sa rozrastá, a pritom sa neobycajne obratne vyhýba verejnému kapitálovému trhu a s ním súvisiacim kompromisom. „Pokial by som mal strach z toho, že sa pomýlime v odhade príjmov o cent na akciu a tým stratíme 40 percent našej hodnoty, nemohol by som túto spolocnost riadit,“ hovorí W. Staley. „Byt súkromnou spolocnostou s akcionármi, ktorí vedia, že polnohospodárstvo je cyklické, návratnost útržkovitá a nie každé riziko sa vyplatí, je ohromná výhoda.“
Právnik C. Daniel Clemente z Virgínie, ktorý majetok rodiny Cargillovcov spravuje, hovorí, že spolocnost je ukážkou, ako sa udržat mimo verejného kapitálového trhu aj niekolko generácií. „Cargill by mohol Harvardovej obchodnej škole poslúžit ako modelový príklad, ako zostat súkromnou spolocnostou,“ hovorí.
Škótsky základ bohatstva
Firmu Cargill založili v roku 1865 William a Samuel Cargillovci, synovia škótskeho námorného kapitána, ktorí v pohranicnom mestecku v štáte Iowa prevádzkovali iba jedno obilninové silo. Pocas desatrocí Cargill rástol ako bambus a nenápadne rozprestieral podzemné korene, ktoré potom na neocakávaných miestach vyrazili zo zeme a menili krajinu.
Z kmenového obchodu s obilninami vyslal výhonky do polnohospodárstva, mlynárstva, potravín a obchodu s energiami. Nakoniec sa stal bizarnou globálnou zmesou zdanlivo nezlucitelných podnikov vrátane výroby ocele a kasína v Las Vegas. S tým je však koniec. Šestdesiatrocný W. Staley, generálny riaditel od roku 1999, ktorý má podla firemných pravidiel pät rokov do povinného dôchodku, chce reorganizovat Cargill do podoby rozumnejšieho gigantu, ktorý sa bude viac zameriavat na pôvodnú oblast – potravinárstvo – a novú spoluprácu. „Ak chceme získat nové príležitosti, musíme náš piesocek zmenšit,“ hovorí W. Staley pocas zriedkavého interview. „A to znamená povedat našim podnikom: Nenecháme vás hladovat, ale možno sa vás zbavíme.“
Pre spolocnost, v ktorej je celoživotné zamestnanie najmä na vedúcich postoch normou a kde sa zamestnanci pýšia, že ich krv je cargillovsky zelená, je to omracujúca hrozba. W. Staley otriasa celou spolocnostou. Vyhodil tucty manažérov. Akvizíciami a najímaním získava nové talenty. Hovorí tomu „dávat pozor, aby v autobuse sedeli správni ludia na správnych miestach“. Pocas troch rokov sa zbavil podnikov za dve miliardy dolárov, od výroby ocelových rúrok až po obchod s kávou. Utratil niekolko miliárd dolárov za nákupy konkurencných podnikov na klúcových trhoch a buduje si pozíciu najväcšieho štátneho mlynárskeho podniku a druhého v poradí v produkcii morcacieho mäsa, ako aj pozíciu najväcšieho obchodníka s obilninami a jedného z najväcších svetových výrobcov rastlinných škrobov.
Teraz je vhodný cas
Nákupná horúcka W. Staleyho bude ešte chvílu pokracovat. Financne je krytá dalším predajom majetku, možno nejakými 700 miliónmi dolárov v hotovosti a 2,3 miliardy rocného cash flow z prevádzok (zhruba cistý zárobok plus devalvácia a zmeny prevádzkového kapitálu). Svoju novú iniciatívu W. Staley oznacuje za strategický zámer. Aj ked to znie neurcito, je to razantný odchod a navyše riskantný.
Problém je to, že základné potravinárske prevádzky Cargilla, ktoré tvoria tri štvrtiny jeho príjmov, mali vždy len nepatrný rabat a periodicky sa opakujúce pády a vzostupy. Minulý rok, aj ked sa Cargill zaradil z hladiska obratu na 19. miesto, výnosmi sa nedostal medzi prvých 100 (napriek tomu, že sa takmer zdvojnásobili na 827 miliónov dolárov).
A tak W. Staley, ktorý hovorí ako technológ, chce nechat agrárne komodity a venovat sa výnosnejším službám a novým výrobkom, ktoré výrobcovia potravín nemôžu dostat nikde inde. Chce odíst z geta nízkorabatových fazúl, jedál a olejov a venovat sa drahším novým potravinovým zložkám a „riešeniam“ pre farmárov, výrobcov potravín a reštauracné retazce.
Podla neho je práve teraz vhodný cas zanechat vychodené kolaje obchodu s komoditami. Prišiel do firmy ako 33-rocný a už neodišiel. Spociatku si velmi tažko zvykal na tvrdost, ktorá je na dosiahnutie úspechu v potravinárskej profesii nevyhnutná. Stalo sa mu, ked stál uprostred davu obchodníkov na komoditnej burze Chicago Board of Trade pocas rokovania o kukuricnej sneti, že bol jedným zúrivo gestikulujúcim obchodníkom zrazený na zem a skoncil s poriadnou podliatinou na tvári.
V dlhodobej histórii spolocnosti je jej siedmym generálnym riaditelom. Pôvodní bratia Cargillovci ju riadili vyše štvrtstorocia: Williamov syn Will Cargill ju priviedol v prvom desatrocí 20. storocia pre zmluvy o pôde v štáte Montana takmer k bankrotu. Willov švagor John MacMillan senior intervenoval v bankách a podarilo sa mu zabránit zániku firmy. V roku 1909 sám prevzal vedenie firmy a získal najväcší vlastnícky podiel. Vo firme, ktorej hodnota sa odhaduje na 11 miliárd dolárov, vlastnia jeho potomkovia dvojnásobok akcií ako Cargillovci.
Rozkvet spolocnosti
V roku 1934 predal John senior rodinný podnik svojmu synovi Johnovi MacMillanovi juniorovi, ktorý podnik v 30. rokoch minulého storocia – v case velkého sucha – rozširoval tak agresívne, že firma – kedže sa usilovala obíst obilný trh – bola vylúcená z Chicago Board of Trade. John junior vládol až do roku 1960, ked sa prvým generálnym riaditelom stal Erwin Kelm. Pod Kelmovým vedením sa firma rozšírila tak, že jej podniky úrodu nielen skladovali, ale aj spracúvali – mleli, vyrábali škrobovinu a sirupy.
V 70. rokoch nastúpil na obilný trh Sovietsky zväz a jeho nenásytné požiadavky na obilie a potraviny. Bola to dalšia velká príležitost pre spolocnost Cargill, ktorá doslova rozkvitala. V roku 1976, ked príjmy dosiahli historickú výšku 30 miliárd dolárov, prevzal firmu od Kelma Whitney MacMillan, synovec Johna juniora. V case, ked velké spolocnosti vyvážajúce obilie boli obvinené z manipulácie s obilným trhom a vláda USA ich preverovala, bol Cargill hlavným tercom. Vyšiel však z týchto problémov viac-menej nedotknutý.
V auguste roku 1995 W. MacMillan prenechal funkciu generálneho riaditela Ernestovi Micekovi, ktorý musel celit kope problémov. Financný útvar spolocnosti prišiel pocas financnej krízy v roku 1998 o stovky miliónov dolárov. Obchod s komoditami a prísadami, ktorý firme prinášal 75 percent všetkých príjmov, utrpel v dôsledku globálneho presýtenia trhu. Dva roky po sebe príjmy klesli o dvojciferné percentá. Po niekolkých dalších mesiacoch E. Micek vyhlásil, že odstúpi o rok skôr, než pôvodne plánoval.
Vedenie firmy prevzal Warren Staley, ktorý odvtedy kormidluje firmu po vzostupnej krivke.
V roku 1999, ked bol Cargill už v cele svetového obchodu s obilninami, kúpil hráca c. 2 práve vo chvíli, ked ceny obilnín klesli na najnižšiu hodnotu za posledných 10 rokov. Minulý rok zaplatil 580 miliónov dolárov za obchodnú znacku Purina International a Chow. Za nezverejnenú cenu kúpil tiež Rocco Enterprises, a tak sa stal druhým najväcším spracovatelom morcacieho mäsa. Na zaciatku tohto roku Cargill predstihol vedúcu mlynársku firmu ADM tým, že sa spojil so svojou konkurenciou. V apríli firma dokoncila najväcšiu akvizíciu svojej histórie a za 1,1 miliardy dolárov kúpil spolocnost Caesar, francúzskeho výrobcu potravinových prísad. Táto zmluva z Cargillu urobila jedného z najväcších výrobcov zeleninových škrobov a o polovicu zvýšila pocet jeho vedeckých pracovníkov.
Cargill a jeho traja súperi ovládajú 81 percent amerického trhu s hovädzím mäsom. S dvoma dalšími konkurentmi ovláda rovnaký podiel vývozu kukurice. V programe Ag-Horizon sa teraz usiluje dodávat farmárom všetko – od hnojív až po financné služby. Niektorí farmári sa však obávajú, že ich najväcším problémom sa môže stat sám Cargill. „Pre zlucovanie farmári opúštajú vlastné podnikatelské aktivity a stávajú sa nízko príjmovými dodávatelmi velkých korporácií,“ hovorí Thomas Buis z National Farmers Union.
Aj iné obchody
W. Staley chce tieto problémy riešit tak, že sa zameria aj na iné obchody než obchody s komoditami. Koniec koncov majetková návratnost konkurencnej firmy Con-Agra Foods je takmer dvojnásobne vyššia než spolocnosti Cargill. Skutocný zisk príde až z predaja komplexných riešení jeho gigantickým kolegom, akými sú Nestlé, Wal-Mart a McDonald.
Prezident Cargilla, pätdesiatjedenrocný Gregory Page, pracuje vo firme už 28 rokov a je ocividným Staleyovým nástupcom. Snaží sa vymysliet výrobky, ktoré by natolko lákali, že by ich nikto neprehliadol. Zaujímavé sú najmä prísady zo sóje – špeciality Cargilla, ktorých maloobchodný predaj by sa mal v tomto roku zvýšit o 17 percent, co by bol dvojciferný zisk už siedmy rok po sebe.
Zisky nie sú v súcasnosti mimoriadne výrazné, ale pri oblube PepsiCo, ktorá hodlá použit tieto prísady pre zdravie do polovice výrobkov v sekcii Frito-Lay, môže byt korist velká. Prezident vývojovej divízie potravinárskych výrobkov Cargilla Robert Parmelee ocakáva v šiestich nasledujúcich rokoch zvýšenie rocného predaja na 1,5 miliardy dolárov. So zvelicením dodáva, že rabat bude o triedu vyšší než pri tradicných výrobkoch spolocnosti.
Snahou je presvedcit ludí v manažmente, aby sa považovali za nieco viac ako len obycajných predavacov komodít. Vo svojom americkom obchode so sladom nahradila firma 70 percent manažérov, kedže nedokázali vyhoviet želaniam zákazníkov, napríklad žiadostiam o špeciálne výrobky.
Podobne ako pri ostatných nových programoch ráta W. Staley pri investíciách do polnohospodárstva s návratnostou až o niekolko rokov. Tvrdí, že sa toho netreba obávat. „Cím viac urobíme pre našich zákazníkov, tým viac nám budú ochotní platit,“ hovorí. „Co robíme, sa tým stáva velmi zaujímavým.“ Najmä ked musí uspokojit hladných akcionárov.